TOP

Sestra Veronika Baráthová: Svoju vieru a cestu k Bohu si musí každý objaviť sám

Komunita, ktorej v starom kláštore „šéfuje“, je jediná na Slovensku. Jej meno je známe mnohým predovšetkým vďaka vedeniu duchovných obnov a sprevádzaniu. Pritom stále usmiata Veronika Baráthová (60) ako vysokoškoláčka so životom bez Boha vôbec nepomyslela na to, že by raz v takejto pozícii a vôbec v zasvätení Cirkvi žila.

Vie sa o vás, že viera z domu vás príliš nepriťahovala. Rozumiete preto viac tým mladým, ktorí nezažili doma živú vieru a tú „nijakú“ odmietajú?

Najprv by som to chcela uviesť na správnu mieru. Rodičia mi dali kresťanské základy, ako mohli. Lenže v ničom som sa nelíšila od ostatných detí v kresťanských rodinách vtedy a dnes. Jednoducho, tá zdedená viera po rodičoch sa raz začne trhať ako malé oblečenie na rastúcom dieťati, nie je ešte osobná, tú musí každý objaviť a prijať sám za seba. V tomto rozumiem mladým aj tým, ktorí žili v prostredí živej viery, a predsa prechádzajú touto krízou rastu.

 

Odžili ste si aj následok pocitu, že Boh je neprítomný, v búrlivom živote vysokoškoláčky. Pamätáte si presne na dôvod žiť takto?

Ten pocit som prežívala už ako dieťa, lebo moje „veľké“ prosby, podľa môjho detského rozumu, vtedy neboli vypočuté. To bol aj jeden z dôvodov, prečo som si ako vysokoškoláčka vyskúšala, že aj bez Boha sa dá žiť, a dokonca sa mi zdalo, že bez neho som slobodnejšia. Zo začiatku som si neuvedomovala, že opak je pravdou. Až neskôr som si musela trpko priznať, že som otrokom seba aj tých druhých.

 

 

Ako teda vkladať do detí a dospievajúcich tú živú vieru?

Deti, aj tie dospievajúce, potrebujú vidieť život svojich rodičov vo svetle viery, vo vzťahu s Ježišom Kristom, teda ich živú vieru. Tento vzťah sa však nedá odovzdávať tak ako nejaké návyky, ako kresťanská socializácia, teda naučiť ich modliť sa, chodiť k sviatostiam. Do vzťahu sa dá vstúpiť, keď sa s niekým stretneme a začneme mu dôverovať. V tomto prípade to znamená stretnúť sa s Ježišom – reálnym, živým.

Môžu tomu veľmi napomôcť spoločenstvá mladých, ale i rôzne situácie v živote, ako to bolo aj v mojom prípade. Rodičia však môžu vytvárať živé prostredie viery skrze vlastný manželský život a modliť sa za svoje deti, aby sa s Ježišom aj ony mohli stretnúť. Myslím si, že viac sa im odovzdať nedá. Už toto je obrovský nárok.

 

Vás si Boh našiel dosť rýchlo. Niektorí rodičia sa však načakajú na „návrat stratených“ detí. Viete poradiť, čo s tým?

Milovať svoje deti, nech by sa dialo čokoľvek. Mať pre ne otvorenú náruč, aj keby sa „neobracali“ podľa našich predstáv. A nevzdať sa nádeje, ktorú však treba upínať k Ježišovi, nie priamo k deťom alebo k okolnostiam života – v zmysle čakať zázrak od nich. Nádej vkladáme do Krista, jeho víťazstva a moci lásky, nie do detí.

 

Tínedžerom sa dnes venujete aj v táboroch Oži s Ježišom. Stretávate tam také vaše „kópie“?

V reakcii, že nechápu, prečo by mali chodiť do kostola, určite. Ale vnímam rozdiel: my sme boli hľadači – hľadali sme zmysel vecí, života… Aj dnes je dosť takýchto mladých, ale ešte viac je tých, ktorí nehľadajú, nemajú záujem, sú predovšetkým konzumenti, chcú mať „all and now“. Pred prekážkami rýchlo rezignujú, chýba im sila zabojovať, veď od malička nemuseli o nič zápasiť, rodičia všetko vybavili… Predovšetkým v tomto im treba pomáhať – aby žili, chceli žiť, nielen živoriť v povrchných vrstvách života, aby spoznali, že život treba tvoriť, nielen konzumovať.

 

 

KOMUNITA JE MALOU VZORKOU REÁLNEJ CIRKVI

Čo robila vyštudovaná technička z Brna, kým sa z nej stala predstavená komunity?

Pracovala som vo výskumnom ústave pre spracovanie plastov. Mám však ešte pestrejšiu minulosť. Zmaturovala som ako zdravotná sestra, chvíľku som v zdravotníctve pracovala. Túžila som študovať medicínu, nebolo to však možné, nakoniec som akoby „nedopatrením“ skončila na fakulte zameranej na spracovanie plastov, ktorá patrila pod VUT v Brne. Ako členka komunity som prešla mnohými službami – od kuchyne cez administratívu až po zodpovednú za stavebné práce pri rekonštrukcii našich domov na Morave a na Slovensku. Všetko, čo som sa kedy naučila, mi nakoniec bolo na úžitok.

 

Nikdy vás nelákalo – takú živú a bezprostrednú – manželstvo?

Ale áno, a veľmi. Ja som si dlho myslela, že moja cesta životom bude v manželstve a v rodine. Potom sa nebadane vo mne začala vyplavovať túžba po zasvätenom živote; a naplno sa vyplavila až v dobe, keď už som bola v našej komunite (okrem zasvätených členov v nej žijú i laici, pričom do komunity všetci vstupujeme ako laici a formu života si volíme neskôr).

 

Vaša komunita nie je historickým kúskom Cirkvi, je dosť mladá. Čo vás na nej fascinovalo a dodnes v nej drží?

Komunita Blahoslavenstiev patrí medzi nové reality v Cirkvi. Čo ma však do nej priťahovalo, bol hlboký modlitebný život, ktorý čerpal z bohatej skúsenosti Cirkvi, v našom prípade predovšetkým z karmelitánskej spirituality, aj z bohatstva kresťanského východu a zo židovských koreňov našej viery, čo sa u nás prejavuje krásnou liturgiou a modlitbou za jednotu Cirkvi. A v neposlednom rade to bola služba novej evanjelizácie všetkým vekovým skupinám: od detí a mládeže cez manželov či starších ľudí.

Čo ma v komunite dodnes drží? Prešli sme si ako komunita s domami po celom svete aj ťažkými obdobiami, mnohí odišli, ale o život s Ježišom nás nemohol pripraviť nikto. A to je aj dôvod, prečo v tejto komunite stále som. Máme svoje poslanie a chceme mu byť verní, či už sa nám darí, alebo nie.

 

To, čo žijete, je špecifické: sú tu nielen zasvätení, kňazi, diakoni, ale aj rodiny s deťmi, rôzny vek a pohlavie, domovom je pre vás starý kláštor. Ako sa to dá dobre viesť?

Pokračovanie článku je dostupné iba pre predplatiteľov

Existujeme takmer výhradne vďaka predplatiteľom. Objednajte si naše predplatné a o už niekoľko sekúnd môžete čítať všetky naše články. Ďakujeme, že nám pomáhate tvoriť hodnotný obsah.


Objednať predplatné Už mám účet, prihlásiť


Komentáre