Barbora Šilhárová: Netušila som, že si v Ugande adoptujem dieťa

Barbora, ktorú priatelia oslovujú Biba, sa pred rokmi rozhodla zasvätiť svoj profesijný život lekárky ľuďom v africkej Ugande. Motívom bola predovšetkým túžba pomôcť chorým, no jej srdce otvorené pre všetkých napokon stretlo v jednom z detských pacientov i adoptívneho syna. 

UVEDOMUJEM SI ZODPOVEDNOSŤ ZA TO, ČO SME ZAČALI

Začnime spomienkami. Kedy a prečo si sa rozhodla žiť v Ugande?

Do Ugandy som prišla prvýkrát v januári 2010 ako lekárka cez Vysokú školu zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety. Vtedy som si myslela, že len na trojmesačný pobyt. Ale ľudia, práca a aj krajina ma zaujali natoľko, že som si hneď prvý pobyt predĺžila. Po návrate domov som sa cítila vyslovene nesvoja.

Po rozhovore s pánom profesorom Krčmérym a jeho povzbudení som sa rozhodla pokračovať v povolaní, ktoré sa mi takto neočakávane otvorilo. Nasledoval trojmesačný pobyt v Južnom Sudáne, Lesothe a Tanzánii, ale stále ma to ťahalo naspäť do Ugandy, možno práve kvôli tomu, že ma veľmi oslovila téma HIV. V roku 2012 sme s podporou pána profesora Krčméryho založili miestnu organizáciu Health Initiatives Association a náš prvý projekt – kliniku pre HIV pozitívne deti. Odvtedy viac-menej žijem v Ugande.

Čo je náplňou tvoje práce a kto tvorí váš tím?

Spolu s miestnymi zamestnancami a dobrovoľníkmi zo Slovenska a Čiech sme za tie roky spektrum služieb okrem HIV starostlivosti rozšírili o ambulanciu všeobecného lekára, ambulanciu kosáčikovitej anémie, laboratórium, psychologickú poradňu, pôrodnicu s tehotenskou poradňou a očkovaním, rehabilitačný program a tiež široký sociálny program, kde sa venujeme hlavne podpore vzdelávania a podpore malých farmárskych projektov na zlepšenie ekonomickej situácie. Aktuálne sme tu dve Slovenky a organizácia zamestnáva 52 zamestnancov. Toto všetko je možné vďaka partnerským organizáciám zo Slovenska Čiech a Ugandy a tiež vďaka jednotlivcom, ktorí nás dlhoročne podporujú pravidelne na mesačnej báze. Práve kvôli potrebe adresnej pomoci a náročnému fundraisingu som sa z pozície lekárky presunula do kancelárie a aktuálne je mojou hlavnou náplňou organizáciu viesť a zabezpečovať beh všetkých programov.

Veľmi mi chýba práca lekára, pretože aktuálne už robím len konzultácie našim miestnym zamestnancom. Ale na druhej strane si uvedomujem obrovskú zodpovednosť za to, čo sme začali, a tiež záväzok to aj udržať. Snažíme sa, aj napriek ťažkej situácii na Slovensku či celkovo vo svete, cez rôzne kampane zabezpečiť financovanie vitálnych projektov. Najviac je aktuálne ohrozená HIV ambulancia, kde sa aktuálne staráme o 700 pacientov s HIV. Máme krásne výsledky a 98 % našich HIV pacientov má potlačenú vírusovú nálož, čo znamená, že nie sú infekční a vírus ďalej nešíria.

MIŠKO MAL OBROVSKÚ VÔĽU ŽIŤ

Ako lekárke ti rukami prešlo mnoho detí. Prečo si sa rozhodla adoptovať si práve Miška?

