TOP

Sebaprijatie je kapitánom našej životnej lode

Tri ženy, tri pohľady na sebaprijatie. MUDr. Bohdana Bírešová nám ponúkla svoj odborný pohľad a dve mamy, ženy, ktoré si prešli neprijatím, nám rozpovedali svoje svedectvá. Akú úlohu zohráva to, nakoľko človek vie prijať seba samého – s tými dobrými, ale i zlými vlastnosťami, s tým, ako vyzerá, či je jeho nos veľký, či je príliš vysoký alebo váha ukazuje číslo, ktoré sa mu nepáči? Sme so sebou spokojní? A ak nie, ako to na nás vplýva?

MUDr. Bohdana Bírešová – lekárka – psychiatrička

Všetci sa rodíme s potrebou byť prijatý a milovaný. Rodíme sa ako tabula rasa. Ako jedinečná možnosť Božej lásky dovoliť rodičom a iným okolnostiam či vplyvom „popísať“ nás. Cesta k sebe samému je v rôznych životných okamihoch takou Via dolorosa (krížovou cestou).

Rodíme sa do rôznych rodín, s rôznym zoskupením ľudí, do rôznych finančne zabezpečených či nezabezpečených zväzkov. Rodíme sa z lásky a tiež aj nie, stávame sa svedkami maminho tehotenstva, otcovho rozhodnutia. Boží zámer v nás je taký silný. Sme svedkami spojenia s mamou, pupočnou šnúrou silnieme, rastieme, dostávame všetko, čo potrebujeme. Rodíme sa s potrebou prijatia – s jednou z najdôležitejších potrieb. Ako dieťa, ako človek.

Bolo by ideálne, ale až utopistické chcieť a veriť, že všetky tehotenstvá sú chcené. O to viac sa všetky tieto veci podieľajú na formovaní sebaprijatia. Čo to je? – pýtam sa podobne, ako sa mnohokrát pýtal Ježiš… zvedavo, s chvením v hlase. S odpoveďou, ktorá mi súbežne beží hlavou.

Sebaprijatie je dar. Jeho silu nosíme v sebe od svojho narodenia. Už pri prvých dotykoch, slovách, pri prvej interakcii s rodičmi sa utvára puto. Ako nás vníma mama? Ako nás vníma otec? Aké iskričky majú v očiach, keď držia na rukách svoje novonarodené bábätko?! Ako sa mu prihovárajú? Ako ho láskajú, nežne k sebe privíňajú?! Ako sa z neho tešia? Ako sa stávajú naším zrkadlom. Od začiatku.

Je mi smutno, keď sa v práci stretávam s ľuďmi, ktorí sa „nikdy neprijali“. Ťažko sa im hovorí o mamách, ktoré ich bili, nechceli. Ťažko sa im spomína, že otec pri ich zrode, prvých krokoch či v dospievaní absentoval. Ako nepredstaviteľne sa im počúva o tom, že život je zázrak, že vzniká z dôvery Boha a v každom jednom z nás sa tento Boží zázrak zrkadlí. Prečo to píšem? Sebaprijatie sa formuje od narodenia. Dozrieva, obrusuje svoje hrany, formuje sa a stáva sa kapitánom našej životnej lode. Je to cesta.

Rodičovské vplyvy, vplyv prostredia a výchovné štýly sú silnou devízou pre formovanie sebaprijatia. Konfrontujú nás s našimi vlastnosťami, s našou fyzickou stránkou, psychickou výbavou, duševno-duchovnou silou. Sebaprijatie ide ruka v ruke so sebahodnotou. A tiež sebavedomím. Sebaprijatie znamená poznanie. Svojich silných a slabých stránok. Všetkých svojich vlastností.

Tabula rasa je popísaná u každého špecificky. Prijať sa má v sebe príchuť veľkého človečenstva a podobnosť Ježišovho prijatia kríža. Prijať sa v dobrom i zlom. Prijať sa komplexne. To znamená dorásť, vyzrieť, stať sa človekom. Sebaprijatie sa kultivuje spoznávaním seba, čítaním, empatiou, rozhovormi, umením, vzdelávaním, modlením, utrpením, bolesťou, poznávaním, cvičením, súcitom, pokorou, dýchaním, spievaním, varením, cestovaním… Ach jaj, toho by bolo. Ak sa niekto nevie prijať, môže mať problém. Môže byť smutný, nešťastný, beznádejne zúfalý, rezignovaný, opovrhujúci sebou, telesne trpiaci, psychosomaticky chorý… Aj tu by sa toho dalo nájsť veľa. Želám nám všetkým čo najmenej bolesti na ceste k sebaprijatiu. Nech sa nám dobre kráča.

