TOP

Samuel Trizuljak: Človek by sa mal starať hlavne sám o seba a svoj vlastný vzťah s Bohom

Cambridge, Oxford, Heidelberg, Praha i Bratislava. Za niekoľko rokov štúdia sa toho dá stihnúť pomerne veľa. Samuel Trizuljak (27) sa rozhodol o svoje nevšedné skúsenosti podeliť a spísať ich do knihy, ktorá je plná rád študentom. V rozhovore sme hovorili o štyroch oblastiach, do ktorých je kniha tematicky rozdelená – o komunite, modlitbe, štúdiu a svedectve.

Keby ste mali niekomu dať iba jednu radu do života, ako by znela?

Bola by pomerne jednoduchá: Staraj sa o seba. Staraj sa v prvom rade o vlastný duchovný život. Všetci máme často množstvo nápadov, ako by sa mal zmeniť svet či tí druhí okolo nás. Samozrejme, ako kresťania máme mať aktívny záujem o druhých a svet navôkol. Ale na prvom mieste by mal vždy stáť náš vlastný vzťah s Bohom.

 

Vo svojej knihe Na výške do hĺbky ponúkate o niečo viac rád ako iba jednu – presnejšie 33. Čo bolo pre vás podnetom na napísanie tejto knihy?

Pred vyše piatimi rokmi som na letnej škole v Spojených štátoch spoznal jednu americkú študentku Auroru. Vyšla jej vtedy knižka, ktorá v angličtine nesie názov Ako som ostala katolíčkou aj na Harvarde: 40 rád veriacim študentom. Potom prišlo niekoľko ďalších podnetov, až som si povedal: čo tak napísať slovenský ekvivalent Aurorinej knižky?

 

Čo prinášate čitateľom vo svojej knihe?

Cieľom knižky bolo podeliť sa o moje skúsenosti z „experimentov“ v duchovnom živote, vo vzťahu s Bohom so slovenskými študentmi, podobne, ako sa to podarilo Aurore v americkom kontexte. Knižka je plná rád pre druhých, ale ak prispeje čo i len trochu k tomu, aby sa veriaci študent začal starať hlavne sám o seba, o svoj vlastný vzťah s Bohom, splní svoj účel.

 

ŽIŤ V SAMOTE NIE JE ŽIADNA „SRANDA“

Svoju knihu ste tematicky rozdelili do štyroch oblastí: komunita, modlitba, štúdium a svedectvo. Do akej komunity alebo komunít aktuálne patríte a čo pre vás znamenajú?

Mojou primárnou komunitou je okruh absolventov Kolégia Antona Neuwirtha a Spoločenstva Ladislava Hanusa. V týchto kruhoch mám niekoľko blízkych priateľov, s ktorými sa spoločne ťaháme a povzbudzujeme, zdieľame životy. Taktiež sa ako doma cítim v bratislavskej farnosti na Kalvárii. V knižke na jednom mieste píšem o tom, čo sa mi zdá trochu ako „zlozvyk mladých“ – donekonečna cestovať z farnosti do farnosti, byť každú nedeľu v inom kostole. Mne sa na Kalvárii „výnimočne“ podarilo aspoň dočasne spustiť kotvu.

 

V čom je podľa vás sila toho, že človek do nejakej komunity patrí?

Človek je tvor spoločenský, stvorený pre život vo vzťahoch. Prví kresťania, v storočiach hneď po Kristovi, sa v úsilí o dokonalosť niekedy snažili vyhľadávať samotu. Ale títo – takzvaní púštni otcovia – neskôr prišli na to, že pokúšať sa o kresťanskú dokonalosť v samote nie je žiadna „sranda“. Je to niečo vhodné len pre veľmi pokročilých. A tak začali žiť v spoločenstvách, ktorým sa v mníšskej tradícii hovorí cenobium.