Áno, rukami nám tu prešlo veľmi veľa detí, či už v ambulancii, alebo v sociálnom programe. Niektorí z nich boli v podobnom stave ako Miško. Miško si ma však získal neuveriteľnou vôľou žiť napriek ťažkému zdravotnému stavu, v ktorom bol. Narodil sa jednej z našich HIV pacientiek ako jeden z dvojičiek. Maminka bola na HIV liečbe len krátko, a tak sa prenieslo HIV aj na Miška, pričom druhá dvojička je HIV negatívna. Narodili sa predčasne, pôrodná váha 1 900 gramov v zdravotnom centre v dedinke Makindu. Žiadny inkubátor, žiadna špeciálna starostlivosť, na druhý deň boli prepustení do domácej starostlivosti. Miškovej dvojičke sa darilo dobre, ale Miško nemal sací reflex.

Napriek tomu, že sme mame dávali umelé mlieka, Miško sa dostal do ťažkej podvýživy. Nepomohli ani lieky, ani opakované hospitalizácie. Jeho biologická mamina to s ním tak trošku vzdala. Pri jednej z hospitalizácii sme ich boli pozrieť aj s bratom Masseom, ktorý nás v tom čase navštívil. Miško mal vtedy deväť mesiacov a 3,2 kilogramu. Mal špecifický „pohľad starca“. Masseo mi vtedy povedal, že určite nájdem cestu, čo s ním ďalej, odvtedy mi to začalo vŕtať v hlave.

Po prepustení Miško do mesiaca opäť schudol a dostal ťažký zápal pľúc. Jeho mama už úplne rezignovala. Dohodli sme sa s ňou, že si ho skúsim zobrať, odsledovať a trošku „vypiplať“. Bol vtedy hypotonický, nevydal ani hláska, ani neplakal. Ale mal obrovskú vôľu žiť… a vlastne aj apetít.

Prvú noc spal vo vaničke, ktorú som narýchlo kúpila. Najprv sme doliečili zápal pľúc a potom sme zmenili aj lieky na HIV, ktoré mu pravdepodobne nerobili dobre na žalúdok. Kŕmili sme ho každé dve hodiny, v noci spal výborne a kŕmiť nebolo treba. Menil sa mi pred očami, doháňal zameškané, vyhrával svoj boj, postupne sa starčekov pohľad vytratil a stával sa z neho malý chlapček. Počas práce sa mi vtedy oňho starala jedna babička, čo bývala oproti klinike, vždy som si ho vybehla cez obed skontrolovať. A až neskôr, keď nastupoval do škôlky, som si najala opatrovateľku. Vytvorili sme si k sebe veľmi vrúcny vzťah.

Ako na tvoju snahu a obetu reagovala jeho matka?

Akceptovala situáciu. Povedala, že som teraz jeho mama ja, lebo som mu „tiež dala život“. Spadol mi vtedy veľký kameň zo srdca. Až potom som začala rozmýšľať o oficiálnej adopcii. Je zvláštne, že som predtým nikdy nemala sen ísť pracovať do Afriky, a už vôbec som netušila, že si tu raz adoptujem dieťa.

Určite s tým boli spojené náročné administratívne úkony.

Áno, adopčný proces v Ugande bol veľmi náročný. Bolo treba veľa dokumentov, potvrdení, celé sa to veľmi ťahalo. Proces trval približne dva roky. Aktuálne sú adopčné pravidlá v Ugande veľmi prísne, lebo je tu veľmi rozšírený obchod s deťmi. Ale po dlhom boji sa to nakoniec podarilo a Miško je teraz oficiálne môj adoptívny synček.      

NIKDY BY SOM NEVZALA SVOJE ROZHODNUTIE SPÄŤ

Ako tvoje rozhodnutie prijala komunita? Sú zvyknutí na takéto príbehy alebo je to skôr rarita?

Nebol to „klasický“ príbeh adopcie, keď sem príde bezdetný pár zo zahraničia, najmú si právnika a v rámci jedného roka tu žijú v luxusnej vile s malým černoškom, kým im súd dieťa zverí. Práve preto sa na mňa komunita pozerala inak. Vedeli náš príbeh, a preto nám veľmi držali palce.

