Seminarista Ján Mikuško: Až v seminári som našiel to, čo mi chýbalo

Ján Mikuško je študentom teológie v Kňazskom seminári sv. Gorazda v Nitre. V rozhovore ponúka autentický pohľad do vnútra seminárneho života. Rozpráva o tom, ako vníma formáciu budúcich duchovných pastierov, čo ho v seminári najviac prekvapilo a to, kde hľadá silu v momentoch, keď prichádza kríza.

Janko, dnes ste už študentom piateho ročníka v kňazskom seminári v Nitre. Ako vyzerá bežný deň seminaristu?

Naše dni sú v niečom rýchle a v niečom rovnaké, čo má aj svoje výhody. Učíme sa návykom modlitby a disciplíne. Po rannom prebudení máme modlitby so svätou omšou v kaplnke. Ja osobne vstávam o pol šiestej. Mám rád tiché ráno v kaplnke či na izbe. O pol siedmej začína program v kaplnke a po ňom máme spoločné raňajky a štúdium. Potom nasleduje obed. Samozrejme, máme čas aj na vychádzku. Zväčša od ôsmej večer máme znovu program v kaplnke spojený s adoráciou a spoločnou modlitbou, po ktorej prichádza silentium, teda posvätné ticho až do nasledujúceho rána.

Čo vás na seminárnom živote najviac prekvapilo?

Všetko si vyžaduje čas. Bol som človek, ktorý chcel mať veci čo najrýchlejšie. Tu som sa naučil, že všetko má svoj čas a nemusíme sa náhliť. Asi nemám konkrétnu vec z programu a fungovania, ktorá by ma prekvapila. Po prvom ročníku som sa do seminára vracal bez očakávaní v zmysle prekvapovania. Život s Bohom je úžasný v tom, že každý deň prichádzajú také milosti a situácie, ktoré len vo svojej podstate odkazujú na to, ako veľmi nás Boh miluje. Na to očakávania nestačia, vždy budú prekonané. 

Aké predmety študujete a ktorý vás baví najviac?

Prvé dva roky sa v seminári študuje filozofia, potom začíname študovať samotnú teológiu. Popritom máme liturgické predmety, pedagogické a psychologické predmety. Prechádzame aj kanonickým právom a morálnou teológiou. Mňa však najviac bavia biblické témy, tomu sa snažím venovať najviac aj vo svojom voľnom čase. Vyučovanie je zároveň prispôsobované formačnému programu, ktorý v seminári máme, ale štúdium a seminár nie je to isté. Máme aj študentov, ktorí nie sú vo formácii ako bohoslovci. Študujú zo záujmu či pre iné potreby. Sme menšia fakulta, takže sa medzi sebou poznáme a vieme si pomôcť.

Ako prebieha duchovná formácia seminaristov?

Diecézny seminár okrem spoločnej formácie dáva priestor aj individuálnej. Táto je podľa môjho názoru obrazom toho, ako potom bohoslovec v seminári a v spoločnosti funguje. Práve tu je potrebná otvorenosť a pravidelnosť. Spoločný program predstavuje modlitbu, svätú omšu a nejaké prednášky, ale vidíme, že toto nestačí na to, aby sme boli dobrými služobníkmi. V tej individuálnej formácii sa ukazuje hĺbka vzťahu.

KŇAZ MÁ BYŤ KANÁL, NIE STOKA

Ako sa mení vaše chápanie kňazstva počas formácie?

Pohľad na kňazstvo vo mne určite dozrieva, pretože som mal aj svoje pohľady a ideály, ale je to o niečom inom. Počul som peknú myšlienku od môjho spolubrata, ktorá je jednoduchá, ale pravdivá: „Kňaz má byť kanál, nie stoka.“ Môj pohľad sa vyvíja v kladnom smere, stále viac túžim byť kňazom aj skrze skúsenosť, ktorú som počas formácie zažil. Pokiaľ dovolíme Bohu, aby konal, bude konať veľké veci v nás a skrze nás. Toto sa týka ako kňazstva, tak aj akéhokoľvek povolania a služby.

V čom vás najviac formuje spoločenstvo ostatných seminaristov?

Každý má svoj príbeh, prečo prišiel do seminára. Keď vidím veľakrát aj nejaké chyby, či už u seba alebo u spolubratov, hovorím si, že Boh je prítomný v tomto mojom bratovi. Tak isto to bude aj v budúcnosti, keď sa dostanem do pastorácie. Boh je vnútri každého jedného z nás.

Akú úlohu zohráva modlitba vo vašom každodennom živote v seminári?

Je podstatnou súčasťou. Túžim po tom, aby bola životným nastavením, pretože veľakrát aj v našom povolaní, keď prichádzajú problémy, je koreňom zanedbaná modlitba. Nevieme milovať toho, ktorého nepoznáme. Aby sme ho spoznali, potrebujeme s ním mať nejaký vzťah.

Zažili ste momenty duchovnej suchoty alebo pochybností?

