Silnejšia ako smrť: Láska a túžba v Piesni piesní

Nie je veľa biblických kníh, ktoré by dokázali súčasného čitateľa zaskočiť tak ako Pieseň piesní. Nenájdeme v nej zákony ani morálne poučky, nehovorí priamo o Bohu, neobsahuje modlitby ani výzvy k pokániu. Namiesto toho čítame o túžbe, tele, vôni vlasov, bozkoch, nociach bez spánku a horúcej láske, ktorá sa nedá skrotiť. Predsa je táto kniha súčasťou biblického kánonu. Prečo? A čo nám môže povedať dnes, v dobe, ktorá lásku preceňuje aj banalizuje zároveň?

BIBLICKÁ SVÄTYŇA SVÄTÝCH

Z historického hľadiska vznikla Pieseň piesní pravdepodobne medzi 10. a 4. storočím pred Kristom. Tradične sa spája so Šalamúnom, no moderná biblická veda ju vníma skôr ako zbierku ľúbostných, respektíve svadobných piesní, ktoré vznikali postupne a čerpali zo širšieho kultúrneho prostredia Blízkeho východu. Archeologické nálezy a paralely z Egypta či Mezopotámie ukazujú, že podobné milostné básne boli v staroveku bežné. Hovorili otvorene o túžbe, kráse tela, radosti zo vzťahu. Pieseň piesní sa do tohto sveta zapája, no zároveň ho presahuje jemnosťou, poetickosťou a zvláštnym napätím medzi blízkosťou a hľadaním.

Zaujímavé je, že v hebrejskej Biblii bola táto kniha vždy chápaná ako výnimočná. Rabíni o nej hovorili ako o „Svätyni svätých“ Písma – nie preto, že by bola zbožná v klasickom ponímaní, ale kvôli tomu, že v nej sa jedinečným spôsobom zjavuje hĺbka Božej lásky. V tomto zmysle rabín Akiva vyhlásil, že celý svet nestojí za deň, keď bola Izraelu daná Pieseň piesní. V rabínskej tradícii sa zachovala aj myšlienka, že ak by sa stratili všetky ostatné knihy Písma a zostala by len Pieseň piesní, aj to by stačilo, lebo v nej je obsiahnuté jadro vzťahu medzi Bohom a jeho ľudom.

AKO ČÍTAŤ PIESEŇ PIESNÍ?

Po stáročia sa Pieseň piesní čítala predovšetkým alegoricky. Židovská tradícia v nej videla obraz lásky medzi Bohom a Izraelom, kresťanská medzi Kristom a Cirkvou alebo dušou človeka. Tento spôsob čítania umožnil, aby kniha zostala súčasťou kánonu, no zároveň ju do istej miery „odtelesnil“.

Moderná exegéza sa však vrátila k jednoduchšiemu a zároveň odvážnejšiemu čítaniu: ide o pieseň o ľudskej láske, o vzťahu muža a ženy, o túžbe, ktorá je dobrá, krásna a Bohom chcená. Alegorický výklad tým nie je zrušený, ale doplnený: ak je ľudská láska dobrá, môže byť aj obrazom niečoho väčšieho. Inými slovami: Pieseň piesní nemusíme „zachraňovať“ pred telom, aby bola duchovná. Naopak, ukazuje, že telo a túžba patria k Božiemu obrazu v človeku. V židovskej tradícii bolo kedysi zvykom, že mladí muži smeli čítať Pieseň piesní až po dosiahnutí určitého veku, pretože jej krása si vyžaduje zrelosť.

„NECH MA POBOZKÁ BOZKOM SVOJICH ÚST“

Niektoré verše Piesne piesní dodnes znejú prekvapivo odvážne. „Nech ma pobozká bozkom svojich úst“ (Pies 1, 2); „moja ľúbezná je moja a ja som jej“ (Pies 2, 16); „láska je mocná ako smrť“ (Pies 8, 6). Nie sú to metafory pre zasvätených, sú to slová túžby, ktoré pozná každý, kto niekedy miloval.

Zároveň je pozoruhodné, že v nej nevidíme lásku ako samozrejmosť. Milenci sa hľadajú, míňajú, strácajú a znovu nachádzajú. Láska je tu dynamická, krehká, vyžaduje odvahu aj vernosť. Aj preto je táto kniha taká blízka dnešnému človeku. Nepredáva ilúziu dokonalého vzťahu, ale hovorí o láske ako o dobrodružstve, krásnom aj náročnom.

PIESEŇ PIESNÍ AKO KNIHA MYSTIKOV

Len málo biblických textov ovplyvnilo duchovné dejiny tak výrazne. Jej jazyk túžby, hľadania a lásky sa stal pre mnohých mystikov najvhodnejším spôsobom, ako hovoriť o vzťahu človeka s Bohom tam, kde bežné slová už nestačili.

Svätý Bernard z Clairvaux jej venoval viac než osemdesiat kázní, hoci sa nikdy nedostal ďalej než k prvým dvom kapitolám. Pre Bernarda bola táto kniha živým dialógom medzi Kristom a dušou. Slávne „Nech ma pobozká bozkom svojich úst“ vykladal ako obraz okamihu, keď sa človek dotkne Božej blízkosti nie rozumom, ale láskou. Zaujímavé je, že Bernard tieto kázne prednášal svojim mníchom, mužom, ktorí sa dobrovoľne zriekli manželstva, no práve preto podľa neho lepšie chápali jazyk túžby ako duchovnej skúsenosti.

