TOP

Sestrička z Covid oddelenia: Pomáha mi viera, ale aj milé slová našich pacientov

Martina Slobodová (43) pracuje štvrtý mesiac ako zdravotnícka asistentka v Prešove na Covid oddelení. Pýtali sme sa jej, ako zvláda svoju prácu, v čom vidí nádej a ako ju povzbudila pomoc dobrovoľníkov – kňazov na ich oddelení.

Si v prvej línii na oddelení, kde ide o život kvôli koronavírusu. Zvládaš to?

Po výzve od nemocnice som bola preradená na Covid oddelenie z iného oddelenia. Najprv som to musela spracovať a prijať v sebe, lebo môj otec je onkologický pacient. A mala som aj obavy, ako to zvládnem. Veď sa o koronavíruse toľko hovorilo, nebolo mi všetko jedno. V tom období som sa veľa modlila. Potom som si spomenula na slová z Biblie: „Hľa, tu som, pošli mňa,“ a to mi pomohlo naštartovať sa. Musela som si pripomenúť, prečo som šla do zdravotníctva, a vykročila som. V prvom rade som vylúčila sledovanie novín a všetkých negatívnych správ a začala sa viac modliť. Vo voľnom čase sa venujem veciam, ktoré ma bavia, aby som trochu zmenila myšlienky. Často nám ľudia hovoria – veď ste zdravotníci, je to vaša práca–, ale sme aj ľudia, ktorí majú svoje rodiny a obavy.

 

Aká je situácia v Prešove?

Môžem poznamenať, že plošné testovanie urobilo svoje a to, ako zodpovedne sme pristupovali k sviatkom, sa tiež podpísalo na počtoch pacientov. Tu sa situácia mení z minúty na minútu. Či už je to v radoch pacientov alebo zamestnancov. My ako zamestnanci sme pravidelne testovaní a musím povedať, že mnohí si už koronavírusom prešli – či už s ľahším priebehom, alebo ťažším. Ja som ho ešte neprekonala. Hneď, ako zhodíme respirátory, nasadzujeme si rúška. Nebojujeme s tým, či je to dobré a či nie. Rovnakom nosím rúško na ulici aj v obchode. Myslím si, že táto situácia si to vyžaduje. Ani v šatni, keď sa ideme najesť, nie sme „na kope“. Aj to je veľmi dôležité a účinné, netreba to podceňovať nikde – ani v obchode. Má to svoj význam.

 

Prišli k vám aj dobrovoľníci?

Na naše oddelenie nemôže prísť hocikto, ale mali sme tu študentov – budúcich záchranárov, ktorí nám pomáhali s tým, čo mohli, a tiež musím spomenúť aj študentov zo zdravotníckych stredných škôl a vojakov pri vstupoch do nemocnice, ktorí tam stoja celé hodiny – či mrzne, či prší – a riadia to tam.

 

Vieme však, že prišli pomáhať aj kňazi. Čo presne robia?

Prišli dobrovoľne a presne v čase, keď doplnili, čo chýba našim pacientom. Pomáhajú nám, ako môžu, no ich poslanie je nemenné, sú tam hlavne pre ľudí. Tých, ktorých nám privážajú – prestrašených, nevediacich, čo ich čaká. Tiež je niekedy ťažké vysvetliť deväťdesiatročnej babičke, prečo máme na sebe overal a vyzeráme ako kozmonauti. Kňazi hlavne spovedajú a zaopatrujú, ale pomáhajú, ako len môžu. Sú aj na bránach a v sklade. Pacienti túto službu privítali s radosťou a vďačnosťou. A myslím si, že aj nás povzbudilo to, že prišli, aby nám pomohli a priniesli aj duchovné povzbudenie. Tu sa, žiaľ, často stretávame aj so smrťou a niekedy, keď je toho veľa, to nie každá z nás hneď spracuje. Verím, že to bude milá spolupráca, ako keby sa ich príchodom doplnil kúsok do skladačky, aby bola kompletná starostlivosť v sociálnej, zdravotnej a duchovnej sfére.

 

Nemáš strach z toho, že sa nakazíš alebo že bude situácia ešte horšia?

Zo začiatku som s tým bojovala, dnes si čím ďalej, tým viac uvedomujem, že všetko je v Božích rukách. Na oddelení sme už asi iba tri či štyri, čo sme ešte neboli pozitívne. Hovorila som si, že tým asi prejdú všetci zdravotníci. Ale nejakým zázrakom som ešte negatívna. Každé ráno sa modlím Žalm 91 a všetko odovzdávam Bohu.

Ak sa niečoho bojím, tak aj toho, aby som nenakazila niekoho iného. Žijem sama, ale moje kolegyne majú aj rodiny a majú to ťažšie. K rodine chodím iba po testoch, niekedy sa zhovárame iba vonku na dvore v bezpečnej vzdialenosti – aspoň na chvíľu. Momentálne žijem sama ako pustovník. Ale verím, že aj tento čas obiet a ticha má význam. Svoju prácu mám rada a teraz ju väčšmi prežívam ako svoje poslanie a vedomie, že som tam, kde mám byť.

Či môže byť situácia horšia, nad tým sa nezamýšľam, riešim prítomnosť – čo je tu teraz a ako môžem pomôcť. Často mi volajú aj príbuzní, ktorí u nás niekoho majú, aby som ho navštívila či povzbudila. Ľudia, ktorí majú koronavírus, sa pýtajú na príznaky, a tí, ktorí prežívajú svoju samotu, to znášajú teraz o to ťažšie. Som jedenásť rokov vdova, a tak mám čas aj na tieto rozhovory.

 

Čo ti dáva silu v týchto neľahkých časoch?

Nie je ľahké byť celý deň v overali a s respirátorom. Máme jednu prestávku, ale keď je veľa práce, tak len na rýchlo, aby sme to postíhali. Dole na šatňu niekedy prichádzame mokré, ako keď vyjdete zo sprchy a všetko na vás je premočené do poslednej nitky. A čo sa týka kyslíka, tak keď idem domov, ani necítim, že mám to obyčajné rúško. Lapám po dychu. Služba v tom oblečení je oveľa náročnejšia ako v bežnom a únavná, preto niekedy máte čo robiť, aby ste vyriešili bežné veci života.

Mne pomáha viera, nádej, že raz sa to skončí, a rovnako láska mojich najbližších, ale aj milé slová našich pacientov – je to vždy vzájomné. To, čo dávate, sa vám vráti. Ak dávate lásku, tak sa vracia v rôznych podobách.

Ešte vidím nádej aj v očkovaní. Tiež som sa dala zaočkovať, lebo je to jediná možnosť, ako zastaviť túto pandémiu. Kým som tak urobila, tak som sa radila s našimi lekármi a mnohí povedali, že aj iné pandémie boli porazené práve očkovaním. Preto povzbudzujem každého, aby tak urobil, a spoločne sme aj týmto spôsobom zabojovali a mohli sa vrátiť k bežnému životu.

V živote som si už prešla mnohými ťažkými vecami a pomáha mi myšlienka blahoslavenej sestry Zdenky Schelingovej: „Za mrakmi je moje milované slnko.“

 



Komentáre