TOP

Slovák Juraj v medžugorskom Cenacole: Šťastie nachádzame aj v boji

Pochádza z Košíc a vo svojom živote začal vnímať prázdno. Vstúpil do komunity Cenacolo na Slovensku, neskôr ho poslali do Bosny a Hercegoviny, do Medžugoria. Pre Slovo+ rozpráva o svojom životnom príbehu i o fungovaní komunity. Svoj život delí na prázdny a naplnený.

Pri svedectvách zaznelo rozdelenie – obdobie prázdneho života a obdobie naplneného života – že cesta všetkých chalanov, ktorí sem vstupujú, je podobná. Aj ty si mal v sebe obdobie prázdneho života, alebo si hľadal v sebe také naplnenie či šťastie vo svojej minulosti?

Jasné, preto som tu. Skúšal som, hľadal som šťastie, ale pre niektoré svoje chyby som to nevedel nájsť. Bol som príliš zahrabaný vo veciach, ktoré som žil. My to voláme naozaj starý život – všetko, čo ti svet ponúka. Nikdy som nebral drogy ani nejako veľmi nepil, fajčil som veľmi málo, dokonca som sa modlil v podstate celý život. Ale na druhej strane som nechal vstúpiť zlo do svojho života. Nechal som príliš veľa priestoru počítačom, všetkým týmto veciam a nebojoval som so svojimi slabosťami, s lenivosťou, strachmi. A to ma postupne priviedlo naozaj k takému životu, v ktorom som už nevedel nájsť radosť. A to som hľadal. Preto som tu.

 

Uvedomuješ si nejaký moment, keď si si povedal, že už to takto sám nezvládam a musím niečo urobiť so svojím životom?

Áno, v podstate som mal viac takých momentov, keď som si povedal už dosť. Musím nejako prestať, niečo zmeniť, niečo hľadať a dlho, dlho som nevedel niečo nájsť. Aj keď som chodil ku psychologičke alebo skúšal nejaké kresťanské kurzy, nakoniec som sám v sebe toho veľa nezmenil, vždy som sa postupne vrátil. Niekedy ani nemôžem povedať, že som vyšiel. A odrazu prišiel moment, keď som zase raz vedel, že musím skončiť. Ani nie pre tie hry alebo počítač, ale pre robotu, ktorú som si nerobil, podvádzal som. Mal som dobrú robotu, ale robil som ju len tak naoko. Bol som z toho nešťastný. Vedel som, že musím niečo zmeniť. Odišiel som teda z tej roboty a rozprával som s jedným svojím priateľom kňazom a on mi povedal: „Skús komunitu Cenacolo.“ Pravdupovediac, moja mama sa ma už predtým zo dva-tri razy pýtala, keď videla, že som nešťastný, či som nerozmýšľal nad Cenacolom. Ale ja som povedal, že nie, neexistuje, neviem si predstaviť, že by som tam vydržal. Potom prišiel ten moment, ktorý som si ja ani nevybral, ale je to taká Božia milosť, že som tu. Neviem, prečo som vtedy povedal áno, už som bol asi zúfalý. Teraz som však za to vďačný.

V KOMUNITE JE VŠETKO INÉ

Bol si aj na Slovensku, alebo si šiel priamo sem?

Áno, najskôr som vstúpil do slovenského domu našej komunity.

 

Ako funguje tá postupnosť? Prečo si sa potom ocitol v Medžugorí?

Vždy tí starší, skúsení chalani, ktorí už majú prehľad a sú zodpovední v domoch, pozerajú na každého chalana, ako žije, čo potrebuje, a vidia, čo potrebujú naše jednotlivé komunitné domy. A tak po nejakom čase – môže to byť z rôznych dôvodov, keď si už niekto nájde prílišné pohodlie v jednom dome alebo niekto, kto práveže nevie vôbec žiť v nejakom dome – ho presunú, aby mal šancu začať znovu, aby sa posunul ďalej. Aj mne po vyše roku a pol povedali: „V Medžugorí treba chalanov, ideš tam!“ A tak som tu.

 

Mohol si sa dostať kdekoľvek na svete?

Je to tak, že komunita naozaj pozerá na to, čo my potrebujeme.

 

Aké boli začiatky na Slovensku? Bol to na začiatku veľký šok?

