Sestra Rudolfa Veronika Balážecová: Verím, že Duch Svätý sa chce osláviť vo všetkom, čo robím

Je rehoľnou sestrou, dirigentkou, výtvarníčkou, organistkou a učiteľkou. Sestra Rudolfa Veronika Balážecová z Kongregácie sestier sv. Vincenta ukazuje, že umenie a viera nie sú dva oddelené svety, ale môžu sa navzájom obohacovať. Rozprávali sme sa o tom, ako sa rodilo jej povolanie, čo ju inšpiruje pri tvorbe a prečo je pre ňu najväčším umelcom sám Boh.

Sr. Rudolfa, ste členkou Kongregácie milosrdných sestier sv. Vincenta, známych aj ako satmárky. Akým spôsobom si vás Pán povolal do zasväteného života a prečo ste si zvolili práve túto rehoľu?

Pán má pre každého pripravenú svoju cestu. Keď spomínam na tú svoju, nemôžem obísť moju sestru Andreu, dnes sr. Cyrilu, práve cez ňu sa začala aj moja cesta.

V rodine sme dostali kresťanskú výchovu, zvlášť vďaka našej mame, no o zasvätenom živote sme nikdy neuvažovali. Preto bolo pre mňa veľkým prekvapením, keď sestra zo dňa na deň prišla so správou, že chce vstúpiť do kláštora. Nikdy predtým sme sa s rehoľnými sestrami osobne nestretli. Z diaľky sme vnímali, že existuje aj takáto forma života, no v tom čase ma vôbec nepriťahovala. Ani jedna z nás netušila, že existujú rôzne rehole. Sestra preto poprosila našu tetu, aby sa v Ružomberku išla opýtať, ako to vlastne chodí. Teta poznala satmárky, tak sestra zaklopala práve na ich dvere. Tam začala spoznávať charizmu sv. Vincenta de Paul.

Ja som vstúpila o rok neskôr. Mala som už osobnú skúsenosť so sestrami, videla som ich jednoduchý a radostný život, a postupne som si uvedomovala, že sa medzi nimi cítim ako doma. Každá predstava budúcnosti mimo rehoľného života mi prinášala nepokoj.

Okrem toho, že ste zasvätili svoj život Bohu v reholi, naplno mu slúžite aj svojimi talentmi cez hudbu a maľovanie. Kto vás v detstve viedol k umeniu? 

Už od detstva som mala veľmi blízko k umeniu. Rada som kreslila podľa skutočnosti, fascinovali ma proporcie, svetlo, tiene i krása stvoreného sveta. Rodičia si to všimli a tak ma už od prvého ročníka prihlásili na Ľudovú školu umenia (neskôr ZUŠ).

Popritom som však stále túžila hrať na klavíri. Kedykoľvek som nejaký videla, prosila som rodičov, aby ma prihlásili aj na tento odbor.

Po páde totalitného režimu náš pán farár vo farnosti hľadal niekoho, kto by sa chcel učiť hrať na organe. Mala som vtedy jedenásť rokov a mama sa ma opýtala, či by som to nechcela skúsiť. Keďže som túžila hrať na klavíri, neváhala som ani chvíľu. Pán farár mi našiel učiteľa a po roku som už hrávala počas svätých omší. Repertoár bol ešte skromný, ale o to väčšia bola moja radosť.

Dnes, keď sa obzriem späť, uvedomujem si, ako nenápadne a prirodzene Pán viedol moje kroky. Dal mi rodičov, ktorí podporovali moje talenty, ľudí, ktorí ma ochotne učili, a postupne otváral dvere, o ktorých som dovtedy ani nesnívala.

Ako sa vo vašom vnútri dopĺňa ticho rehoľného života s dynamikou hudby a farbami maľby?

Skôr ako som spoznala krásu života s Pánom v tichu rehoľného života, bola som vtiahnutá do umeleckej sféry na Škole úžitkového výtvarníctva v Košiciach, kde som študovala odbor reštaurátor – konzervátor. Splnil sa mi sen, mohla som pracovať na kópiách obrazov, reštaurovať plastiky, kresliť a maľovať. Vôňa terpentínu ma unáša dodnes.

V hudbe som sa necítila až tak doma, keďže som sa začala učiť hrať až v piatom ročníku základnej školy, a pri výbere strednej školy u mňa napokon zvíťazilo výtvarné umenie. Na organe som hrávala najmä cez víkendy v kostole.

Keď som však „spoznala“ Pána a začula jeho pozvanie prežívať život s ním, vôbec ma netrápilo, či budem pokračovať vo výtvarnom umení alebo v hudbe, chcela som patriť už len jemu. On mi vo svojej štedrosti dal aj všetko ostatné.

Neskôr som už ako rehoľná sestra mohla študovať na Katolíckej univerzite v Ružomberku výtvarné umenie a cirkevnú hudbu.

Nie je maľovanie a hudba prekážkou vo vašom rehoľnom živote?

