TOP

Snúbenci Anna Mária Mojska a Tomáš Schneider: Láska je rozhodnutie a to chápeme až posledné roky

Každý jeden človek si so sebou nesie veľa zranení. Snúbenci Anna Mária Mojska (21) a Tomáš Schneider (22), ich mali na svojich pleciach množstvo. Veľkou krízou ich vzťahu bolo, keď Tomášov otec zomrel. No aj napriek všetkým prekážkam prežívajú krásny vzťah plný Božej lásky. Všetko to začalo v jednej triede. Začali spolu chodiť ako trinásťroční a za pár mesiacov ich čaká svadba, ktorej sa nevedia dočkať.

Chodíte spolu už veľmi dlho. Ako je to možné?

Anička: Naše chodenie bolo veľmi intervalové. Spoznali sme sa na osemročnom gymnáziu. Sme spolužiaci. Prvýkrát sme spolu začali chodiť v tercii, čo je ôsmy ročník. Potom sme sa viac ráz rozišli. Najdlhšie sme spolu neboli asi pol roka. Po tomto čase sme sa začali opäť stretávať, chodiť spolu von, ale nevolali sme sa „frajeri“. Avšak vážnejší vzťah bez prerušenia máme tri a pol roka.

 

Bola to pre vás silná, hlboká, hodnotová láska už v tej tercii?

Tomáš: Zaujímavá otázka. Anička ma odvždy priťahovala a veľmi sa mi páčila. Imponovalo mi na nej, že má dobrodružného ducha a je ochotná ísť do každého bláznovstva. Na začiatku nášho vzťahu, v tercii, to bola detská láska. Dozrelo to až v tom poslednom intervale. Vtedy sme naozaj spoznali, čo je láska. Čo znamená milovať jeden druhého.

 

Prečo to tak nebolo od začiatku?

Tomáš: Najskôr sme museli ako osobnosti dozrieť a prísť na to, čo naozaj od života očakávame. Musel som sa rozhodnúť, či chcem od života zábavu a hýrivý život, čo je krátkodobé naplnenie, alebo dlhodobý záväzok. Bolo nám síce spolu veľmi dobre, ale nevedeli sme, či naozaj chceme “byť spolu“. Každý z nás chcel niečo iné. Anička chcela veľa cestovať a spoznávať nové krajiny. Ja som mal zase množstvo svojich aktivít. Myslím si, že keby poznanie pravej podstaty milovania toho druhého prišlo skôr, tak by sme sa každú chvíľu nerozchádzali.

 

 

MYSLELI SME SI, ŽE KEĎ TEN DRUHÝ VNÍMA NIEČO INAK, JE TO VO VZŤAHU PREKÁŽKOU /Anička/

Čo boli najväčšie prekážky vo vašom vzťahu?

Anička: Boli to práve naše rozdiely a odlišnosti. Vnímali sme, že kvôli nim by sme nemali byť spolu. Zmenilo sa to vtedy, keď sme si uvedomili, že to nie sú prekážky, ktoré nám nedovoľujú byť spolu. Naopak, boli to výzvy, ktoré môžeme spoločne zdolávať. Napríklad Tomáš nikdy nemal túžbu cestovať. Zase ja som na to bola od malička zvyknutá. Rada som spoznávala iné krajiny. Páčil sa mi dobrodružný spôsob života a spoznávanie nového. Po nejakom čase, keď sme sa o tom začali viac rozprávať, sme prišli na to, že to nebude až taký problém. Tomáš zistil, že to je úplne iný spôsob cestovania ako poznal on. Nakoniec sa v tom našiel a zaľúbil si to.

 

Čo stálo za tým, aby ste vaše rozdiely začali brať ako výzvy, ktoré chcete zdolať?