Jasné, že áno. Predtým vonku som si sám vyberal, kedy chcem jesť, pozriem si film, zavolám kamošovi, všetko. Prídeš do komunity a je to iné. Máš program. Toto môžeš urobiť, tamto sa v komunite nerobí. A niekedy nemôžeš pozerať len na seba, lebo žiješ s tridsiatimi, štyridsiatimi ďalšími chalanmi. Takže možno len niektoré veci, čo by som chcel robiť a mne by neublížili, keby to videl nejaký iný chalan, jemu by to ublížilo. Takže máme dosť pravidiel a prísny režim. Nie je to jednoduché, ale vždy na začiatku je tam anjel strážca – druhý chalan, ktorý ti pomáha, je stále s tebou, aj keď ti po chvíli začne liezť na nervy. Keď to však prekonáš, vidíš, že on je s tebou v dobrých aj v ťažkých chvíľach, aj keď mu vynadáš, aj keď urobíš čokoľvek, on je stále s tebou.

 

Skutočne je nonstop s tebou?

Stále, stále, stále. Spíme na poschodovej posteli, cez voľný čas spolu rozprávame, aj prácu robíme spolu. Približne prvý mesiac a človek začne objavovať skutočne to priateľstvo. Nie také, že nie je priateľ, čo ti povie: „Ó, aký si dobrý a aké máš talenty,“ a neviem čo všetko, ale fakt ten, ktorý je s tebou, aj keď ti povie, že si egoista, lenivý, ale ostane s tebou, aj keď si taký…

 

ŽIŤ TO, ŽE SOM TU

Keď má niekto plné zuby toho, ako tu žije a nechce žiť, môže sa vzdať a kedykoľvek odísť, alebo musí ešte nejaký čas ostať? Či to ešte nenapadlo nikomu z vás?

Nikto tu nie je na reťazi. Každý môže odísť, keď chce. Tu nie je žiadny zákon alebo niečo, čo by ťa tu držalo. Keď chceš, ideš preč. Niekedy sa chalani naľakajú a chcú odísť. Starší chalani pozerajú na ostatných a keď vidia, že nie je na to pripravený, snažia sa mu dohovoriť, porozprávať sa s ním, vysvetliť mu… Ale každý si vyberá sám, či tu chce, alebo nechce byť.

 

Čo by malo byť výsledkom pobytu v tejto komunite? Máš aj ty nejaké plány do budúcnosti, že dokedy tu chceš byť?

To je jedna vec, ktorá sa postupne mení aj v človeku. Pre nejedného chalana, keď sem príde, je cieľ len zbaviť sa závislosti, vydržať pár mesiacov čistý. Cieľom však je postupne spoznávať a objavovať aj samého seba.

 

Aké máš očakávania, túžby alebo sny?

Snažím sa ani nie nejaké túžby alebo sny, ale fakt žiť to, že som tu.  Robiť si robotu a plniť úlohy, ktoré mám. Jasné, že niekedy mi napadne chcieť tu zostať hoci aj celý život, ale naozaj to najpodstatnejšie je to, čo žijem, teraz, tu, dnes. A najpodstatnejšie je žiť deň s Bohom. Mama Elvíra nám chcela ukázať to, že on nám dáva zmysel života, keď kráčame s ním, keď robíme niečo pre druhých… To nie je nejaký cieľ, ktorý si splnil, keď si povieš, že tento deň som to už urobil. Vidíme, že sa chalani, ktorí odišli, aj vracajú. Lebo vonku nežili vzťah s Bohom a postupne sa stratili. Chcem položiť základy môjmu vzťahu s Pánom Bohom, aby som vedel, že v tom viem pokračovať aj vonku. Aj keď vonku si volíš každý deň, to nie je, že tu dostaneš pečiatku a celý život máš vieru a všetko, vonku sa bojuje tak isto, ako sa bojuje tu. Sú iné pokušenia, iné veci, ale princíp je ten istý.

 

Hovoril si, že začínaš stavať vzťah k Bohu a je výhoda mať hneď blízko kaplnku, môcť tam ísť kedykoľvek. Spomínal si tiež, že niektorí chalani vstávajú v noci a idú do kaplnky a aj ráno. Tebe sa to tiež darí? Bolo to na začiatku ťažké?

Jasné, a nielen na začiatku, je to ťažké stále. Je to o tom, že treba stále bojovať. Nieže jeden boj vybojujem v jeden deň a potom som celý život šťastný. Šťastie nachádzame aj v boji, ktorý bojujeme. To znamená, že každú jednu noc bojujem so sebou, a nie každú noc vyhrám. Ale snažím sa a aj keď niekedy neprežijem modlitbu nejako veľmi sústredene, snažím sa ísť a dávať to. Je to to isté ako každý iný vzťah, keď si raz nájdem ženu, tak ju mám milovať nielen vtedy, keď sa mi bude chcieť, ale aj vtedy, keď to je pre mňa ťažké.

 

Dobrí ľudia nám nosia všetko, čo potrebujeme

Ako vyzerá váš denný program?

