TOP

Slovo o silnom finále – i silnom živote

Šestnásťročné mladé dámy. Plné smiechu a života, často dievčensky hlučné. Takto vidím dnešné dievčatá, ktoré majú plus-mínus šestnásť rokov, objavujú stredoškolský život a tešia sa z prvých vážnych lások, alebo sa nimi trápia, dostatočne často si kontrolujú svoj Facebook i Instragram a nevynechajú žiadnu dobrú príležitosť urobiť si selfie – natočiť na seba prednú kameru mobilu a urobiť čo najlepší záber.

Keď sme pri príprave novín Slovo+ premýšľali nad tým, ako uchopiť významnú septembrovú cirkevnú udalosť, akou blahorečenie Anny Kolesárovej je, premýšľali sme, či má táto mladá čo povedať dnešným mladým, či tá priepasť medzi nimi nie je neprekonateľná. Ona – mladé žieňa počas svetovej vojny v malej dedinke, oni – súčasní mladí, rozcestovaní, nonstop pripojení na internet a takmer bez obmedzení.

Odpoveď? Určite má. Aj preto sme si dovolili ju nakresliť a umiestniť na obálke týchto novín medzi súčasnými mladými a v dnešnom oblečení, pred fotoaparátom mobilného telefónu. Pretože jej príklad nie je ani po vyše sedemdesiatich rokoch starý a neaktuálny, ale je ponukou, návodom, ako prežiť dnes. S obetou, bez kompromisov a verne.

Lebo…

Bola obetujúca sa. Ako desaťročná stratila mamu a na jej pleciach skončila celá zodpovednosť ženy za rodinu. Musel to byť poriadne veľký kus na strávenie pre mladučké dievčatko, no práve tieto veľké i malé námahy formovali jeho srdce, charakter i skutky. A práve to posledné „áno“ – tá obeta vlastného života – a posledné „nie“ ruskému vojakovi, ktorý ju chcel znásilniť – by zrejme neprišlo bez ovocia každodenných krokov. Podobne ako ani naša svätosť sa nezačína obrovským hrdinským gestom, ale malými krokmi, ktoré sa zväčšujú a prehlbujú.

Anka bola nekompromisná. Biblia hovorí o ľuďoch, ktorí nie sú ani studení, ani horúci, iba vlažní, nepoužiteľní. Dnes sa čoraz väčšmi schovávame za rôzne dôvody, alibi či ospravedlnenia, prečo by sme mali tu ubrať, tu urobiť malý ústupok – lebo „to tak robia všetci“, lebo „je taká doba“, lebo „sme predsa ľudia“… Aj jej rozhodnutie pre čistotu bolo bez kompromisu a bez vedľajšieho poľahčujúceho riešenia. Znova aj toto gesto muselo prameniť z jej predchádzajúcich krokov, v ktorých nesúhlasila s náhradnými a alternatívnymi riešeniami.

Bola verná. Ľudia, ktorí ju poznali, dosvedčujú, že žila veľmi často online s Bohom – použijúc dnešný slovník mladých. Modlitby, sväté omše, sviatosti – to všetko ju udržiavalo v kontakte s Bohom a dávalo jej silu. Aby bola verná, aby žila bez kompromisov a aby sa vládala obetovať.

Kto ako žil, tak zomiera – hovorí príslovie a je pravdivé. Nepoznáme mnoho zo života novej blahoslavenej, len pár súvislostí a údajov. Ale dovolím si tvrdiť, že to finále jej života bolo len ovocím predchádzajúcich šestnástich rokov. Jej smrť bola rovnako poctivá ako jej život.

A toto zistenie je nielen zaväzujúce, ale i veľmi nádejné. Pretože naše každodenné boje môžu raz vyústiť k bezkompromisnému „áno“ Bohu a bezkompromisnému „nie“ zlu, hriechu či neprávosti. A to je vlastne „návod“ na ďalšieho nového slovenského blahoslaveného či blahoslavenú. Tak nám Pán Boh pomáhaj!

A práve to posledné „áno“ – tá obeta vlastného života – a posledné „nie“ ruskému vojakovi, ktorý ju chcel znásilniť – by zrejme neprišlo bez ovocia každodenných krokov. Podobne ako ani naša svätosť sa nezačína obrovským hrdinským gestom, ale malými krokmi, ktoré sa zväčšujú a prehlbujú.

Martin Ližičiar

šéfredaktor Slovo+



Komentáre