Málokto má podľa mňa na to zvládnuť kresťanský život osamote. Skôr sa mi zdá, že každý kresťan v každej dobe potrebuje svoje cenobium. Práve v prostredí rodiny alebo blízkych priateľov máme možnosť vzájomne sa okresávať a rásť do hĺbky, zdieľať všetko ťažké aj pekné, čo život prinesie.

 

Keď je človek mladý, je akési prirodzené patriť niekam, mať svoju partiu… Neskôr sa partia vplyvom rôznych okolností rozpadá – ľudia si založia rodiny, odídu za prácou do iného mesta… Je komunita dôležitá v každom veku?

Na toto budem asi schopný plne odpovedať, až keď budem mať za sebou aj stredný vek či starobu… Mnísi si občas v staršom veku trúfli aj na to pustovníctvo. Ale skôr si myslím, že väčšina z nás je povolaná žiť v spoločenstve naprieč naším životom, aj keď sa konkrétna forma spoločenstva môže meniť. Okrem toho sa mi zdá, že jedným z aspektov života v spoločenstve môže byť práve to, že je priestorom stretnutia mladých a starších.

 

Ako môže pomáhať táto veková pestrosť?

Mladí potrebujú o pár rokov starších mentorov aj múdrych starcov. Ja som si napríklad veľmi užíval možnosť spriateliť sa v cambridgeskom UPC (Univerzitnom pastoračnom centre) so staršími študentmi, docentmi aj profesormi pôsobiacimi na univerzite. Ale zdá sa mi, že aj starší potrebujú mladých.

Pápež František v jednom rozhovore v súvislosti so vzťahmi medzi generáciami pripomína pekný verš z úvodu Vergíliovho eposu Eneida. Hlavný hrdina Eneas je zdrvený porážkou Tróje, stratil všetko a pomýšľa vziať si život. Napriek tomu sa rozhoduje vydať na cestu, ktorá podľa tradície antickej mytológie viedla až k založeniu Ríma – so slovami: „Vzdal som sa osudu, vzal som otca na plecia a vyrazil do hôr.“ František dodáva: „A to dnes musíme urobiť všetci: vziať so sebou korene našich tradícií, našich starších, a vyraziť v ústrety horám.“

 

 

V MODLITBE NEMUSÍME PODÁVAŤ ŽIADNY VÝKON

Čo pre vás znamená modliť sa?

Tráviť čas s Bohom. Ideálne v tichu. Znie to triviálne, ale je to tak. Najlepšia rada, akú som kedy dostal, boli slová jedného benediktína:  „S Bohom je to ako s frajerkou. Keby si sa jej venoval desať minút denne, ráno rozospatý alebo večer prispatý, hneď by ťa nechala.“

Čas je tá najvzácnejšia vec, čo máme. Ak to s Bohom myslím vážne, musím mu venovať svoj čas. Tráviť pravidelne povedzme hodinu denne „ničnerobením“ v tichu s osobou, ktorú som nikdy nevidel a nepočul – to znie trošku šialene. Namiesto toho by som si mohol radšej čítať, zarábať, športovať… Akurát, ako vám dosvedčia mnohí, ktorí sú na ceste viery oveľa ďalej ako ja, ono to funguje.

 

Ako sa modlíte najradšej?

Okrem účasti na svätej omši sa v poslednom čase rád modlievam ruženec a snažím sa aspoň raz týždenne zájsť na dlhší čas na adoráciu. Rád sa tiež modlím pri prechádzaní po meste alebo v prírode. Na Slovensku máme super modlitebnú „infraštruktúru“ – v mnohých mestách sú krásne kalvárie či lurdské jaskynky, ktoré priam pozývajú k modlitbe.

 

Čo máte na modlitbe najradšej? Čo vám dáva?