Vstávame o šiestej, trochu sa opláchneme a hneď ideme do kaplnky pomodliť sa radostný ruženec. Po ňom máme niekedy také posedenie, kde chalan porozpráva pred všetkými, ako a čo v posledné dni žije, pekné i ťažké veci, aké vzťahy prežíva, ako sa modlí. Potom máme raňajky a ideme do práce, kde sme do dvanástej. Nasleduje obed a po ňom máme niekedy chvíľu voľného času, možno polhodinku, pomodlíme sa bolestný ruženec alebo sa potom modlíme ďalej v práci, lebo sa vraciame hneď do práce. Pracujeme podľa toho, aký je deň, či máme svätú omšu večer, alebo sme mohli mať ráno. Približne do pol šiestej, šiestej pracujeme a pomodlíme sa tretí, slávnostný ruženec. Tiež môže byť ďalšie podelenie sa o životné situácie alebo chvíľa adorácie, alebo niečo také. O siedmej, pol ôsmej máme večeru, potom trochu voľného času, aby sme sa porozprávali, aby sme si vedeli aj navzájom pomôcť, niekedy si treba oprať veci a tak. O deviatej, pol desiatej sa modlíme večerné modlitby. U nás je to korunka Božieho milosrdenstva, na Slovensku sú večerné modlitby trochu iné, ale program je približne taký istý. A o pol desiatej, desiatej je večierka s tým, že ešte veľa chalanov má úlohy, ktoré musí plniť. Buď po večierke jeden píše denník, alebo predtým, ako ostatní vstávajú, niekto musí pripraviť raňajky. A je veľa iných úloh, ktoré ešte pomedzi to robia. A potom v noci, kto chce, alebo ráno ešte pred budíčkom, ide na pol hodinku adorovať.

 

Koľko vás je tu? Včera zaznelo, že pätnásť národností.

Môže byť tak nejako. Teraz je v dome okolo päťdesiat chalanov, ale mení sa to.

 

Máte medzi sebou aj nejakého kňaza?

Nie, v tomto dome nie. Je šesť či sedem komunitných kňazov a keďže máme skoro sedemdesiat domov po celom svete, sú dosť vyťažení. Na druhej strane máme veľa priateľov komunity, ktorí už žijú s komunitou dlhší čas a dochádzajú k nám, prídu nám odslúžiť svätú omšu, vyspovedať nás. Tu v Medžugorí chodí veľa skupín aj s kňazmi, takže niekedy nám prídu odslúžiť svätú omšu.

 

Čo sa týka sebestačnosti, vy aj niečo chováte, máte zvieratá, alebo ako to funguje?

Tu v Medžugorí nie, toto je svojím spôsobom výnimočný dom. Skoro vo všetkých domoch ostatných komunitných je maštaľ, pole. Keďže tu zem až taká úrodná nie je, aj tým, že sem chodí veľa pútnikov, mama Elvíra povedala, že tu to netreba. Kedysi dávno tu bola vraj aj maštaľ, ale potom to zrušili a Pán Boh sa o nás stará. Stále nám nosia dobrí ľudia všetko, čo potrebujeme.

PÁN BOH SA STARÁ

Zaznelo tu, že Božia prozreteľnosť sa o vás stará. Ako to vyzerá v praxi, v existencii tohto domu, čo to vlastne znamená?

To znamená, že neberieme žiadne peniaze od štátu, od európskych fondov, v podstate ani od cirkevných inštitúcií. Sem prichádzajú ľudia (smiech – ozvala sa bečiaca ovečka).

 

To je vaša? Či?

Nie, práveže nie. To je tá prozreteľnosť, prišla k nám včera. Pán Boh sa stará. (smiech)

 

Vy prakticky nemáte peniaze, všetko je z darov?

Áno, všetko. Niežeby neberieme peniaze. Prídu, donesú nám pútnici, chcú pomôcť aj peniazmi. Nejako treba zaplatiť elektrinu, vodu, trochu peňazí potrebujeme, ale všetko nám sem nosia ľudia. Sú to dary, všetko sú dary.

 

Možno je to jednoduchšie tu v Medžugorí, sú tu aj pútnici. Na Slovensku to tiež funguje takýmto spôsobom?

Áno, v každom dome. Nechodíme nakupovať do supermarketu, nechodíme pýtať peniaze, modlíme sa. A Pán Boh sa o nás stará. Je to preto tak, lebo mama Elvíra to tak chcela, nie preto, že by sa jej nechcelo rozmýšľať, ako všetko poplatiť, ale chcela, aby sme my videli, zažili, že Pán Boh sa o nás postará. Niekedy je to aj trochu náročnejšie, ale keď nám chvíľu niečo chýba, ale nič naozaj podstatné – jedlo, šaty, všetko máme.

