Sestra Veronika Baráthová: Svoju vieru a cestu k Bohu si musí každý objaviť sám

Komunita, ktorej v starom kláštore „šéfuje“, je jediná na Slovensku. Jej meno je známe mnohým predovšetkým vďaka vedeniu duchovných obnov a sprevádzaniu. Pritom stále usmiata Veronika Baráthová (60) ako vysokoškoláčka so životom bez Boha vôbec nepomyslela na to, že by raz v takejto pozícii a vôbec v zasvätení Cirkvi žila.

Vie sa o vás, že viera z domu vás príliš nepriťahovala. Rozumiete preto viac tým mladým, ktorí nezažili doma živú vieru a tú „nijakú“ odmietajú?

Najprv by som to chcela uviesť na správnu mieru. Rodičia mi dali kresťanské základy, ako mohli. Lenže v ničom som sa nelíšila od ostatných detí v kresťanských rodinách vtedy a dnes. Jednoducho, tá zdedená viera po rodičoch sa raz začne trhať ako malé oblečenie na rastúcom dieťati, nie je ešte osobná, tú musí každý objaviť a prijať sám za seba. V tomto rozumiem mladým aj tým, ktorí žili v prostredí živej viery, a predsa prechádzajú touto krízou rastu.

 

Odžili ste si aj následok pocitu, že Boh je neprítomný, v búrlivom živote vysokoškoláčky. Pamätáte si presne na dôvod žiť takto?

Ten pocit som prežívala už ako dieťa, lebo moje „veľké“ prosby, podľa môjho detského rozumu, vtedy neboli vypočuté. To bol aj jeden z dôvodov, prečo som si ako vysokoškoláčka vyskúšala, že aj bez Boha sa dá žiť, a dokonca sa mi zdalo, že bez neho som slobodnejšia. Zo začiatku som si neuvedomovala, že opak je pravdou. Až neskôr som si musela trpko priznať, že som otrokom seba aj tých druhých.

 

 

Ako teda vkladať do detí a dospievajúcich tú živú vieru?

Deti, aj tie dospievajúce, potrebujú vidieť život svojich rodičov vo svetle viery, vo vzťahu s Ježišom Kristom, teda ich živú vieru. Tento vzťah sa však nedá odovzdávať tak ako nejaké návyky, ako kresťanská socializácia, teda naučiť ich modliť sa, chodiť k sviatostiam. Do vzťahu sa dá vstúpiť, keď sa s niekým stretneme a začneme mu dôverovať. V tomto prípade to znamená stretnúť sa s Ježišom – reálnym, živým.

Môžu tomu veľmi napomôcť spoločenstvá mladých, ale i rôzne situácie v živote, ako to bolo aj v mojom prípade. Rodičia však môžu vytvárať živé prostredie viery skrze vlastný manželský život a modliť sa za svoje deti, aby sa s Ježišom aj ony mohli stretnúť. Myslím si, že viac sa im odovzdať nedá. Už toto je obrovský nárok.

 

Vás si Boh našiel dosť rýchlo. Niektorí rodičia sa však načakajú na „návrat stratených“ detí. Viete poradiť, čo s tým?

Milovať svoje deti, nech by sa dialo čokoľvek. Mať pre ne otvorenú náruč, aj keby sa „neobracali“ podľa našich predstáv. A nevzdať sa nádeje, ktorú však treba upínať k Ježišovi, nie priamo k deťom alebo k okolnostiam života – v zmysle čakať zázrak od nich. Nádej vkladáme do Krista, jeho víťazstva a moci lásky, nie do detí.

 

Tínedžerom sa dnes venujete aj v táboroch Oži s Ježišom. Stretávate tam také vaše „kópie“?