Tomáš: Pomáhalo nám prebudenie túžby spoznať srdce toho druhého. Veľkým krokom je taktiež priznanie si svojej chyby. A to platí aj na všetky iné vzťahy. Dobre nám padlo prečítať si knihu Päť jazykov lásky, ktorá nám v mnohom otvorila oči.

Anička: Veľkou zmenou bolo, keď sme začali mať intenzívny vzťah s Pánom. To bola vec, ktorú sme nebrali ako hlavnú a chýbala tam. Pri hádkach sme si museli uvedomiť, že častokrát je emócia, ktorú ten druhý prežíval, ovplyvnená zlým. Myslím si, že na to veľakrát ľudia zabúdajú a potom zostávajú zbytočne zatrpknutí. Toto je niečo, na čom sa stále snažíme pracovať.

 

 

NESTAČÍ, ŽE ŤA TEN DRUHÝ PRIŤAHUJE. POTREBUJEŠ BUDOVAŤ LÁSKU /Tomáš/

Chceli ste byť spolu navždy už od tercie na gymnáziu? 

Anička: Ja si myslím, že od začiatku. Už ako deti sme si to hovorili. Je síce pravda, že reálne sme to začali vnímať až keď sme boli starší a prišla aj možnosť, že sa skutočne môžeme zobrať.

 

Kedy si pocítila istotu, že by si sa chcela s Tomášom zasnúbiť a zobrať si ho? 

Anička: Určite v tom hralo rolu veľa vecí. Prvá bola, keď som odišla na vysokú školu do Bratislavy a Tomáš zostal v Žiline. Odsťahoval sa od svojej maminy a býval vo svojom byte. Vnímala som, že sa obaja vzďaľujeme od svojich rodín. Pociťovala som však aj samotu. Jedna z hlavných vecí v tomto rozhodnutí bola čistota. Vnímala som, že sa s tým nedá donekonečna bojovať. Objavila sa vo mne dokonca túžba po rodine a tým, že Tomáš podniká a nie je študent, vnímala som to ako reálnu cestu. Chcela som ten vzťah posunúť na ďalší stupienok.

 

 

ZASNÚBENIE NEVNÍMAM AKO DLHÚ FÁZU VZŤAHU, ALE AKO CESTU PRIAMO K MANŽELSTVU /Anička/

Väčšine mužov trvá dlhšie urobiť krok k rozhodnutiu požiadať ženu o ruku. Tomáš, ako to vyzeralo u teba?

Vedel som, že si Aničku chcem zobrať za ženu. Bol som pre ňu rozhodnutý. Nevedel som však, kedy príde moment skutočného kroku do zasnúbenia. Myslím si, že nám mužom takéto veci omnoho dlhšie dochádzajú. Vnímal som to ako veľkú zodpovednosť. Muž musí byť predsa schopný zabezpečiť rodinu. Keď o tom prvýkrát Anička začala hovoriť, necítil som sa na to pripravený. Začal som však nad tým omnoho viac uvažovať.

 

Ako to pokračovalo?

Tomáš: Každý si predstavuje nejako inak, kedy príde čas na svadbu. Mal som dvadsať rokov, keď sme sa dostali do štádia, že sme sa o tom začali rozprávať. Musel som vyjsť z komfortnej zóny, aby som sa na to vedel pozrieť inak. S Aničkou sme raz boli na výlete, kde sa v tom čase konala svadba. Mali sme možnosť vidieť svadobnú sálu. Vtedy ma naplnil pocit, že si chcem Aničku zobrať. Pýtal som sa sám seba: „ Čo mi v tom vlastne bráni?” Dlho som sa bránil rozmýšľaniu nad tým. Nebolo to správne. Keď som si túto možnosť pustil do srdca, veci sa zmenili. Začal som omnoho viac vnímať, že ma do toho pozýva Pán. Uvedomil som si, že jediný, kto nám stojí v ceste, som ja.

 

Ako si prežíval zásnuby? 

