Slobodná mamička Slávka: Cirkev ma neodsúdila, práve naopak
Slávka Petruščáková (39) je slobodnou mamičkou malého Adamka. Nechcela žiť v hriechu, a tak sa so synčekom rozhodla ostať sama. O svojich ťažkostiach a o prijatí tejto situácie sa delí vo svojom rozprávaní.
Slávkin život sa obrátil naruby, keď mala dvadsaťštyri rokov. Jej najbližšia rodina (mamka, otec a brat) zahynuli pri tragickej autonehode. „V tom čase som žila v Londýne, ale bol to život bez Boha. Po tejto tragédii sa môj život zmenil na žijúce peklo. Pomaly, ale isto som upadala na tele aj duchu,“ spomína mladá žena na svoje neľahké časy.
O Bohu, samozrejme, Slávka niečo vedela, nepoznala ho však bližšie, osobne. „Boli to roky smútku a zúfalstva, avšak modlitby a orodovanie mojej starej mamy ma priviedli späť na Slovensko, kde sa pomaly a postupne začala cesta môjho obrátenia. Stretla som muža, s ktorým som žila dva roky, a počali sme spolu dieťa. Vedela som, že dieťatko je dar, aj keď je počaté v hriechu. Keď som otehotnela, moje obrátenie bolo intenzívnejšie a môj vzťah s Pánom rástol, ale žiaľ, vzťah s otcom môjho dieťaťa upadal. Ja už som nechcela žiť v hriechu a bez Boha, kým on nehľadal Pána a hriech mu bol milý.“
Starká mi bola oporou
Žiť osamote s dieťaťom nie je vôbec jednoduché. Treba sa vysporiadať s mnohými problémami či ťažkosťami. Aj Slávka prežívala mnohé boje. „Samotu a trpkosť z toho, že nežijem v manželskom zväzku a Adamko nemá kompletnú rodinu. Ale hlavne ma trápil osobný boj za odpustenie. Cítila som sa oklamaná a zranená, ale zároveň som bola vďačná za najkrajšie požehnanie – dar materstva.“
Bola na to všetko Slávka úplne sama? Mal jej kto pomôcť? „Podporovala a podržala ma rodina. Mamkin brat s manželkou mi boli (a aj sú) ako náhradní rodičia. Sú vždy ochotní poradiť a pomôcť za každých okolností.“
Veľkou pomocníčkou bola aj v tomto čase Slávkina stará mama. „Kým žila, prijala moje dieťa s veľkou láskou a bola mi duchovnou, ale aj materiálnou oporou. Opustila nás, keď mal môj Adamko dva roky.“ Pre Slávku bola starká výnimočná žena, ktorá aj ju od detstva viedla k Bohu. Jej modlitby zmenili životy mnohých ľudí, vrátane Slávkinho.
Moje srdce plesalo radosťou
Hľadala Slávka pomoc či nádej aj v našej Cirkvi? A vôbec, prijal ju tam niekto? „Cirkev ma neodsúdila, práve naopak. Žila som v ustavičnom strachu z budúcnosti a u kňazov som vždy našla pochopenie, láskavé slová aj duchovné vedenie,“ nesťažuje sa slobodná mamička na prístup cirkevných predstaviteľov.
Slávke sa navyše podarilo čosi naviac. „Keď mal Adamko tri mesiace, kontaktovala ma priateľka z mladosti. Naši rodičia sa v minulosti navštevovali, a keď mi zomrela rodina, napísala mi list, na ktorý som však nikdy nereagovala. V ten deň ma pozvala do istého katolíckeho modlitbového spoločenstva, kde sme sa po dlhých rokoch opäť stretli. Potom nasledovalo pozvanie na modlitby matiek, modlitby žien, na kurz Nový život – a moje srdce plesalo radosťou. Spoznala som nových ľudí, nadviazala nové priateľstvá a našla som si svoje miesto v spoločnosti.“
Aj ja túžim byť milovaná
Takto sa katolícke spoločenstvo veriacich pre Slávku stalo rodinou a domovom. „Bola som (a ešte stále som) obklopená ľuďmi, ktorí ma prijali a mnohokrát mi podali pomocnú ruku. Trávime spolu veľa času aj mimo spoločenstva a som vďačná, že mám možnosť viesť Adamka ku katolíckym hodnotám aj týmto osobitým spôsobom.“
Žila niekedy Slávka v obave, ako ju veriaci ľudia prijmú ako slobodnú matku? „Zo začiatku som mala predsudky, ale netrvali dlho. Ľudia v spoločenstve neskúmali môj sociálny status. Časom som sa zoznámila aj s inými slobodnými mamičkami a spolu tvoríme malú skupinku. Sme si oporou, stretávame sa, modlíme sa a navzájom si pomáhame.“
Momentálne sa Slávka snaží sústrediť svoju pozornosť na Pána, osobnú modlitbu, na Adamka a štúdium. Modlí sa aj za Adamkovho otca, lebo verí v jeho obrátenie. „Ako každá žena, aj ja túžim byť milovaná mužom, vydať sa a založiť si katolícku rodinu. Odovzdávam to do rúk Pánových. Verím, že on má pre mňa ten najlepší plán, nech už je akýkoľvek,“ vyznáva Slávka s nádejou svoje pocity a túžby.