O niekoľko storočí neskôr svätá Terézia z Avily čítala Pieseň piesní s veľkou opatrnosťou. V jednej zo svojich kníh priznáva, že ju niektoré verše znepokojovali, lebo presne vystihovali jej vnútornú skúsenosť s Bohom. Obrazy rany lásky, straty milovaného či horúcej túžby po jeho prítomnosti sa v jej dielach objavujú neustále, hoci ich často parafrázuje vlastným jazykom. Pieseň piesní jej dala odvahu hovoriť o mystike ako o vzťahu plnom emócií, napätia a vášne.

Azda najodvážnejšie s jazykom Piesne piesní pracoval svätý Ján od Kríža. Jeho slávne básne Temná noc, Duchovná pieseň či Živý plameň lásky sú priamym pokračovaním biblického textu. V Duchovnej piesni opisuje dušu ako nevestu, ktorá v noci hľadá svojho milovaného, presne ako v Piesni piesní. Paradoxom je, že tieto verše vznikali často v extrémnych podmienkach, napríklad počas jeho väznenia vlastnými rehoľnými bratmi. V samote väzenia sa jazyk lásky stal pre Jána spôsobom, ako prežiť temnotu bez zatrpknutia.

Spoločné pre všetkých troch je, že Pieseň piesní nečítali ako sentimentálny text, ale ako pravdivý opis vzťahu, ktorý človeka stojí všetko. Láska tu nie je dekoráciou duchovného života, ale jeho jadrom.

PIESEŇ PIESNÍ V POPKULTÚRE

Táto biblická kniha sa dotýka aj moderných umelcov a autorov mimo cirkevného prostredia. Jej obrazy – vinica, záhrada, prameň, noc, hlas milovaného, sa objavujú v literatúre, hudbe aj filme. Často bez explicitného náboženského odkazu, no s rovnakou otázkou: čo znamená milovať naplno? A hoci si to mnohí neuvedomujú, veľká časť moderného jazyka lásky má svoje korene tu.

Zaujímavé je, že Pieseň piesní si našla cestu aj k ľuďom mimo náboženského prostredia. Leonard Cohen, ktorý sa netajil fascináciou biblickým jazykom túžby, z nej čerpal opakovane. Aj súčasní autori a umelci sa k nej vracajú ako k archetypálnemu textu o láske, ktorý prežil stáročia práve preto, že neponúka lacné odpovede.

Pieseň piesní tak zostáva mostom medzi vierou a ľudskou skúsenosťou, medzi mystikou a telom, medzi starovekom a dneškom. Jej sila spočíva v tom, že sa nebojí hovoriť o láske jazykom, ktorému rozumie každý, kto ju aspoň raz zažil.

ČO HOVORÍ PIESEŇ PIESNÍ DNEŠKU?

V dnešnom svete sa o láske hovorí veľa, a predsa jej často rozumieme čoraz menej. Je všadeprítomná v reklamách, filmoch a sociálnych sieťach, no zároveň sa rýchlo spotrebúva. Pieseň piesní do tohto hluku vstupuje nenápadne, ale odvážne. Hovorí o láske ako o niečom, čo sa nedá ovládnuť, naprogramovať ani vlastniť. Pre moderného čitateľa je prekvapujúce, aká je táto staroveká kniha aktuálna. Neidealizuje vzťahy, ale zobrazuje ich ako proces, plný túžby, neistoty, čakania aj sklamania. Milenci sa hľadajú v noci, míňajú sa, strácajú jeden druhého a znovu nachádzajú. Tento rytmus pozná každý, kto zažil skutočný vzťah v dobe, keď blízkosť často nahrádza rýchla dostupnosť.

LÁSKA, KTORÁ STOJÍ ZA TO

Pre sekulárneho človeka môže byť Pieseň piesní oslavou ľudskej túžby a intimity. Pre veriaceho zasa pozvaním uvedomiť si, že viera a vášeň sa nevylučujú. Že Boh nie je konkurenciou lásky, ale jej prameňom. A že duchovný život sa nezačína popretím tela, ale jeho prijatím.

V čase, keď sa mnohí boja záväzkov a zároveň túžia po hlbokej blízkosti, Pieseň piesní pripomína, že láska vždy nesie riziko. Nedá sa prežiť naplno bez odvahy. Pieseň piesní stále oslovuje: hovorí jazykom, ktorý nepotrebuje vysvetľovať. Stačí ho počúvať. A dovoliť, aby sa dotkol miest v nás, kde sa túžba mení na otázku po zmysle. Kniha nám ukazuje, že pravá láska zahŕňa telo aj dušu, radosť aj čakanie, vášeň aj zodpovednosť. Nie je to vlastníctvo, ale vzájomné darovanie sa. Nie je to výkon, ale vzťah.

Pre veriaceho človeka môže byť Pieseň piesní školou pohľadu: učiť sa vnímať krásu bez strachu, vášeň bez viny a lásku ako miesto, kde sa človek stretá s niečím väčším než je on sám. Pieseň piesní nekončí morálnym poučením. Neponúka návody ani záruky. Ponúka obraz lásky, ktorá stojí za riziko, lásky, ktorá je silná ako smrť a ktorú „neuhasia ani veľké vody“. V čase rýchlych vzťahov a povrchnej intimity nám pripomína, že láska je tajomstvo. A že tajomstvá sa nemajú vysvetľovať do posledného detailu, ale žiť.

Foto: pexels.com