Samozrejme, duchovnú suchotu som zažil niekoľkokrát. Ale je to úžasné, pretože púšť je posvätným miestom. Izraeliti si na púšti uvedomili, kto je pre nich tým podstatným. Určite prišli aj pochybnosti, ktoré však nie sú to isté, čo suchota. Pochybnosti prichádzajú, keď je človek príliš zapozeraný do seba, lebo si uvedomuje, že tieto prekážky zo svojich síl nezvládne. Ale žiadne skúšky nezvládame zo svojich síl, vždy ideme ďalej len z Božej milosti.

Chýba vám niečo zo života mimo seminára?

Povedal by som, že je to práve naopak – až v seminári som našiel to, čo mi chýbalo. Čo sa týka niečoho materiálneho alebo mojich záujmov, sme slobodní, nikto nás nedrží a nezakazuje nám, ale máme aj zodpovednosť za svoje konanie, a na to nesmieme zabúdať.

Ako by ste opísali svoj osobný vzťah s Bohom dnes v porovnaní s obdobím

pred seminárom?

To je ťažká otázka, no určite vidím, že som sa viac priblížil k Bohu. Rásť a rozvíjať sa v duchovnom živote znamená naučiť sa milovať, a to sa učím. Človek, ktorý sa modlí, sa nemusí báť, že by stagnoval, on stúpa, len to možno nevidí. Musím však povedať, že niekedy je pre mňa náročné nájsť si čas na modlitbu, modlitba nie je samozrejmosť. Ale opísať svoj osobný vzťah s Bohom sa neodvážim.

Čo považujete za najväčšiu výzvu pre dnešných seminaristov?

Urobiť rozhodnutie prijať záväzok. To sa, samozrejme, týka celkovo celej našej spoločnosti, nielen rozhodnutia stať sa kňazom. Ideme do neznáma, veci sa nevyvíjajú podľa našich predstáv. Tu treba dôverovať, že Boh sa postará, aj keď nevieme, kam kráčame. Ak počujem vo svojom vnútri hlas, ktorý ma volá, aby som vykročil, určite to nebude len náhoda.

Ako vnímate obraz kňaza v dnešnej spoločnosti? Odráža realitu?

Je to náročné posúdiť, ľudia reagujú na to, akú mali skúsenosť. Poznáme známe slová pri sviatosti posvätného stavu: „V čo veríš, to aj uč a čo učíš, to aj zachovávaj.“ Preto je veľmi potrebné modliť sa za kňazov a Cirkev vo svete. Mal som nádhernú skúsenosť zo Slovinska, kde som bol tri mesiace na študijnom pobyte, ako ľudia dávali slúžiť sväté omše za svätosť kňazov.

ROZHODOL SOM SA PRE BOHA A IDEM DO TOHO NAPLNO

Čo vám pomáha zostať verný svojmu povolaniu aj v náročných chvíľach?

Je to samotný Boh, rozhodol som sa pre neho a idem do toho naplno. Boh je príkladom vernosti, keďže on to so mnou neprestáva myslieť vážne. Aj ja sám mám svoje slabosti a ťažkosti. V každom momente, ktorý prežívame, je potrebné nájsť zmysel. Akonáhle utrpeniu dáme zmysel, už nie utrpením, to povedal Viktor Frankl.

Ako najradšej oddychujte?

Mojím oddychom a relaxom je pohyb. Rád vykonávam šport – futbal, beh, bicykel. Šport je veľmi potrebný. V septembri som sa stretol s pápežom Levom XIV., ktorý nám ako seminaristom povedal, že svätý a zdravý život je nevyhnutný v živote kňaza a seminaristu.

Povedzte nám nejakú vtipnú príhodu z chodieb seminára…

Príhod je určite veľa, v seminári máme radi smiech a humor. Možno stojí za zmienku naša tradícia na sv. Luciu. Mám to rád a keď som bol v prvom ročníku, tak som Lucie poznal ako tie, ktoré poupratujú, no ja som sa ráno zobudil s hasičským prístrojom, sušiakom na prádlo a kvetináčom na mojej posteli. A aby som prišiel na ranný program, musel som si nájsť topánky, ktoré sa nachádzali na druhej strane seminára. (smiech)

Ako si predstavujete svoju budúcu službu ako kňaz? Existuje konkrétna oblasť pastorácie, ktorej by ste sa chceli venovať?

Chcem byť kňaz, ktorému budú môcť ľudia dôverovať, chcem byť kňazom podľa Kristovho srdca. Mám veľmi rád prácu s mladými, ale aj s dospelými, staršími a deťmi. Neviem, kde ma Pán pošle, ale viem, že to chcem robiť naplno, nech to je aj umývanie záchodov.

Čo by ste odkázali mladým mužom, ktorí možno cítia povolanie ku kňazstvu, no boja sa urobiť prvý krok?

Predstav si, že ideš na prechádzku so psami strach a viera. Ten, ktorého viac kŕmiš, ťa strhne na svoju stranu, lebo je väčší, a ty mu potom venuješ viac pozornosti. Ježiš sa nepýta, prečo sa bojíš, ale kde je tvoja viera!

Foto: archív respondenta