„Bože, daj mi vyrovnanosť, aby som prijal veci, ktoré nemôžem zmeniť, odvahu zmeniť veci, ktoré zmeniť môžem, a múdrosť, aby som ich od seba rozoznal.“

 

Gabriela Kmeťová

 

SVEDECTVÁ O SEBAPRIJATÍ

Gabriela Kmeťová (36), mama, zdravotná sestra

Neboj sa prejaviť aj svoj temperament

Predtým, ako sa ma Boh dotkol a zmenil môj život, som bola žena so zlomeným a uboleným vnútrom – čo sa u mňa prejavilo hrbením sa a nízkym sebavedomím. Prežila som si mnohé traumy, ktoré ma veľmi poznačili. Vďaka Bohu, že ma priviedol do jedného spoločenstva, kde som pôsobila sedemnásť rokov. Milovala som tam byť a mala som veľmi rada ľudí, s ktorými sme tam zdieľali životy. Bolo to pre mňa miesto uzdravenia, naplnenia môjho poslania, miesto služby druhým.

Keď som sa obrátila, veľmi som prežívala, že som prijatá a milovaná Bohom taká, aká som, so všetkým, čo mám vo svojom srdci. Prežívala som hlbokú intimitu a prijatie od neho. Poznala som to, do čoho ma povolal, kým som v ňom, a aj to, aké je moje poslanie tu na zemi.

 

Neubližujme si ohováraním

Keď som po materskej dovolenke nastúpila naspäť do práce ako zdravotná sestra do čisto ženského kolektívu, zrazu som si začala uvedomovať veci, ktoré som dovtedy až tak neriešila. Začala som si všímať, ako sa ženy správajú k sebe navzájom a ako veľmi si dokážu ublížiť vzájomnými intrigami. Uvedomila som si, že tieto intrigy u mnohých pochádzajú z ich nízkeho alebo, naopak, príliš nafúknutého sebavedomia a porovnávania sa s inými a tiež z potreby upevniť si svoju pozíciu v kolektíve.

Je to správanie, ktoré môže byť veľmi toxické a nepríjemné pre mnohých v akomkoľvek pracovnom kolektíve. Keď som pôsobila ako vedúca sestra, tak som mala pravidlo, že pri mne sa neohovára. Ľudia mohli prichádzať a riešiť pracovné veci a problémy, ale nie niekoho iného – kto aký je, pokiaľ sa to netýkalo pracovných procesov.

Postupne som začala premýšľať nad tým, ako zladiť svoju náročnú prácu, rolu matky a život v spoločenstve, a tak som prišla na to, že môžem pôsobiť ako súkromná zdravotná sestra s licenciou a chodiť ošetrovať pacientov do ich domáceho prostredia – sestra podnikateľka. Bola to nová a náročná výzva, do ktorej som s chuťou vstúpila. Ako sestra som pôsobila v oblasti starostlivosti o seniorov a chronicky chorých pacientov a svoju prácu som mala veľmi rada a vnímala som ju ako životné poslanie.

 

Neboj sa robiť veci inak ako ostatní

V tom období, ako som sa rozhodla podnikať, som vážila 83 kilogramov a uvedomovala som si, že ak si chcem získať klientov, musím aj pekne vyzerať, reprezentovať samu seba. Tak som začala na sebe makať. Najťažšie bolo urobiť rozhodnutie a vytrvať v ňom. Začala som rýchlou chôdzou, postupne som začala behávať a tiež som si veľmi výrazne upravila stravu – začala som jesť veľa ovocia a zeleniny, piť veľa vody a študovala som veľa článkov o zdravom životnom štýle. Tento zdravý životný štýl som zdieľala so svojimi priateľkami, ktoré ma k tomu tiež inšpirovali. Schudla som na 59 kíl. Bol to môj maličký úspech, z ktorého som sa tešila a teším stále – už sú to skoro štyri roky. Celá táto moja vtedajšia snaha prešla do životného postoja zdravo žiť a hýbať sa.

Dôležitosť zachovať si tento postoj k sebe samej a k svojmu telu som si utvrdzovala hlavne vtedy, keď som chodila ošetrovať pacientov do ich domáceho prostredia. Mnohí boli po náhlych cievnych príhodách paralyzovaní a imobilní na lôžku aj v dôsledku svojho nezdravého spôsobu života, následkom čoho ochoreli. Je to pre mňa memento a prevencia zároveň. Milujem dobré jedlo, milujem slaninu, rezne a aj koláčiky, no snažím sa to vedome všetko regulovať a pristupovať sama k sebe zodpovedne v duchu „všetko s mierou“.

