TOP

Slovo o tom, že smrť je život

Kladiem tú otázku neustále.

Pýtal som sa ju aj v detskom hospici Plamienok: „Ako zvládate túto náročnú prácu, keď máte pred sebou zomierajúce deti a neviete im darovať život a zachrániť ich? Nie je to smutné, depresívne a bolestivé byť pri zomieraní tých najmenších a bezbranných?“

Odpoveď prichádza pokojne: „Každé zomieranie je o posledných okamihoch života a o obrovskej túžbe žiť. Do posledného výdychu.“

A tváre lekárov tam nie sú zachmúrené či plné tmy, ale pokojne radostné a pokorné zoči-voči smrti a životu.

Podobnú otázku som kládol aj v trenčianskom hospici pre dospelých: „Dá sa to vôbec – byť denne pri zomierajúcich, mať pred očami pacientov, ktorí prídu na pár dní či týždňov a viete, že ste ich konečná destinácia? Nie je to pochmúrne a nezvládnuteľné?“

Prichádza podobná odpoveď: „S týmito ľuďmi si vychutnávame ich posledné okamihy najlepšie, ako to spoločnými silami vieme. Žijeme ten život najkvalitnejšie a naplno.“

A keď vidíte, ako sa snažia splniť tie najneobyčajnejšie túžby – napríklad zohnať zomierajúcemu človeku veterník, lebo má naň obrovskú chuť – máte istotu, že je ich odpoveď pravdivá.

Na odpoveď na moju otázku som čakal aj u nemocničného kaplána, ktorý sprevádza zomierajúcich na nemocničných lôžkach: „Ako to zvládate – byť stále v kontakte so zomierajúcimi, neustále ich povzbudzovať, vidieť ich dohasínajúce telesné schránky? Vládzete vôbec?“

Nadýchol sa a – znova – pokojne odpovedal: „Viete, smrť sú len dvere, cez ktoré sa z nášho pozemského života prechádza do toho nového. Môžeme byť smutní, môžeme sa báť – pretože nás čaká niečo nepoznané a tajomné – ale všetko je to o živote. O novom živote, ktorý bude krajší, bohatší, plnší, radostnejší.“

A tento kňaz to aj skutočne žije – drží za ruku, keď treba, dodáva nádej, pomáha cez tieto dvere plynule prejsť a pripraviť sa na tento vstup do inej dimenzie života.

Smrť je život.

Pripomínam si to aj v tieto dni, keď navštívime hroby našich blízkych a uvažujeme aj nad vlastnou smrteľnosťou. Nevieme, kedy zomrieme a koľko času nám ostáva.

Vždy však vieme ráno začať deň naplno, mať odvahu riskovať (teda byť odvážnymi) a milovať tak silno, akoby to bola naša posledná možnosť stáť pri našich blízkych. Žiť naplno do posledného okamihu dňa. A takto sa aj vytrénovať a nestratiť tempo, keď príde ten posledný výdych pozemského života.

Lebo smrť bude len dverami pre ďalší život.

Komentáre