Tomáš: Hovorí sa, že keď spravíš rozhodnutie, zvyšok už ide ľahko. Je to úplná pravda. Stačilo urobiť krok rozhodnutia a od toho momentu som sa už nevedel dočkať. Žiadosť o ruku som plánoval mesiac. Pred samotnou žiadosťou som bol veľmi nervózny. Ale celý čas som sa veľmi tešil. Keď som nič netušiacu Aničku zozadu objímal, triasli sa mi nohy. Ona si myslela, že mi je zima. Bolo to však krásne a tajomné. Celý môj svet sa točil len okolo nej.

 

Tušila si, že ťa Tomáš ide požiadať o ruku? 

Anička: Tomáš to mal skvele naplánované. Vybral si na túto príležitosť romantický Paríž, ale prileteli sme do úplne iného mesta. Keď sme sa však presunuli do Paríža a išli na večeru, uvažovala som, či to náhodou nepríde. Ale Tomáš mi dal jasne najavo, že ešte nie. Tak som to hodila za hlavu a rozhodla som sa užiť si výlet. O pár minút neskôr ma požiadal o ruku.

 

Čo si prežívala, keď si pred teba kľakol? 

Anička: Mala som hrozný stres! (smiech) Tým, že ma najskôr utvrdil v tom, že to ešte nebude, vôbec som s tým nerátala. Bol to šok. Síce som si to veľakrát predstavovala, ten moment bol úplne iný. Keď predo mnou kľačal, odohrávalo sa vo mne obrovské množstvo emócií. Hneď som ho začala objímať, no on ma odsunul, pretože mi chcel navliecť prsteň. Plakali sme, smiali sa. Bolo to krásne. Nasledujúce dni som mala pocit, že žijem v rozprávke.

 

Ako sa pripravujete na manželstvo? 

Tomáš: Čítame skvelú knižku s názvom Manželstvo. Je tam veľa pekných pohľadov práve na také reálne manželstvo. Chodíme na súkromné predmanželské stretnutia k jednému manželskému páru. Niekedy mám pocit, že sa aj počas tých svadobných príprav sami pripravujeme. Je to naozaj pekný čas. Svadby sa už nevieme dočkať.

 

Beriete si inšpiráciu do manželstva z nejakých iných manželských vzťahov? 

Anička: Asi nie, skôr sa rozprávame o veciach, ktoré sme niekde videli, ale my ich tak robiť nechceme.

 

 

MY MUŽI SI NECHCEME DAŤ NA PLECIA VIAC, AKO SME POVINNÍ SI NALOŽIŤ /Tomáš/

Vo väčšine prípadov je to žena, ktorá prvá pociťuje túžbu posunúť vzťah do manželstva. Ako to treba dať mužovi najavo, aby to nevnímal ako nátlak? 

Tomáš: Je to veľmi individuálne. Ak však muž nevníma od ženy, že by chcela vzťah posunúť ďalej, súčasný stav je preňho vyhovujúci. Ak by mi Anička nerozprávala o tom, ako to cíti, trvalo by mi omnoho dlhšie prísť k tomu rozhodnutiu. Najlepšie je podľa mňa zvoliť zlatú strednú cestu. Dať mužovi najavo, že s ním chce stráviť život v manželstve, ale rešpektovať jeho čas na rozhodnutie.

 

Prečo sa muži boja požiadať ženu o ruku a vstúpiť s ňou do manželstva?

Tomáš: Mnoho mužov má v hlave vytvorené vzorce, podľa ktorých majú život naplánovaný. Niekto sa chce ženiť až v určitom veku, až po škole, alebo až po tom, čo bude mať vlastný byt. Mám pocit, že my muži máme istý blok. Pozeráme sa na to inak. Je tam strach, ktorý je od zlého a zbytočne človeka obmedzuje. No Pán nás pozýva do úplnej odovzdanosti. On nás bude viesť. Stačí mu dôverovať.

 

Aké tipy a rady do vzťahu by ste odporučili mladému začínajúcemu páru? 

