TOP

Slovo pre neveriacich, aby ste nám odpustili

Znova mi ostalo smutno.

Pred niekoľkými dňami opäť zaplnili internetové magazíny, rádiá či televízie správy o tom, že pred mnohými rokmi kňaz Ladislav sexuálne zneužíval svojho miništranta – a možno nielen jeho.

Sme už zvyknutí na podobné správy… lenže tento príbeh bol iný. Nešlo o vzdialený americký kontinent, ktorý sa nás – predsa – nedotýka, lebo my sme „katolícke“ Slovensko. Nebola to kauza z ďalekej krajiny. Je to náš kňaz, slovenský farár, muž žijúci medzi nami. Duchovný otec, ktorého sme mali (niektorí) možnosť stretávať, dôverovať mu a veriť mu.

A mnohí si „zgustli“: odsudzovať, nadávať, kritizovať. Nielen jeho, ale aj celú Cirkev, pedofilných kňazov a skorumpovaného pápeža, ktorý tají škandály – aj takto označovali tento Boží projekt najmä tí, ktorí si dávajú nálepku neveriaci.

A to mi prišlo ešte smutnejšie.

Aké ťažké je brániť sa, aké náročné vysvetľovať, že práve tá naša Cirkev dáva vždy šancu aj najťažším hriešnikom, že do tejto „organizácie“ sa nerobia vstupné testy a že je tu väčšina, ktorá potichu a pokorne pracuje pre nebeské kráľovstvo, nerobí hluk a verne žije odkaz tesára z Nazareta…

Jednu vec však ešte musím – bratia neveriaci – dodať: Prepáčte nám to, lebo za to môžeme aj my. Aj my sme vinní.

Odpustite nám, že nežijeme svoju vieru radikálne a poctivo a občas  (alebo aj častejšie) robíme kompromisy a ústupky. Navonok si držíme dobrý imidž, ale v skrytosti sa môžeme správať horšie od vás.

A niekedy nám na tom vonkajšom imidži ani nezáleží: podvádzame, klameme, ubližujeme, zľahčujeme si veci – od predbiehania sa v rade až po daňové podvody, akoby ani Boha nebolo. Vždy však pridáme ako bonus nedeľnú bohoslužbu, lebo… „tak sa to patrí“.

Aj v tejto kauze sme mohli zlyhať. Alebo zlyháme v tej ďalšej. Možno práve ten ďalší obvinený bude náš kňaz… a budeme mať na tom nepriamo podiel tiež. Prehnané tvrdenie?

Predstavujem si mladého nadšeného novokňaza, ktorý sa plný elánu a odmodlených hodín v seminári vrhne do pastorácie… a narazí na nezáujem vo farnosti, ideály spľasnú a on ostane sám. Roky ubiehajú. A keďže – aj kňaz je (len) človek – nemusí zvládnuť čerpať z neutíšiteľného Božieho zdroja a vlastnými silami to zvládnuť nemusí. Ostane ako opustený otec bez svojich detí/farníkov.

Tak nám, bratia neveriaci, prepáčte aj to, že svojich duchovných otcov kritizujeme – namiesto toho, aby sme boli trpezliví a prejavili im prijatie… , že sa za nich nemodlíme, ale radšej hodnotíme ich kázne a kvalitu spovedí, pretože to je jednoduchšie.

Otec bez svojich detí obstojí ťažko, rovnako ako deti potrebujú svojho otca. Vzájomným prijatím, vzťahmi, dôverou, trpezlivosťou. Nezľahčujem daný prípad, ani neobraňujem danú kauzu. Len… možno pred desaťročiami boli situácie, okamihy či výhybky, ktorými mohli ľudia v okolí otca Ladislava nasmerovať jeho život na inú dráhu.

Lebo možno sme práve my a práve dnes tou výhybkou, po ktorej môže smerovať náš kňaz. Možno sa nič zvláštne neudeje. A možno prejde dvadsať rokov a ovocie dozreje.

 

Sme už zvyknutí na podobné správy… lenže tento príbeh bol iný. Nešlo o vzdialený americký kontinent, ktorý sa nás – predsa – nedotýka, lebo my sme „katolícke“ Slovensko. Nebola to kauza z ďalekej krajiny. Je to náš kňaz, slovenský kňaz, muž žijúci medzi nami. Duchovný otec, ktorého sme mali (niektorí) možnosť stretávať, dôverovať mu a veriť mu.



Komentáre