Modlitba je pre mňa priestor stíšiť sa. Nemusím v ňom podávať žiadny pracovný či osobný výkon, nehodnotí sa, neexistuje v ňom žiadne očakávanie. Som tam len ja s recitovanou modlitbou a svojimi dobiedzajúcimi myšlienkami. Takže môžem pokojne povedať: „Bože, som tu pre teba, nemám ti veľmi čo ponúknuť, tak ponúkam aspoň tieto vyrušujúce myšlienky, hoci aj tie dobre poznáš. Keď nič viac, prijmi odo mňa aj moju nesústredenosť.“

Taktiež je to pre mňa priestor oddýchnuť si a pripomenúť si, že nie ja svojou činorodosťou spasím svet, ale že svet už raz spasený bol – Ježišom Kristom. Občas mám totiž pri mojej povahe tendenciu naložiť si viac projektov a úloh, ako zvládam. Pravidelná modlitba je pre mňa priestor na pripomenutie toho, že by som svojej práci nikdy nemal dovoliť obrať ma o pokoj a radosť, ktoré plynú z vyššie uvedeného.

 

NA STREDNEJ SOM SIAHOL „NA DNO“ SVOJICH SÍL

Ďalšou oblasťou, o ktorej v knihe píšete, je štúdium. Poviete nám v skratke, čo ste študovali a aké školy ste absolvovali?

Posledné dva roky strednej som strávil v Anglicku na internátnej škole, tam som aj maturoval. Odtiaľ som sa dostal na bakalára na University of Cambridge, kde som po dvoch rokoch štúdia matematickej ekonómie presedlal v záverečnom ročníku na históriu. V nej som ďalej pokračoval magistrom na University of Oxford a neskôr doktorandským štúdiom na Karlovej univerzite v Prahe, kde aktuálne začínam tretí ročník. Rok som strávil na výmennom pobyte v nemeckom univerzitnom meste Heidelberg a ďalší rok vo formačnom programe Kolégia Antona Neuwirtha v Ivanke pri Dunaji. Počas výšky som tiež strávil tri letá na rôznych letných školách v USA.

 

Študentské časy opisujú mnohí ako tie najkrajšie. Čo bolo pre vás najkrajšie počas tohto obdobia?

Asi možnosť rozšíriť si obzor o svete a Cirkvi. Veľmi ma baví sledovať spoločenské dianie a dianie v Cirkvi v rôznych krajinách naprieč Západom. Spätne som tiež vďačný za to, ako nám dali siahnuť na „dno síl“ po akademickej stránke, zvlášť na strednej škole a potom na Cambridgi a na Oxforde, aj keď neviem, či sa to dá označiť ako za najkrajšie.

Študentské časy sú časom predovšetkým na – a to možno niektorých prekvapí, aj keď by nemalo – štúdium. V knižke na jednom mieste píšem o tom, čo jeden môj kamarát nazval „stretkársko-katolícky aktivizmus“: to jest pokušenie zahltiť univerzitné roky namiesto štúdia animátorstvom a krúžkami.

 

Čo bolo počas štúdia pre vás najťažšie?

Asi takmer každý rok meniť miesto. Prvotné vzrušenie z nového miesta veľmi rýchlo opadne a donekonečna budovať vzťahy nanovo je tiež zložité a vyčerpávajúce.

 

S čím podľa vás mladí ľudia počas štúdia najviac zápasia?

V prostredí, kde som sa pohyboval, by som povedal, že s veľkými očakávaniami. Najťažšia otázka, akú môžete položiť tretiakovi na Cambridgi, je, čo plánuje po škole. Myslím si, že my, mladí ľudia, dnes potrebujeme trochu viac času dozrieť a tiež možnosť dopriať si úprimnú odpoveď „neviem“.

Zápasíme aj so sociálnymi sieťami. Sme vlastne prvá generácia, ktorá vyrástla s mobilom v ruke. Ako spoločnosť ešte len začíname spoznávať odvrátenú stránku mobilov a notifikácií: že radikálne narúšajú schopnosť sústrediť sa na štúdium, prácu a modlitbu, že chat nenahradí osobný rozhovor a že Netflix ako odpočinok nenahradí beh či prechádzku lesom. Myslím si, že ako veriaci študenti sme povolaní stáť v prvej línii aj „zdravého“ vzťahu k takýmto veciam.