Nemyslím si, mám veľmi rada ticho a samotu. Pánovu blízkosť vnímam zvlášť v tichu, ale aj v kráse stvorenstva, v hudbe a vo výtvarných dielach. Keď tvorím, často to prežívam ako modlitbu. Modlitbou je pre mňa aj spev, hra počas svätej omše, či dirigovanie zboru. Dôležité je pre mňa to, že to, čo robím, prináša iným pokoj, vytvára priestor na modlitbu a pomáha im vnímať Pánovu blízkosť.

KEĎ TVORÍM, POTREBUJEM ČAS A TICHO

Čo, resp. kto, vás pri tvorbe najviac inšpiruje?

Najviac ma inšpiruje Duch Svätý. Priznávam, že ja nie som umelec, ktorý tvorí, keď príde múza; tvorím vtedy, keď je to potrebné. Vtedy sa potrebujem najprv ponoriť do ticha a načúvať, čo chce Pán a ako to chce. Niekedy je to cez vnútorné vnuknutie, inokedy cez ľudí, okolnosti a myšlienky. Či už ide o kaplnku, ornát alebo iné dielo, spolieham sa na to, že Pán vie, čo chce povedať, a že Duch Svätý ma povedie. Verím, že on je ten, ktorý sa chce osláviť vo všetkom, čo robím.

Keď tvorím, potrebujem čas a nikdy pri tom nepočúvam rádio, mám radšej ticho. Ak už dostanem chuť niečo si pustiť, vyberám si hudbu podľa toho, čo práve potrebujem. Keď som maľovala kaplnku na Cirkevnej základnej škole sv. Gorazda v Námestove, sprevádzala ma hudba sv. Hildegardy z Bingenu. Dodnes sa k nej rada vraciam a vrelo ju odporúčam.

Ktorý biblický text a svätec vás najviac sprevádza vaším životom?

V poslednom období sa veľmi rada modlím Žalmom 131: „Ale ja som svoju dušu upokojil a utíšil. Ako nasýtené dieťa v matkinom náručí, tak je moja duša vo mne.“

Čo sa týka svätých, prirodzene mám veľmi rada svojich patrónov – sv. Veroniku, sv. Cecíliu i sv. Rudolfa. Zvlášť blízky mi je sv. Jozef. S úsmevom hovorím, že ma ešte nikdy nenechal v štichu. Veľmi blízka je mi aj sv. Mária Magdaléna.

Boli ste aj porotkyňou v súťaži Gospeltalent. Máte svojich obľúbených interpretov gospelovej hudby?

Mala som obdobie, keď som veľmi rada počúvala Simu Magušinovú, Dominiku Gurbaľovú, či ďalších interpretov modernej kresťanskej hudby na Slovensku. Zaujímavou skúsenosťou pre mňa bolo dokonca počúvať kresťanský rap v podaní Augustína.

Myslím si, že moderná kresťanská hudba má svoje miesto aj v liturgii, najmä pri svätých omšiach za účasti mladých. Samozrejme, treba citlivo rozlišovať, čo je vhodné pre liturgiu a zároveň mladých viesť aj k bohatstvu klasickej liturgickej hudby. Oboje má svoje miesto a svoju hodnotu.

Ako vnímate súčasnú kresťanskú hudbu na Slovensku? 

Ak by som mala pomenovať jednu vec, ktorá mi niekedy prekáža, tak je to preberanie zahraničných gospelových piesní s doslovným prekladom do slovenčiny. Slovenčina má inú melódiu reči, prízvuky aj rytmus než jazyk, v ktorom bola pieseň pôvodne napísaná. Preto sa niektoré preklady spievajú veľmi neprirodzene a strácajú svoju krásu.

Osobne preto rada siahnem po kvalitnej pôvodnej slovenskej tvorbe. Myslím si, že máme mnoho autorov a skladateľov, ktorí dokážu napísať piesne prirodzene vyrastajúce z nášho jazyka a kultúry.

Ako vaše spolusesterské spoločenstvo vníma vašu umeleckú činnosť?

Mnohé spolusestry vnímajú moje umelecké dary ako veľký dar od Boha a úprimne sa tešia, že ich môžem využívať v službe Cirkvi i našej kongregácii. Vždy cítim ich podporu a povzbudenie. Zároveň si uvedomujem, že umenie je veľmi osobná vec a nie každého oslovuje rovnakým spôsobom. Je to prirodzené a úplne to rešpektujem.

V oblasti liturgickej hudby som sa počas rokov stretla aj s rôznymi názormi. Keď som bola mladšia, prevládalo presvedčenie, že všetko by sme mali robiť spoločne, preto napríklad responzóriový žalm spieval celý zbor. Postupne sme však objavovali bohatstvo liturgie a jej usmernení, podľa ktorých je aj žalm Božím slovom a patrí k nemu služba žalmistu od ambóny. Takéto zmeny si vždy vyžadujú čas, trpezlivosť a vzájomné porozumenie.

Občas sa musím pousmiať aj sama nad sebou – keď pripravujem repertoár na väčšie slávnosti, niekedy zabudnem, že nepracujem so svojím zborom LaudaAnima. Vtedy si musím pripomenúť, že moje spolusestry nie sú profesionálny spevácky zbor, ale sestry, ktoré sa s láskou zapájajú do spoločnej modlitby.

