Slovo o pokore, ktorá mení Cirkev
A diabol zúril. Pretože… sa Páter Pio nebúril, nezatrpkol, nerebeloval. V očiach vtedajšieho sveta (a isto aj toho dnešného) bol iba hlupák, ktorý sa nevie ozvať, nechá si skákať po hlave, aj keby mohol ísť do médií, vyhlásiť revolúciu a meniť Cirkev.
Je niečo po polnoci, keď si sadám k tomuto textu. Cítim zvláštne prepojenie, pretože práve pred päťdesiatimi rokmi zomieral v týchto hodinách Páter Pio. Nadránom, pred svitaním, odišiel k tomu, na ktorého „stavil všetky karty“. K Bohu, ktorý bol jeho jedinou istotou.
Myslím na neho a na všetko, čo sa vtedy dialo.
Premýšľam nad tým, čím žijeme dnes.
A všetko sa mi to akoby spája, prepája a dopĺňa.
Keď som v San Giovanni Rotondo videl tohto svätca prvýkrát naživo – aj keď paradoxne išlo o jeho mŕtve telo, ktoré je dodnes neporušené – vyzeral, akoby spal. Jeho mohutná postava vo mne vzbudila rešpekt. Priznávam, neviem, či by som nemal obavy vyhľadať ho kvôli sviatosti zmierenia, aby aj mne neuštedril jednu poza uši. (úsmev)
Bol to silný muž. Nielen postavou, no najmä svojou pokorou, poslušnosťou či trpezlivosťou. A v jeho prípade nešlo iba o zbožnú masku či kresťanský imidž. Vytrpel si neskutočne veľa krivdy, osočovania, bolestivých rán – a to aj od svojej Cirkvi, ktorú miloval a ktorej daroval celý život, aby ho mohol takto darovať Bohu.
A diabol zúril.
Pretože… sa Páter Pio nebúril, nezatrpkol, nerebeloval. V očiach vtedajšieho sveta (a isto aj toho dnešného) bol iba hlupák, ktorý sa nevie ozvať, nechá si skákať po hlave, nevyužije možnosť ísť do médií, vyhlásiť revolúciu a meniť Cirkev.
On ju však menil. Vo svojej cele, na kolenách, pred Bohom. Najprv menil seba – a takto zmenil kus Cirkvi. Jeho cesta, príklad a meno sú dnes známe po celom svete.
Mohol odísť, buchnúť dverami kláštora, založiť si vlastnú rehoľu alebo aj cirkev. Nebol by to „neúspešný“ projekt, mal mnohých a mnohých fanúšikov a svet by ho v tom podporil. On sa však rozhodol napriek celej neistote staviť na Boha, ktorý si svoju Cirkev založil a napriek ľudským zlyhaniam vedie. Pozeral na finále, ktoré Boh prisľúbil, nie na aktuálnu situáciu. Vedel, že Boh je nad všetkým.
A práve táto jeho pokora a poslušnosť, ktorú dobojoval až do konca – bola obrovskou porážkou diabla, s ktorým mal často aj bolestivú skúsenosť. A ako mi tiež povedal exorcista Elias Vella – diabol aj dnes veľmi zúri, keď prosia pri exorcizmoch svätca z Pietrelciny o príhovor. Zlého vytáča, že tohto Kristovho kňaza nedostal a nezískal.
Nebuďme naivní – Páter Pio naozaj nemal ľahký život a stálo ho to veľa síl – no nebojoval vlastnými silami, odkľačal si mnoho hodín pre Bohom, aby získal silu byť verný. A byť poslušný.
Prešlo päťdesiat rokov od jeho smrti. Aký by bol dnes jeho príbeh, keby sa v nejakom okamihu rozhodol, že on nikoho poslúchať (aj keď neprávom) nebude a ide si svojou cestou? Že doba je iná a Cirkev zastaraná? Aké by bolo to dnešné ovocie?