Anička: Určite treba o všetkom spolu komunikovať. Proti konfliktu treba spoločne bojovať. Niekedy je fajn dať si vo vypätých situáciách toho človeka na jednu stranu a na druhú tú emóciu, situáciu, daný problém a potom premýšľať. Spoločne sme sa s Tomášom v budovaní nášho vzťahu zhodli na tom, že je podstatné zvoliť si toho druhého a čas s ním ako prioritu. Veľmi dôležitá je osobná modlitba za toho druhého, ale aj spoločná modlitba, pretože to vzťah naozaj upevňuje.

 

 

UKÁZAL MI, AKÚ MÁM HODNOTU, AKO MA BOH MILUJE /Anička/

Pomohol ti vzťah s Tomášom vyliečiť zranenia z detstva? 

Anicka: Áno, veľmi mi pomohlo, keď sa za mňa modlil. S Tomášom sme povahovo dosť rozdielni. V detstve sa do mňa zakorenila výbušnosť, s ktorou sa stále učím pracovať. Práve v týchto chvíľach sa skvele dopĺňame. On je emočne stabilnejší. Vie ma veľmi rýchlo upokojiť. Keď ma naplnil strach z nelásky, jeho srdce zahojilo to moje láskou. Stále mi ukazuje, že mu na mne záleží a je to skutočne uzdravujúce. Vďaka nemu som pochopila, aká veľká je Božia láska. Ak ma Tomáš, ktorý je hriešny, dokáže ľúbiť aj keď ho nahnevám, tak ako veľmi ma potom miluje Pán! Tomáš mi dal istotu stálej lásky, ktorá mi ako dieťaťu chýbala.

 

Ako ti Boh pomáhal rásť v láske voči Aničke? 

Tomáš: Mám veľmi krásnu spomienku na seminár Otcovo srdce, kde som sa pýtal Pána, či toto je tá žena, s ktorou mám byť celý život. Počas modlitby som videl lúku a v strede bol kvietok, ktorý symbolizoval Aničku. Pán mi povedal, že sa mám o tento kvet starať. Potom bude najkrajší zo všetkých. Bolo to pre mňa potvrdenie od Pána, že mojou úlohou je Aničku privádzať k nemu, starať sa o ňu, milovať ju, ctiť a vážiť si ju. Postupom času som u nej videl, ako začína Pána vnímať. Bola omnoho radostnejšia, vyrovnanejšia, šťastnejšia a spokojnejšia. Bola naozaj bližšie k nemu a on sa o nás oboch veľmi stará.

 

Bol u vás niekedy moment, keď Boh nebol šoférom vo vašom vzťahu? 

Anička: Myslím si, že s týmto bojujeme každý. Niekedy je to ako na húsenkovej dráhe. Pre nás pozemšťanov je ťažké mať Pána na prvom mieste. Ja zlyhávam práve vtedy, keď mám veľmi veľa pracovných a školských povinností. Ale obaja s Tomášom začíname deň s Písmom. Sme rozhodnutí nájsť si čas na Pána. Dlho som sa učila so svojimi problémami nebežať hneď za Tomim, ale odovzdať to Pánovi a riešiť to najskôr s ním. Niektoré moje komplikácie dokáže vyriešiť len nebeský Ocko.

 

Čo vás najviac odďaľuje od Pána? 

Tomáš: Jednoznačne (ne)čistota. To je najväčší zabijak vzťahu s Ním. Keď som nežil v čistote, nemal som žiadne napojenie na Ocka. Je to niečo sväté, čo si treba odložiť do manželstva a vybojovať si tento boj.

 

 

Mal si sedemnásť rokov, keď ti zomrel ocino. Bolo pre teba ťažké budovať si vtedy vzťah s Aničkou? 