V reakcii, že nechápu, prečo by mali chodiť do kostola, určite. Ale vnímam rozdiel: my sme boli hľadači – hľadali sme zmysel vecí, života… Aj dnes je dosť takýchto mladých, ale ešte viac je tých, ktorí nehľadajú, nemajú záujem, sú predovšetkým konzumenti, chcú mať „all and now“. Pred prekážkami rýchlo rezignujú, chýba im sila zabojovať, veď od malička nemuseli o nič zápasiť, rodičia všetko vybavili… Predovšetkým v tomto im treba pomáhať – aby žili, chceli žiť, nielen živoriť v povrchných vrstvách života, aby spoznali, že život treba tvoriť, nielen konzumovať.

 

 

KOMUNITA JE MALOU VZORKOU REÁLNEJ CIRKVI

Čo robila vyštudovaná technička z Brna, kým sa z nej stala predstavená komunity?

Pracovala som vo výskumnom ústave pre spracovanie plastov. Mám však ešte pestrejšiu minulosť. Zmaturovala som ako zdravotná sestra, chvíľku som v zdravotníctve pracovala. Túžila som študovať medicínu, nebolo to však možné, nakoniec som akoby „nedopatrením“ skončila na fakulte zameranej na spracovanie plastov, ktorá patrila pod VUT v Brne. Ako členka komunity som prešla mnohými službami – od kuchyne cez administratívu až po zodpovednú za stavebné práce pri rekonštrukcii našich domov na Morave a na Slovensku. Všetko, čo som sa kedy naučila, mi nakoniec bolo na úžitok.

 

Nikdy vás nelákalo – takú živú a bezprostrednú – manželstvo?

Ale áno, a veľmi. Ja som si dlho myslela, že moja cesta životom bude v manželstve a v rodine. Potom sa nebadane vo mne začala vyplavovať túžba po zasvätenom živote; a naplno sa vyplavila až v dobe, keď už som bola v našej komunite (okrem zasvätených členov v nej žijú i laici, pričom do komunity všetci vstupujeme ako laici a formu života si volíme neskôr).

 

Vaša komunita nie je historickým kúskom Cirkvi, je dosť mladá. Čo vás na nej fascinovalo a dodnes v nej drží?

Komunita Blahoslavenstiev patrí medzi nové reality v Cirkvi. Čo ma však do nej priťahovalo, bol hlboký modlitebný život, ktorý čerpal z bohatej skúsenosti Cirkvi, v našom prípade predovšetkým z karmelitánskej spirituality, aj z bohatstva kresťanského východu a zo židovských koreňov našej viery, čo sa u nás prejavuje krásnou liturgiou a modlitbou za jednotu Cirkvi. A v neposlednom rade to bola služba novej evanjelizácie všetkým vekovým skupinám: od detí a mládeže cez manželov či starších ľudí.

Čo ma v komunite dodnes drží? Prešli sme si ako komunita s domami po celom svete aj ťažkými obdobiami, mnohí odišli, ale o život s Ježišom nás nemohol pripraviť nikto. A to je aj dôvod, prečo v tejto komunite stále som. Máme svoje poslanie a chceme mu byť verní, či už sa nám darí, alebo nie.

 

To, čo žijete, je špecifické: sú tu nielen zasvätení, kňazi, diakoni, ale aj rodiny s deťmi, rôzny vek a pohlavie, domovom je pre vás starý kláštor. Ako sa to dá dobre viesť?

Komunita predstavuje takú malú vzorku Cirkvi, ktorá sa spolu modlí a slúži. Jednotlivé životné stavy žijú podľa svojich cirkevne schválených stanov a stanovených podmienok života v spoločnej službe, modlitbe a práci. Manažovať takúto skupinu nie je jednoduché, ale ten „manažér“ sa sám musí riadiť danými pravidlami a má nad sebou vyššie autority, takže nemôže viesť komunitu len akosi podľa seba. Má predovšetkým úlohu dbať na to, aby všetci žili podľa svojich stanov a spoločne žili svoje poslanie pre Cirkev a svet.

Skutočnosť, že žijeme v starom kláštore, je z núdze cnosť, pretože dostupné bývanie v čase zakladania nášho domu na Slovensku sa našlo len v opustenom kláštore v Liptovskom Mikuláši, ktorý sme zrekonštruovali pre naše účely. Objektívne však kláštor nie je vhodný pre život tohto typu komunity.