 

Všímaj si aj svoje potreby

Táto premena ma naučila vážiť si samu seba, nebáť sa robiť veci inak, ako robia všetci ostatní, mať nadhľad, tešiť sa z každého nového dňa. Uvedomujem si, že je veľmi dôležité, aby človek mal rád seba samého, prijal sa taký, aký je, a odpustil sebe aj druhým, aj keď je niekedy veľmi ťažké neobzerať sa za minulosťou, ale kráčať vpred, lebo aj to nám prináša obrovskú vnútornú pohodu a pokoj.

Vtedy, v čase veľkého množstva aktivít, som úplne zabudla na seba a svoje potreby. Ľahko sa to schovalo za to „kresťanské“, veď treba pomáhať druhým, zabúdať na seba. V mojom prípade to spôsobilo obrovské vyhorenie a stratu zmyslu všetkého, čo pre mňa dovtedy zmysel malo, ale to už je iná kapitola. Nikdy som si neuvedomovala, že niektoré veci potrebujem mať, že chcieť mať niečo len pre seba je zdravé a zároveň potrebné na to, aby sme boli schopní slúžiť druhým.

Aj keď som bola na materskej dovolenke, bolo pre mňa úplne prirodzené byť vždy naplno k dispozícii dcére a v prvom rade najprv uspokojiť jej potreby – a potom som bola ja. A tak som si začala viac uvedomovať samu seba – to, ako veci chcem a potrebujem mať. Boli to také bežné maličkosti, napríklad to, že sa mi páči pekne sa obliecť, cielene si vytvoriť čas na seba a svoje aktivity, mať cielený čas s dcérou.

Spoznávala som samu seba, a to sa prejavovalo maličkosťami – ako nosiť rúž, pomaly som začala objavovať svoju ženskosť a krásu, že sa nemusím báť chcieť byť krásna a aj trochu výrazná v spoločnosti. Že sa nemusím schovávať, ale môžem byť tým, kým som a kým zamýšľal Boh, aby som bola, aby som sa nebála prijať a aj prejaviť svoj temperament v obliekaní a aj v komunikácii.

Pre mňa osobne je veľmi inšpiratívna biblická Ester. Bola krásna a starala sa o svoju krásu, no zároveň bola odvážna a úplne vydaná Bohu a jeho vedeniu. To máme my ženy prinášať do spoločnosti – našu starostlivosť, jemnosť a krásu. Niekedy je náročné udržať si to vo víre životných okolností a povinností, no je to pre nás tak veľmi dôležité, aby sme sa cítili samy so sebou dobre, neprežívali zbytočnú frustráciu, a preto si to musíme chrániť. Nie závidieť si a porovnávať sa, ale prijať svoju jedinečnosť a krásu a zveľaďovať to, inšpirovať sa navzájom, povzbudzovať sa a mať vzájomnú úctu a rešpekt.

Naučila som sa, že v zdravom tele prebýva zdravý duch, v spokojnom tele spokojný duch. Na miestach, kde sme a kde pôsobíme, nás musí reprezentovať zdravé sebavedomie a zdravá sebaláska. A to je niečo úplne iné ako štýl sivej myšky a falošná pokora.

 

Katarína Štuková

 

Katarína Štuková (41), mama, vášnivá čitateľka a kávičkárka

… aby sme milovali hlboko a silno

Počas života som stretla iba veľmi málo žien, ktoré by boli spokojné samy so sebou, vyrovnané s tým, ako vyzerajú, ako sa prejavujú, ako cítia a prežívajú veci. Od mladosti som sa pohybovala vo viacerých kresťanských spoločenstvách, bola som aktívnym dobrovoľníkom, viedla stretká, modlitebné skupinky, pracovala som na plný úväzok v dvoch kresťanských občianskych združeniach. Za tie roky mi Pán Boh doprial veľa možností byť blízko a dotknúť sa životov druhých ľudí, či už v modlitbe, alebo praktickou službou.

Za výsadu považujem aj dva roky intenzívneho života v komunite kresťanov, ktorá fungovala v Budmericiach v rámci Spoločenstva pri Dóme svätého Martina. Bol to akýsi tréning pre môj duchovný rast a okresávanie môjho charakteru, ale taktiež aj možnosť byť veľmi blízko a intenzívne s mojimi bratmi a sestrami. Veľakrát sme sa s dievčatami a ženami modlili a rozprávali práve o sebaprijatí. V spoločenstve sme niekoľko rokov robili aj takzvané Víkendovky sebaprijatia.