Ako sa podľa vás dá prostredníctvom umenia najlepšie hovoriť o Bohu dnešnému človeku?

Boh je Krása a o tejto Kráse máme svedčiť a odzrkadľovať ju darmi, ktoré do nás vložil Pán.

Viem, že svojím štýlom neoslovím každého a prijímam to. Každého človeka oslovuje niečo iné. Veľmi ma teší spätná väzba od ľudí, ktorí mi hovoria, že náš spev či výtvarná tvorba ich vovádzajú do modlitby a pomáhajú im viac vnímať Božiu blízkosť.

So zborom spievame zväčša v latinčine, v jazyku Cirkvi. Aby ľudí oslovil nielen spev, ale aj samotný text, premietame slovenský preklad na obrazovku. Verím, že aj takto môže hudba pomôcť človeku stretnúť sa s Bohom.

DÔLEŽITÉ JE VŠIMNÚŤ SI TALENT, KTORÝ BOH VLOŽIL DO DIEŤAŤA, A POMÔCŤ MU HO ROZVÍJAŤ

Čo by ste poradili rodičom, ktorí vo svojich deťoch objavia umelecký talent?

Dnešné deti čelia mnohým výzvam, ktoré moja generácia nepoznala. Žijú vo svete digitálnych technológií a umelej inteligencie, ktoré prinášajú veľa možností, ale aj rizík. O to dôležitejšie je všimnúť si každý náznak talentu, ktorý Boh vložil do dieťaťa, a pomôcť mu ho rozvíjať.

Či už je to hudba, výtvarné umenie, šport alebo čokoľvek iné, stojí za to vytvoriť deťom priestor, aby mohli objavovať svoje dary. Nemusia sa nimi raz živiť. Dôležité je, že sa pri nich učia vytrvalosti, disciplíne, radosti z tvorby a zmysluplnému využívaniu času.

Obdobie dospievania býva náročné a mnohé deti chcú zo svojich záujmov odísť. Vtedy ich podľa mňa netreba lámať silou, ale trpezlivo povzbudzovať a vysvetľovať, prečo má zmysel vytrvať aj vtedy, keď sa im nechce.

Preto by som chcela rodičov povzbudiť – nenechávajte svoje deti vyrastať len s mobilom v ruke. Objavujte spolu s nimi, k čomu ich Pán vedie a vytvorte im podmienky, aby mohli svoje dary rozvíjať.

Čo vás dokáže aj po rokoch rehoľného života stále nanovo nadchnúť a prekvapiť?

Po tridsaťjeden rokoch rehoľného života neprestávam žasnúť nad tým, aký je Boh ku mne dobrý. Stále ma prekvapuje, ako mu na mne záleží, ako ma počúva a ako mi dáva zakúšať, že som jeho milovanou dcérou. Nemusím si jeho lásku ničím zaslúžiť ani dokazovať. Môžem jednoducho byť jeho malou Veroničkou.

Neprestáva ma prekvapovať ani jeho nežnosť a zmysel pre detaily. Ak môžem spomenúť jeden krásny zážitok – nedávno som absolvovala let balónom, dostala som ho ako dar od mojich žiakov 9. A z CZŠ sv. Gorazda v Námestove. Po roku odkladania sa let konečne uskutočnil. Letela som spolu s mojou sestrou Cyrilou vo výške približne 1 200 metrov nad morom, keď mi zrazu zazvonil telefón. Volala mi moja priateľka Mária: „Rudka, ty teraz letíš? Vidím ťa z diaľnice, som v bielom aute priamo pod vami!“ Neuveriteľné… Ani jedna z nás nebýva v kraji, kde sme práve leteli, a predsa sa naše cesty v tej chvíli stretli. Možno je to maličkosť, ale pre mňa je to ďalší z mnohých okamihov, keď sa usmievam nad tým, aký je Boh pozorný a ako vie potešiť aj takýmito drobnými prekvapeniami.

Keď sa obzriete za svojím životom rehoľníčky, dirigentky a výtvarníčky, za čo ste Bohu najviac vďačná?

Predovšetkým som vďačná Bohu za všetkých ľudí, ktorých mi poslal do cesty. Za rodičov, ktorí vo mne od detstva rozvíjali talenty, aj za predstavených, ktorí ich vo mne rozpoznali a vytvorili mi priestor ďalej sa rozvíjať vo výtvarnom umení i v hudbe.

Som vďačná za všetkých, s ktorými som mohla spolupracovať – ako rehoľná sestra, dirigentka, učiteľka. Každý z nich zanechal v mojom živote stopu a niečo ma naučil. Osobitne som však vďačná za priateľov. Práve oni mi v rôznych obdobiach života pomohli objaviť svoje miesto v náručí Otca a prijať, že som jeho milovanou dcérou. Myslím si, že to je ten najväčší dar, ktorý som mohla dostať.

Foto: archív respondentky