TOP

Slovák Juraj v medžugorskom Cenacole: Šťastie nachádzame aj v boji

Pochádza z Košíc a vo svojom živote začal vnímať prázdno. Vstúpil do komunity Cenacolo na Slovensku, neskôr ho poslali do Bosny a Hercegoviny, do Medžugoria. Pre Slovo+ rozpráva o svojom životnom príbehu i o fungovaní komunity. Svoj život delí na prázdny a naplnený.

Pri svedectvách zaznelo rozdelenie – obdobie prázdneho života a obdobie naplneného života – že cesta všetkých chalanov, ktorí sem vstupujú, je podobná. Aj ty si mal v sebe obdobie prázdneho života, alebo si hľadal v sebe také naplnenie či šťastie vo svojej minulosti?

Jasné, preto som tu. Skúšal som, hľadal som šťastie, ale pre niektoré svoje chyby som to nevedel nájsť. Bol som príliš zahrabaný vo veciach, ktoré som žil. My to voláme naozaj starý život – všetko, čo ti svet ponúka. Nikdy som nebral drogy ani nejako veľmi nepil, fajčil som veľmi málo, dokonca som sa modlil v podstate celý život. Ale na druhej strane som nechal vstúpiť zlo do svojho života. Nechal som príliš veľa priestoru počítačom, všetkým týmto veciam a nebojoval som so svojimi slabosťami, s lenivosťou, strachmi. A to ma postupne priviedlo naozaj k takému životu, v ktorom som už nevedel nájsť radosť. A to som hľadal. Preto som tu.

 

Uvedomuješ si nejaký moment, keď si si povedal, že už to takto sám nezvládam a musím niečo urobiť so svojím životom?

Áno, v podstate som mal viac takých momentov, keď som si povedal už dosť. Musím nejako prestať, niečo zmeniť, niečo hľadať a dlho, dlho som nevedel niečo nájsť. Aj keď som chodil ku psychologičke alebo skúšal nejaké kresťanské kurzy, nakoniec som sám v sebe toho veľa nezmenil, vždy som sa postupne vrátil. Niekedy ani nemôžem povedať, že som vyšiel. A odrazu prišiel moment, keď som zase raz vedel, že musím skončiť. Ani nie pre tie hry alebo počítač, ale pre robotu, ktorú som si nerobil, podvádzal som. Mal som dobrú robotu, ale robil som ju len tak naoko. Bol som z toho nešťastný. Vedel som, že musím niečo zmeniť. Odišiel som teda z tej roboty a rozprával som s jedným svojím priateľom kňazom a on mi povedal: „Skús komunitu Cenacolo.“ Pravdupovediac, moja mama sa ma už predtým zo dva-tri razy pýtala, keď videla, že som nešťastný, či som nerozmýšľal nad Cenacolom. Ale ja som povedal, že nie, neexistuje, neviem si predstaviť, že by som tam vydržal. Potom prišiel ten moment, ktorý som si ja ani nevybral, ale je to taká Božia milosť, že som tu. Neviem, prečo som vtedy povedal áno, už som bol asi zúfalý. Teraz som však za to vďačný.

V KOMUNITE JE VŠETKO INÉ

Bol si aj na Slovensku, alebo si šiel priamo sem?

Áno, najskôr som vstúpil do slovenského domu našej komunity.

 

Ako funguje tá postupnosť? Prečo si sa potom ocitol v Medžugorí?

Vždy tí starší, skúsení chalani, ktorí už majú prehľad a sú zodpovední v domoch, pozerajú na každého chalana, ako žije, čo potrebuje, a vidia, čo potrebujú naše jednotlivé komunitné domy. A tak po nejakom čase – môže to byť z rôznych dôvodov, keď si už niekto nájde prílišné pohodlie v jednom dome alebo niekto, kto práveže nevie vôbec žiť v nejakom dome – ho presunú, aby mal šancu začať znovu, aby sa posunul ďalej. Aj mne po vyše roku a pol povedali: „V Medžugorí treba chalanov, ideš tam!“ A tak som tu.

 

Mohol si sa dostať kdekoľvek na svete?

Je to tak, že komunita naozaj pozerá na to, čo my potrebujeme.

 

Aké boli začiatky na Slovensku? Bol to na začiatku veľký šok?

Jasné, že áno. Predtým vonku som si sám vyberal, kedy chcem jesť, pozriem si film, zavolám kamošovi, všetko. Prídeš do komunity a je to iné. Máš program. Toto môžeš urobiť, tamto sa v komunite nerobí. A niekedy nemôžeš pozerať len na seba, lebo žiješ s tridsiatimi, štyridsiatimi ďalšími chalanmi. Takže možno len niektoré veci, čo by som chcel robiť a mne by neublížili, keby to videl nejaký iný chalan, jemu by to ublížilo. Takže máme dosť pravidiel a prísny režim. Nie je to jednoduché, ale vždy na začiatku je tam anjel strážca – druhý chalan, ktorý ti pomáha, je stále s tebou, aj keď ti po chvíli začne liezť na nervy. Keď to však prekonáš, vidíš, že on je s tebou v dobrých aj v ťažkých chvíľach, aj keď mu vynadáš, aj keď urobíš čokoľvek, on je stále s tebou.

 

Skutočne je nonstop s tebou?

Stále, stále, stále. Spíme na poschodovej posteli, cez voľný čas spolu rozprávame, aj prácu robíme spolu. Približne prvý mesiac a človek začne objavovať skutočne to priateľstvo. Nie také, že nie je priateľ, čo ti povie: „Ó, aký si dobrý a aké máš talenty,“ a neviem čo všetko, ale

Pokračovanie článku je dostupné iba pre predplatiteľov

Existujeme takmer výhradne vďaka predplatiteľom. Objednajte si naše predplatné a o už niekoľko sekúnd môžete čítať všetky naše články. Ďakujeme, že nám pomáhate tvoriť hodnotný obsah.


Objednať predplatné Už mám účet, prihlásiť


Komentáre