Miška tu v komunite aj škole vnímajú ako môjho syna. Miško má teraz desať rokov, vie, že je adoptovaný, vie tiež, že má súrodencov a mamu. Ale zatiaľ nejaví záujem o ich kontaktovanie. Volá ma mama a pre mňa je to ozajstný syn a zázrak v jednom. Božie cesty sú naozaj nevyspytateľné a nádherné zároveň. Nechcem, aby to znelo ako nejaký romantický príbeh. Prešli sme si veľmi ťažkými obdobiami oneskoreného vývinu, strachov, tikov a asi nás toho ešte veľa čaká. Ale nikdy by som nevzala svoje rozhodnutie späť.

Ako s Miškom komunikuješ?

Od malého dieťatka na Miška hovorím po slovensky. U babičky, ktorá sa oňho starala na začiatku, mal miestny kmeňový jazyk uganda a v škole a s terajšou opatrovateľkou hovorí po anglicky. Takže aktuálne hovorí anglicky, slovensky a ugandsky – aj keď ugandsky už len veľmi málo. Sme teda taká hybridná ugandsko-slovenská rodinka.

Prijímaš jeho kultúru bez výhrad alebo sa snažíš, aby si osvojil prvky tvojej – našej kultúry?

Miško je Uganďan a vôbec z neho netreba robiť nasilu Slováka. Okrem toho žijeme väčšinu času v Ugande, kde je vlastne doma, a pre mňa sa stala za tých štrnásť rokov tiež druhým domovom. Úplne prirodzene dospievame aj vo výchove ku kompromisom. Vnášam prvky slovenskej kultúry a zároveň sa ja prispôsobujem Miškovým ugandským koreňom a životu okolitej komunity. Napríklad Miško je totálny Uganďan, čo sa týka jedla. Miluje ich banánovú kašu matooke a kukuričnú kašu posho s fazuľkami.  Opatrovateľka si teda so svojimi deťmi a s Miškom varia ugandsky a ja si varím slovenské jedlá.

Aké predstavy máš o vašej spoločnej budúcnosti? Chceš, aby synček vyrástol v Ugande a osamostatnil sa alebo plánuješ spoločný návrat na Slovensko?

Kedykoľvek som mala nejaké konkrétne plány, tak nikdy nevyšli. Aktuálne vnímam, že naše miesto je tu v Ugande. Miško tu chodí do školy, kde nikto nerieši, že má HIV či fóbie, má tu kamarátov. Moje povolanie je tiež tu, toto mám robiť. Je nám tu dobre, aj keď mi niekedy chýba moja rodina či priatelia. Som z Grinavy pri Pezinku, chýba mi tiež spievanie a partia zo zboru, kde som chodila, posedieť si s nimi pri vínku či pivku, so slaninkou, s klobáskou či kalerábom nakrájanými na tanieri pre všetkých. Takže si to všetko nasycujem počas našich návštev doma na Slovensku. Väčšinou chodíme dvakrát za rok, keď ma Miško prázdniny. Neviem, ako bude vyzerať náš život o päť rokov či desať rokov. Keď bude Miško dospelý, rozhodne sa sám. Aktuálne však vnímam pre nás Ugandu ako druhý domov.

Zaujala ma tvoja poznámka o tom, že v Miškovej škole s ním nikto nemá problém. Myslíš, že u nás by to tak nebolo?

Priznám sa, že aktuálne sa naozaj s Miškom cítim bezpečnejšie v Ugande ako na Slovensku. Stretla som sa s mnohými reakciami úzkoprsých Slovákov, ktorí ho berú ako hrozbu pre seba, svoje rodiny, dokonca pre štát. Pripomínam, hovoríme o malom neinfekčnom africkom chlapcovi. Veľmi by som si priala pre naše deti lepší, láskavejší otvorený svet s rešpektom a porozumením pre rôznorodosť. Verím tiež, že keď začneme od seba samých, tak to ešte máme šancu zmeniť.

Snímky: archív respondentky