 

Život v takej rôznorodej komunite prináša rôzne zážitky, ale asi aj veľa vtipu. Pamätáte si niečo, čo vás dostalo?

O vtipné situácie nie je núdza, radi sa doberáme, a niekedy je to taký situačný humor, napríklad práve dnes. Jedna sestra sa pýtala ostatných: „Aký je aktuálny stav?“ A mala na mysli, koľko ľudí sa prihlásilo na duchovnú obnovu, lebo sme sa o tom pred chvíľou bavili. Jeden brat rýchlo reaguje: „Banská Bystrica vedie 1:0…“

 

Aj veriaci majú často názor, že byť v kláštore/komunite je len o modlení, a to nie je práca…

Klasický život v duchu „ora et labora“. Teda modlitba a práca. Modlitba spočíva v liturgickej modlitbe, predovšetkým ráno a večer, svätá omša a jedna hodina tichej adorácie pred Najsvätejšou sviatosťou. Ostatný čas vypĺňa práca v rámci živnosti, predajne na Slovensku zásobujeme krásnymi zdobenými sviecami a ručne robenými pozdravmi, vydávame knižky.

Ďalej sú to všetky práce okolo domu, a nakoniec to podstatné, prečo takto žijeme, a to je služba: duchovné cvičenia, obnovy, misie. Táto služba sa koná tak v dome, ako aj mimo neho – kam nás pozvú. Nepoznáme voľné víkendy. Taktiež k nám prichádzajú ľudia na nejaký čas, pár dní, aby sa nadýchli, poradili sa, posilnili svoju vieru.

 

 

ŽENÁM CHÝBA POZNANIE ICH SKUTOČNEJ KRÁSY A HODNOTY

Vašou špecialitou sú duchovné cvičenia – a zvlášť tie pre ženy. Prečo?

Duchovné cvičenia a obnovy robíme pre všetky vekové skupiny na rôzne témy kresťanského života. K špecifickým duchovným obnovám pre ženy sme sa dopracovali práve tým, že sme načúvali ženám, a často bolo vidieť ich neistotu, akési ubité ženstvo, chýbalo im vedomie vlastnej dôstojnosti, vnútornej krásy. Týmito duchovnými cvičeniami sa dostávajú viac pod Boží stvoriteľský pohľad a pod spasiteľský pohľad Ježiša ako Priateľa, ktorý sa k nim skláňa a stavia ich na nohy.

 

Súčasťou týchto obnov sú aj biblické tance, mnohé z nich sú práve z „kuchyne“ komunity. Čím sú pre vás?

Nejde v prvom rade o tanec. Ide o vyjadrenie vnútornej krásy a obdarovania skrze gestá – modlitbu. Tak ako sa vyjadrujeme slovami, tu sa vyjadrujeme každým krokom či gestom. Takto mnohé ženy zistili, že sa môžu vyjadriť pred Bohom bez slov a môžu objaviť a prežiť niečo z krásy svojho ženstva a materstva.

 

Situácia Cirkvi na Slovensku je náročná a plná výziev. Takže ak by za vami prišla dáma menom Slovensko, čo by ste jej v rámci duchovného sprevádzania odporučili?

Duchovné sprevádzanie predpokladá, že je adresované kresťanom. Takže k tejto dáme, ktorá sa tak často oháňa kresťanstvom: Vráťte sa k životu v duchu evanjelia, v duchu Ježiša Krista! Nemám na mysli na prvom mieste morálku či takzvané kresťanské hodnoty. Mám na mysli vrátiť sa, či skôr objaviť a prijať osobný vzťah s Ježišom Kristom. Učiť sa žiť pod jeho autoritou a byť jeho učeníkmi a svedkami. Potom budeme rozumieť aj našej morálke a kresťanským hodnotám a zároveň nájdeme cestu aj k ľuďom, ktorí nie sú kresťania alebo tak nežijú, lebo pochopíme Kristovu lásku k nim – až po kríž.