Myslím, že Boh to do nás tak vložil, že sebaprijatie je našou základnou esenciou: potrebujeme sa cítiť milovaní a milovať. Keď cítime (vieme, veríme tomu), že sme milovaní takí, akí sme, vtedy sme veľmi silní, spokojní, vyrovnaní a prajní, vieme slúžiť a vieme aj rýchlejšie odpustiť a milujeme hlboko a silno. Ak si myslíme, že nie sme hodní lásky, a tým pádom si aj myslíme, že vlastne ani nie sme milovaní, tak sme často depresívni, hnevliví, urážliví, malicherní, porovnávame sa, posudzujeme… A práve preto prichádza svet a diabol a hriech, ktorý kriví náš obraz o nás samých. Klamstvá o tom, že nie sme dostatočne pekní, dobrí, šikovní… Svet na nás tlačí so svojimi požiadavkami.

 

S pubertou prišli prvé pochybnosti

Ako dieťa som bola večne chorá a mala som problémy s dýchacími cestami. Moji rodičia sa o mňa starali a nikdy ma nenechali v nemocnici, iba raz v naozaj vyhrotenej situácii privolili dať ma na dva mesiace na liečenie do kúpeľov Štós. Mala som asi štyri roky a za tie dva mesiace ma rodičia nemohli ani prísť pozrieť (bolo to zakázané). Liečili ma hormonálnou liečbou, enormne som pribrala a tiež to pravdepodobne spôsobilo, že som úplne najnižšia z rodiny (151 centimetrov). Postupne sa moja váha upravila, ale v puberte som rapídne pribrala a začala som sa trápiť. Dovtedy som bola spokojné dieťa milujúcich rodičov, ale s pubertou prišli prvé pochybnosti. Stačilo pár „dobre mienených výrokov“ ako „ty malé pivo“, „tučka“… a už to so mnou išlo z kopca.

Na strednej škole som to prežívala ešte viac. Chodila som do školy vlakom a počula som, ako sa v druhom kupé o mne rozprávajú dvaja chalani, že prišla „tá tučná“. Veľmi ma to zranilo. Snažila som sa chudnúť, ale nešlo mi to. Skúšala som všetko: „tukožrútové“ polievky, kalanetiku, pilulky na chudnutie, pudingy na chudnutie, rôzne diéty. Všetko bolo neúčinné. Zvažovala som aj to, že začnem dáviť jedlo. Asi dva dni som to skúšala, ale našťastie a vďaka Bohu som nezašla ďalej, ale zastavila som to ako veľmi, veľmi hlúpy nápad.

Potom som upadla do opačného extrému: „Však na mne nezáleží, ja som tu služobník pre ostatných, všetkým pomáham, a to sa Bohu iste páči viac ako nejaké chudnutie a staranie sa o seba, to je také fuj svetské! A keďže slúžiť ostatným je také sväté a náročné, je úplne jedno, čo jem a kedy to jem, hoc aj horalky o polnoci, ale však to pre Božie kráľovstvo…“ A nehovorím o nejakom čase na šport… Takto som si ospravedlňovala svoju lenivosť, svoju slabú vôľu a svoje nepochopenie vlastnej hodnoty.

 

 

Prežila som si, že Boh ma miluje takú, aká som

Počas strednej školy som veľmi závidela všetkým kamarátkam, ktoré mali priateľov. Mala som pocit, že o mňa nikto nestojí, že ja nestojím za povšimnutie. Preto som začala chodiť s chalanom, ktorý sa mi vôbec nepáčil a ktorého som ani trochu nemala rada, ale zdalo sa mi, že je to dobrý nápad a že tým zapadnem do kolektívu a sama sa budem cítiť lepšie a krajšie. Chodila som v tom čase aj do stretka, kde som úplne mlčala o svojom vzťahu, a žila som dvojaký život. Vo svojom meste a v spoločenstve som mala ten svoj „duchovný život“ a v inom meste a škole „ten svetský“. V jednom konkrétnom momente som jasne pocítila, že sa to musí skončiť, že to nie je správne.

Toto rozhodnutie spravilo veľký skok v mojom živote. Rada by som bola konkrétna, ale veľmi ťažko popísať ten moment, keď som v hĺbke srdca prežila, že Boh ma miluje takú, aká som, so všetkým, mojou minulosťou, prítomnosťou aj budúcnosťou, že keby som už ani slamku nepreložila, aj tak ma bude stále milovať, aj keby som akokoľvek vyzerala… Bolo to pre mňa veľmi vzácne a dôležité. Akoby si zrazu vedel, kto si, odkiaľ si vyšiel a kam smeruješ… s tým, že si spokojný sám so sebou.