Tomáš: Keď môj ocino zomrel, odstrihol som sa od Pána. Pred neho a Aničku som na prvé miesto dal seba. Bol som veľmi pyšný. V našom vzťahu to spôsobilo veľa bolesti. Nebol som napojený na Pána. Bol som omnoho viac hriešny a hrešil som aj vo vzťahu. Nevedel som náš vzťah budovať.

 

Je potrebné, aby bol Boh základom partnerského vzťahu?

Anička: Ak nedovoľujeme Bohu budovať našu lásku, nejde to dobrým smerom. Je menej stabilná. Keď sme nechali Pána vstúpiť do nášho vzťahu, veci sa zmenili k dobrému. Boh nás naplnil obrovskou láskou a my sme boli schopní si navzájom túto lásku dávať a nie len brať. Keď jeden stále berie a druhý mu dáva, častokrát sa stane, že prestane vládať. Nedá sa to tak robiť naveky. Cíti sa v tom vzťahu prázdny a nie je šťastný, pretože aj on potrebuje dostávať, aby jeho túžby a čaše lásky boli naplnené. Je veľmi dôležité pozývať Boha do vzťahov. Ak tam On nie je, ten vzťah akoby stál na papierovej lodičke, ktorá sa plaví po vode. A všetci vieme, ako to potom dopadne.

 

Za chvíľku spoločne vstúpite do manželstva. Tomáš má osem mladších súrodencov. Ovplyvňuje to nejakým spôsobom vaše premýšľanie nad vlastnými deťmi? 

Tomáš: Mám rád svojich súrodencov. Veľmi chcem byť otcom a mať rodinu. Najskôr sme sa s Aničkou rozprávali, že by sme chceli najviac tri detičky, teraz už päť. Nechávame to v Božích rukách. Ak nás on požehná, budeme mu vďační a sme tomu otvorení. To, že som z toľkých detí ma určite nijako nezablokovalo. Niektoré veci nám ako deťom chýbali. Chcem to vylepšiť a svojim deťom to dávať.

Anička: Vnímam, že keď je v niektorých rodinách veľa detí, množstvo vecí sa odsúva na druhú koľaj a v deťoch vznikajú zranenia. Chcem mať s každým zo svojich detí pevný, hlboký vzťah. Ale dôverujem Pánovi, že to naplánuje tak, aby sme to vedeli zvládnuť. Deti sú pre rodičov požehnaním a darom.

 

 

PÁN TI NIKDY NEDÁ VIAC, AKOBY SI ZVLÁDOL UNIESŤ. AK TO NEZVLÁDAM, MUSÍM NIEČO ZMENIŤ JA /Tomáš/

Keď sa budete brať, budeš mať, Anička, dvadsaťjeden a Tomáš dvadsaťdva rokov. Vnímate reakcie od vonkajšieho sveta, že ste na to príliš mladí? 

Anička: Áno, boli aj také reakcie. Ale ja si z toho nič nerobím. Priznám sa, že mi je jedno, čo si ľudia o tomto myslia. Nenechali sme sa tým ovplyvniť. Hlavná pre nás bola podpora od našich rodičov. Ak by s tým možno mali problém oni, bolo by to náročnejšie.

 

Prečo podľa vás nie je pre mladých ľudí manželstvo atraktívne? 

Anička: Pretože spolu žijú intímne aj pred svadbou a potom už nevidia zmysel v manželstve. Žijú manželský život bez manželstva. Potom to pre nich nie je ani žiadna motivácia. Pre niektorých je to len zdrap papiera, zbytočná komplikácia a obmedzenie v ich živote. Mnohí sa boja straty slobody.

 

Dnešná doba ponúka trend mať veľa vzťahov. Vnímali ste niečo také aj vy?

Tomáš: Od začiatku sme vedeli, že chceme byť spolu. Bol som vždy rozhodnutý, že keď vstúpim do vzťahu s dievčaťom, tak by to malo smerovať do manželstva a byť na celý život.

 

 

Komentáre