 

 

PRACUJME NA VLASTNOM VZŤAHU S BOHOM

Poslednou oblasťou, ktorú spomínate vo svojej knihe, je svedectvo. Prezradíte nám, či sa aj vás osobne dotklo niekoho svedectvo? Ako vás zmenilo?

Neviem, či mám taký príklad. Možno svedectvo života viery rodičov a starých rodičov. Ak som niekedy vo svojom duchovnom živote narazil na nejakú pochybnosť, často mi napadlo: ak táto životná cesta očividne dobre poslúžila im, dokonca v ťažších časoch socializmu, prečo by to nemalo byť dobré aj dnes pre mňa?

 

Kedy má naše osobné svedectvo podľa vás moc meniť druhých?

To naozaj neviem. Moja doterajšia skúsenosť je, že druhých je veľmi ťažko meniť. Maximálne môžem začať pracovať na vlastnom vzťahu s Bohom, starať sa o seba. Ale ktovie, možno práve vtedy, keď sa človek snaží žiť v milosti posväcujúcej, možno práve vtedy prestane zavadzať pôsobeniu Božej milosti. Asi je dobré mať taký ten „mindset“ rozsievača, ktorý zasieva a nerieši, kto a kedy bude žať.

 

Poviete nám aspoň krátko svoje svedectvo? Kým je pre vás Boh a ako koná vo vašom živote?

Môj príbeh viery je v niečom veľmi nudný. Žiadne veľké obrátenie a žiadne veľké zázraky. V angličtine majú na to peknú frázu – cradle Catholic – katolík od kolísky. Vieru som dostal v rodine, postupne sa vekom prehlbovala bez nejakej dramatickej krízy. V posledných rokoch, len veľmi pomaly a postupne, vďaka experimentovaniu s pravidelnou modlitbou, k tomu snáď v lepších chvíľach pribúda aj istá stálosť v pokoji a radosti.

Moja mamina rada hovorí, že vníma, ako som osobitne pod ochranou Panny Márie – neviem to nejako zázračne ani empiricky potvrdiť, ale ak to tak je, rozhodne sa nemám na čo sťažovať!

 

Čo máte na viere najradšej? V čom vás napĺňa radosťou?

Mňa proste byť katolíkom veľmi baví. Benedikt XVI. má peknú krátku myšlienku: „Boli sme stvorení pre veľké veci, nie pre pohodlie.“ Neviem, čo viac si mladý človek dnes môže priať ako kombináciu bohatej intelektuálnej tradície, manuálu konkrétnych praktických cností, plus možnosť zaradiť sa k zástupom svätým. Podľa mňa je katolícka viera – ak sa človek zamyslí a dá tomu šancu – fajn pozvánkou prežiť dobre tento život, nehovoriac o tom druhom.

Napadajú mi slová velikána francúzskej katolíckej literatúry z prelomu 19. a 20. storočia, ktorého rád čítava Ratzinger. Georges Bernanos na jednom mieste píše: „Možno si myslíte, že dnešok nie je dobou svätcov, že doba svätcov pominula. No každá doba je dobou svätcov.“ Prečo to neskúsiť?

 

Knihu a ukážku z nej nájdete tu: www.nakupujemplus.sk/nase-knihy/samuel-trizuljak-na-vyske-do-hlbky/

 

SAMUEL TRIZULJAK

Politické vedy a históriu vyštudoval na univerzitách v Cambridgi, Oxforde a Heidelbergu. Záujem o dejiny katolíckeho myslenia ďalej rozvíja ako doktorand na Univerzite Karlovej v Prahe. Jeho eseje a články vyšli v médiách ako Postoj, Týždeň, Štandard, Impulz, Verbum alebo Teologia Polityczna. Ako lektor spolupracuje so Spoločenstvom Ladislava Hanusa a s Kolégiom Antona Neuwirtha. Doma je v Bratislave.

 

Snímky: Martin Ondruš



Komentáre