Možno nebudete so mnou súhlasiť, ale sebaprijatie chápem ako neustály proces. Mne sa neudialo to, že som niečo prežila a táto oblasť v mojom živote sa navždy vyriešila. Bol to začiatok, hlboké uvedomenie si a aj prežitie Božej lásky a zároveň mojej hodnoty v Božích očiach. A Boh to so mnou robí po kúskoch.

Ďalším uzdravením alebo „terapiou“ od Boha bol môj vzťah s terajším manželom Maťom. Prežívala som pri ňom lásku a prijatie aj napriek svojmu nízkemu vzrastu, napriek kilám navyše, napriek svojim chybám. Po svadbe a mesiacoch spokojného spolunažívania som zistila, že som opäť výraznejšie pribrala, a začala som sa trápiť. Celú svoju mladosť som bola na nejakej „super zaručenej diéte“, ktorá nefungovala, a to ma hnevalo, a ešte k tomu toto! Ale toto bol ďalší výrazný bod zlomu v práci na mojom sebaprijatí.

 

Starať sa o seba je mojou výsadou

Po rokoch som pochopila niečo také úžasné a oslobodzujúce: Nemusím chudnúť preto, aby som lepšie vyzerala, aby som dosiahla nejakú métu. Nemusím nikoho uspokojovať a moja akceptácia Bohom a okolím nezávisí od tohto. Úplne mi docvaklo, že ja som dôležitá pre Boha a že je krásne starať sa o seba a je výsadou, ba až mojou povinnosťou dopriať si dobré veci, ako napríklad čas na modlitbu, dostatok spánku, čas na šport, čas na prípravu zdravej stravy, čas na hľadanie zdravších receptov…

Už som si nehovorila, že keď schudnem, začnem sa krajšie obliekať a začnem sa o seba starať. Mala som asi šestnásť kíl navyše a hneď na začiatku som si povedala, že mojím zámerom je starať sa o seba, pochopiť svoju hodnotu a tešiť sa zo seba a života práve teraz. Potrebovala som si naštudovať niečo o zdravom stravovaní a venovala som tomu čas a konečne po rokoch som prišla na niečo, čo mi pomohlo. Pravidelné menšie porcie, veľa zeleniny, tmavé a celozrnné pečivo, horká čokoláda miesto sladkostí, pohyb. Nič dramatické a extrémne, a predsa sa mi podarilo schudnúť šestnásť kíl. Cítila som sa výborne a mala som oveľa viac energie. Užívam si život, deti a hľadám spôsoby, ako žiť zdravší životný štýl kvôli sebe a celej rodine.

Boh stále pracuje na mojom sebaprijatí cez rôzne životné okolnosti a v rôznych rovinách:

  1. Na úrovni tela: Viem, čo je byť aj šťastne tučnou, aj šťastne chudou, a viem, že starať sa o seba a svoju rodinu a šíriť aj kultúru zdravého životného štýlu (pozor, nehovorím o kulte tela!) je mojou úlohou. A tiež máme milovať blížnych ako seba samých, takže sa pekne a bez strachu ľúbme. (úsmev)
  2. Na úrovni duše: Prijatie mojich emócií, môjho rozličného prežívania a vyjadrovania navonok.
  3. Na úrovni ducha: Prežitie a pochopenie toho, kým naozaj som v Bohu, v blízkej intimite s ním.

 

Moje povzbudenie pre vás:

  • Ak si stále hovoríš, že si s niečím vo svojom živote nespokojná (postava, vizáž, emocionálne prežívanie), netráp sa a neodsudzuj sa za to! Je to proces, ktorý, verím, dobrý Boh začal – a dokončí svoje dielo ako u mňa, tak aj u teba!
  • Povzbudzuj sa tým, čo Boh už urobil v tvojom živote (napíš si to, hovor nahlas, chváľ a ďakuj Bohu za to), a hľadaj tie „body zlomu“ (môžu byť aj úplne maličké), ktoré majú možnosť spôsobiť v tebe posun v tejto oblasti.
  • Pestuj vďačnosť a radosť zo života aktuálne, každý deň (áno, aj keď máš nadváhu, krivý nos alebo diastázu po pôrode).
  • Uč sa starať sa o seba a dopriať si dobré veci! Nie nutne drahé, ale dobré (napríklad prechádzka, zelenina a ovocie, dobrá ovsená kaša, káva s priateľkami, dobrá kniha, beh – lebo náš Boh nám dáva dobré veci do života a my sami to máme robiť tiež).
  • Ak sa príliš zameriavaš iba na seba, začni si všímať viac ľudí okolo a poslúž im, otvorí to tvoje srdce a budeš viac rozumieť hodnotám Božieho kráľovstva.


Komentáre