TOP

Slávka Kubíková: Digitálne technológie, ak sa používajú povrchno-zábavným spôsobom, človeka otupujú

Autorkou kníh Klub nerozbitných detíKrotitelia displejov je pani Slávka Kubíková. Túži, aby prišla zmena vo výchove a v prístupe k digitálnym technológiám.

Pustili ste sa v knihách do témy, ktorá je veľmi aktuálna pre dnešný svet. Má podľa vás ľudstvo veľký problém pre život s displejmi?

Myslím, že áno, no koreň toho problému nie je v displejoch, ale v ľudstve.

 

Čo presne sa s nami deje? Meníme sa pod vplyvom technológií duchovne, telesne, psychicky…?

Asi najväčší problém vidím v tom, že digitálny svet má tendenciu odvádzať človeka preč z reality. Je to ako únik. Internet ponúka človeku neustále nové podnety – ďalší článok, ďalšie video, ďalší čet, ďalší vtip.

Je pohodlné a príjemné zdržiavať sa tam, kde sa človeku servíruje „beznámahová“ zábava. Je to o dosť jednoduchšie ako čeliť všetkým nárokom bežnej 3D reality. Napríklad byť nápomocný deťom s ich rôznorodými emóciami, požiadavkami a nervy trhajúcimi zvukovými kulisami. Alebo dekódovať marťanský jazyk manželského partnera. Alebo – a to je zo všetkého asi najťažšie – zniesť samého seba, svoje myšlienky, vrtochy a pochybnosti. Digitálne technológie, ak sa používajú povrchno-zábavným spôsobom, človeka otupujú. Už nemusí byť konfrontovaný s vlastnou konečnosťou, s otázkami o zmysle života či s hladom svojej duše po hĺbkach.

Veľkoplošné prebývanie vo virtuálnych svetoch má navyše mnoho ďalších vedľajších efektov. Rýchlo sa meniace informácie ničia schopnosť sústredenia, absencia ozajstného ľudského kontaktu prispieva k psychickým ochoreniam.

 

 

Nie je to zvláštne, že si dospelí ľudia do veľkej miery nevedia strážiť svoj čas v digitálnom svete? Veď problém s tým nemajú len deti…

Nie je to zvláštne, lebo digitálny svet je vystavaný takým spôsobom, že je nemožné mu odolať. Brnká na základné ľudské inštinkty, a preto je pre človeka také ťažké ho vypnúť. Platí napríklad zákon, že nová informácia je pre človeka vždy zaujímavejšia ako stará, a to aj v prípade, že tá nová informácia je nepodstatná hlúposť. Je to neovládateľný inštinkt. Keď sa ozve tresnutie, tak sa človek zľakne, či chce, či nechce. Keď niečo na mobile zapípa, okamžite to aktivizuje pozornosť a človeka to núti pozrieť sa, čo sa deje. Takýchto psychologických zákonitostí je mnoho a firmy tvoriace aplikácie ich dokonale poznajú a využívajú.

 

Čo s tým potom?

Samozrejme, človek nie je bezmocný. Slobodná vôľa zatiaľ, chvalabohu, existuje, a aj keď pípnutie inštinktívne aktivizuje pozornosť, človek má možnosť ovládnuť sa a nereagovať. Poprípade si môže zvoliť ľahšiu preventívnu cestu a vypnúť si pípanie či mobil.

Problém s fungovaním v digitálnom svete je však ten, že vôľové vlastnosti u ľudí podkopáva. A to platí dvojnásobne pre deti, u ktorých sa práve vôľa – vytrvalosť a sebaovládanie – ešte len formuje. Ak v detstve nedostanú dosť príležitostí vytrénovať si ich, budú to mať v dospelosti vo všetkom veľmi náročné. Nebudú schopné odolať impulzom, ktoré sa na ne valia z každej strany.

 

Ak by sa dnešný človek dostal časostrojom možno o sto rokov naspäť, prežil by vôbec bez displejov, internetu, lajkov?

Určite áno. Počas celých dejín od praveku až donedávna ľudia riešili najmä prežitie. To je niečo, čo by ešte malo niekde driemať aj v modernom človeku. Lebo situáciu materiálneho dostatku a nadmiery zábavy a podnetov zažívame ako ľudstvo len pár desaťročí. A to je zároveň dôvod toho, prečo je pre nás také ťažké vysporiadať sa s ňou.