 

Neboli také obdobia, napríklad, že ste dva dni nemali nič na jedenie a v dôvere ste čakali, čo Pán Boh pošle…?

Ja si nepamätám nič také. Rozprávajú nám, že keď sa postaví niekde nový dom, sú to aj dva týždne, čo jedia zemiaky a kapustu, zemiaky a kapustu, ale stále majú čo jesť.

 

Ako sa Božia prozreteľnosť prejavuje v tvojom osobnom živote?

Čím dlhšie som tu, tým väčšmi si uvedomujem, že všetko, čo mám, čo som zažil, nie je preto, lebo som si to nejako získal, ale že to dostávam. Teraz som mal zdravotné problémy a Pán Boh sa postaral, prišla sem mama jedného chalana, je doktorka a prišla na skúsenosť, bola tu týždeň s nami. Prišla, pozrela ma, vysvetlila mi všetko, čo ako je. Pán Boh sa postaral. A toto je fakt vo všetkom, čo potrebujeme.

 

PRVÁ VEC JE MODLITBA

Keď sa teraz spätne pozrieš, ako si v živote blúdil, možno vidíš aj tých ostatných mladých, čo podobne blúdia. Máš nejakú skúsenosť alebo radu, ktorú by si im adresoval po tom všetkom, čo si prežil?

Nemám nejakú univerzálnu radu, ale naozaj sa nás veľakrát pýtajú aj rodičia, čo môžu urobiť pre svoje deti. Mama Elvíra nás učí, že prvá vec, ktorá sa robí vždy vo všetkom, je modlitba. To je úplný základ. Dobre, nestačí len to, že sa budem za niekoho modliť a nechám ho tak. Naša modlitba sa musí stať skutkom. Niekedy je to práve to, že mu poviem pravdu. Keď vidím, že niekto má problém, nebudem zatvárať oči, ale poviem mu, že by mal s tým niečo urobiť. Pre mladých ľudí môžem dať jedinú radu: Urobiť niečo, keď vidím, že nie som šťastný, ísť hľadať, niečo skúsiť, nie čakať, že to príde ku mne, že sa mi zjaví riešenie všetkého, ako som to ja veľakrát robil, že som čakal, kým moje problémy nejako samy prejdú. Ale keď som konečne urobil prvý krok, napríklad som odišiel od všetkého, čo som robil, a prišiel som sem, veci sa začali hýbať.

 

Chodieva medzi vás aj mama Elvíra?

Ona už nechodí po domoch, lebo zdravie jej to nedovoľuje, veď má osemdesiatjeden rokov. Občas ju chodíme pozrieť my. V januári mala narodeniny, tak sa zišlo dvesto, tristo chalanov zo všetkých možných domov. Aj ja som mal ten dar, že som tam mohol byť a aspoň ju pozdraviť. Stále v nej vidieť ten život.

 

Máš s ňou aj nejakú vzácnu osobnú skúsenosť?

Keď som vstúpil do komunity, už ani veľmi nemohla rozprávať, takže nejakú úplne osobnú skúsenosť, ako rozhovor s ňou, nemám. Sú to skôr svedectvá tých, ktorí sú tu už dlhšie.

 

Máš nejaký úmysel (možno za teba alebo aj za vás všetkých či za Cenacolo vo svete), za ktorý sa môžu aj čitatelia modliť?

Potrebujeme modlitbu a potrebujú ju hlavne tí mladí, ktorí sú ešte stratení vonku a nevedia nájsť cestu k niečomu…, k Pánu Bohu. Preto sa my napríklad každú noc zo soboty na nedeľu o druhej v noci, keď je veľa mladých na diskotékach, pijú a neviem čo vyvádzajú, modlíme v noci na adorácii za nich. A sú chalani, ktorí hovoria, že presne v tom momente zažili niečo, rozprávali sa s niekým, čo ich posunulo sem. Určite modlitbu potrebujeme.

 

Posledná otázka na záver: Čo vlastne znamená Cenacolo? Názov aj logo, na ktorom je chlapček s dievčatkom, ktorí sa držia za ruky a kráčajú spolu.

Cenacolo je po taliansky večeradlo, je to vlastne to miesto, kde sa modlila Mária s učeníkmi a čakali na Ducha Svätého. To skúšame aj my tu. Čakáme, modlíme sa, hľadáme, a všetko spoločne. To je dôležité. A logo je vlastne vyjadrením toho, ako vychádzajú tie deti z temnoty na svetlo, tak aj naše cesty smerujú z tmy do svetla – z toho starého života do toho nového.



Komentáre