Mimochodom, každý si môže jednoducho overiť na sebe, či dokáže prežiť bez displejov, lajkov a sociálnych sietí. Stačí si dať výzvu a vypnúť sa na istú dobu. Čítala som o viacerých prípadoch toho, že ľudia zomreli kvôli smartfónom – napríklad sa kamerovali pri šoférovaní alebo robili selfie na kraji priepasti –, ale nikdy som nepočula o tom, že by niekto neprežil „vypnutie sa“. U niektorých síce nastanú stavy podobné abstinenčným príznakom, ale tie pomerne rýchlo zvyknú prejsť.

 

Potrebujeme sa teda akoby navrátiť k čomusi prirodzenému v komunikácii a v životospráve?

Jednoznačne. Teraz je trendom dávať si pozor na to, čo jeme. Myslím, že prichádza čas, aby sme si začali dávať veľký pozor aj na to, čo konzumujeme cez displeje.

 

 

Dáte pár tipov, ako tráviť čas off-line, hlavne pre tých, čo s tým majú problém?

Viete, táto otázka je dôležitá, ale je tiež istým symptómom doby. Je až neuveriteľné, že potrebujeme „tipy“, aby sme si dokázali vyplniť čas bez displejov. Nejaké tipy, samozrejme, mám, ale keďže verím na ľudskú kreativitu a vynaliezavosť, poradím len toľko: Robte spolu, čokoľvek vás baví. Môže to byť spoločné mlčanie pri čítaní knihy, môže to byť adrenalínový výstup na horolezeckú stenu. A asi tisíc vecí medzi tým.

 

Popri písaní kníh ste si museli aj naštudovať veľa materiálov. Ktorá oblasť bola pre vás osobne neprebádaná? Čo vás najviac prekvapilo, oslovilo?

Fascinovalo ma, ako dokonale dokážu psychológovia manipulovať s ľudskou pozornosťou. Niekedy zaznievajú názory, že psychológia je paveda. Dôkazom, že to tak nie je, je každý človek, ktorý si šiel pozrieť na internet predpoveď počasia a po polhodine sa zbadal, že „scrolluje“ Facebook a celkom zabudol, prečo vlastne telefón bral do ruky.

 

Čo ste najskôr riešili pre seba samu, akú zmenu v živote ste si potom „naordinovali“?

Veľa som v súvislosti s digitálnymi médiami čítala o produktivite a hlbokom sústredení. A keďže som bola v situácii, keď som potrebovala za relatívne krátky čas spracovať komplexnú tému, inšpirovala som sa týmito autormi. Radia digitálny minimalizmus, čiže veľmi prísne strážiť čas na internete. Pre mňa to znamenalo čítať len informácie súvisiace s témou. Pomáhala som si aj takými trikmi, že na hodiny, počas ktorých som pracovala, som vypínala wifi aj telefón.

 

Zrejme máte veľa reakcií od čitateľov. O čom vám píšu?

Sú to poväčšine pozitívne reakcie o tom, že sa im páčia moje knihy. Teším sa z toho, aj keď je mi jasné, že to môže byť trošku skreslený obraz. Lebo tí, ktorým sa knihy až tak nepáčia, respektíve ich nedočítajú, nemajú motiváciu písať autorovi.

 

Chodíte aj na rôzne prednášky či diskusie. Vidíte nádej na zmenu v zmýšľaní či výchove v rodinách?

Nádej je vždy. Ľudí, ktorí si tieto problémy uvedomujú a poctivo ich pri vlastnej výchove riešia, zatiaľ asi nie je väčšina. No nie je to ani zanedbateľná časť. Je to skupina, ktorá rastie. A keďže žiadni rodičia nechcú svojim deťom škodiť, ja dúfam, že sa šírením týchto ideí dá dosiahnuť zmena.

Niekedy stačí pár rokov a rodičovské praktiky sa zmenia. To, čo bolo predtým divné, sa zrazu stane normálnym. Tak to bolo napríklad s nosením detí v šatke či nosiči. Len pred desiatimi rokmi to bolo nevídané, dnes sa nad tým už vôbec nikto nepozastavuje. Preto si myslím, že nádej existuje. Možno sa zmeny nedočkáme pri tejto generácii rodičov, ale možno niečo zmenia naše deti, keď sa samy stanú rodičmi. Budú už digitálnym svetom presýtené, prehliadnu jeho povrchnosť a pre svoje vlastné deti budú chcieť niečo viac.

Foto: archív Slávky Kubíkovej



Komentáre