TOP

Som čistý adept na potrat

V týchto dňoch, aj vďaka svedectvu jednej mojej priateľky, si veľmi silno uvedomujem, že som tu mohla „nebyť“. Po čítaní x príspevkov na Facebooku v období Dňa počatého dieťaťa či v čase, keď sa predkladali pokusy o zmiernenie a úpravu potratového zákona na Slovensku, mi často býva smutno. Až teraz mi to došlo úplne.

Som totiž presný adept na to, aby som tu vôbec nebola.

Pri súčasnej prenatálnej diagnostike, pri smerovaní zákonov (viď posledný počin Austrálie, kde je najnovšie možný potrat až do pôrodu), pri „vyberaní“ si kvality dieťaťa podľa zdravotného stavu (v Amerike je už možné aj „milosrdné“ zabitie dieťaťa po narodení, ak nie je dostatočne „zdravé“ podľa zváženia rodičov) ma ako potenciálne počaté „nedokonalé“ dieťa mohli trošku „náročnejší“ rodičia určiť do komína.

 

Sociálny prípad

Po prvé, v čase, keď ma moja mama čakala, manželstvo mojich rodičov vôbec nepripomínalo „ružové líbánky“ trojročného manželstva. Môj otec si vtedy niesol ťažké zranenia zo svojej pôvodnej rodiny, strata zdravého sebavedomia z neprijatia a nelásky od rodičov a súrodencov sa vyvažovala do značnej miery alkoholom a obrovskou žiarlivosťou.

Mama vždy spomína, že celé tehotenstvo preplakala a mala obavy, aby som nebola mentálne postihnutá. Modlila sa, nech Boh uchráni dieťa, ktoré nosí, no v tom čase viditeľne fyzicky aj psychicky trpela. O tomto všetkom mi bola schopná rozprávať, až keď som bola dospelá a sama som bola manželkou a mamou… Brala ma hrôza pri pomyslení, v akej situácii sa nachádzala!

A predsa ani na okamih neuvažovala nad tým, že jej „sociálne pomery a stav manželstva“ nie sú vhodné pre prijatie nového života. Vynosila ma. Narodila som sa síce drobná, ale dodnes moja mama vraví, že žasne nad tým, koľko životaschopnosti, darov a radosti do mňa Boh napriek tomu všetkému… vložil. Čo by sa stalo, ak by vtedy šla pred potratovú komisiu už len s týmto odôvodnením v podobe sociálneho statusu? Čo by mnohí povedali na jej dôvody dnes, ak by sa stalo práve teraz, že by ma čakala v takejto situácii?

Nedokonalá…

Po druhé, nosím so sebou batoh zdravotných hendikepov. Niekedy sa aj hanbím o tom niekomu rozprávať, ale všetko sa ukryť nedá, hlavne na návštevách pri stravovaní, keďže niektoré potraviny z vážnych dôvodov vôbec nesmiem ani vziať do úst. Mnohí ľudia ma poznajú ako bezprostrednú, spontánnu, ukecanú, odvážnu, sebavedomú ženu. No od hlavy po päty som poznačená diagnózami, ktoré nie sú jednoduché na prijatie a žitie a vekom sa zhoršujú.

Určite viem, že ma čaká – skôr než iných mojich rovesníkov – nie celkom dobrovoľne vybrané „sväté ticho“ a „túžba po svetle“. Rovnako mi dve vážne diagnózy zdedené práve po otcovi každý deň (a veľmi často už aj každú noc) dávajú pripomínať bolesť ukrižovaného Krista. A tým sa zoznam ani náhodou nekončí. Mnohé z týchto diagnóz sa dajú sledovať už v prenatálnom štádiu vývoja dieťaťa – a ani jedna z nich nie je „operovateľná“ a odstrániteľná. Teda, ak by som aj v súčasnosti prešla sitom „zlej sociálnej situácie“, „prežila“ by som so svojou „nedostatočnou“ kvalitou zdravotnej výbavy očami ľudí, ktorí si prajú mať dokonalé dieťa?

 

 

… ale vďačná!

Aby bolo jasné, som nesmierne vďačná za svoj život. Presne za taký, aký bol, je a bude. Aj s jeho náročnými situáciami, ktoré ma mnoho naučili a učia. Vďaka nim (a vďaka obrovskej maminej starostlivosti a podpore!) som sa naučila byť sama sebou, radovať sa z každého okamihu a malého víťazstva, naučila som sa prekonávať métu „nedá sa“ a dostať sa ďalej, ako sú mnohí moji rovesníci, hoci sú oveľa zdravší.

Naučila som sa viac vidieť pod povrch, do hĺbky, byť vnímavejšia, empatickejšia a usilovať sa rozumieť aj tým, ktorí iným prídu otravní a ufňukaní. Naučila som sa byť odvážna a nestrácať nádej. Naučila som sa veriť, že všetko sa dá, ak chcem a dôverujem Bohu – aj vďaka tomu som manželkou muža, ktorý ma prijíma takú, aká som – na tele, duši aj v srdci –, a som mamou siedmich detí, z toho jedného v nebi.

Naučila som sa vyťažiť zo seba tie dary, ktoré mám a ktoré – aký paradox?! – nemôžu byť ovplyvnené žiadnou z mojich diagnóz tak, aby ma úplne (všetka česť modernej technike) odstavili od darovania toho, čo mám v sebe pre iných. Môj život nie je jednoduchý – ale nie je menej kvalitný! Ba dovolím si tvrdiť, že je oveľa plnší, oveľa hlbší, oveľa zaujímavejší, oveľa pestrejší ako životy mnohých iných.

Kto z vás, hlavne z tých, ktorí ma poznáte (je jedno, či naživo, alebo iba online z riadkov), by mal teraz odvahu povedať, že môj život je nepotrebný a zbytočný? Kto z vás by mohol teraz povedať: Nemala si tu byť? Kto z vás by chcel teraz tvrdiť, že nežijem plnohodnotne a kvalitne, že som pre svet príťažou?

Ak mlčíte, asi máte prečo. Ale nemlčte, ak treba zachrániť čo len jeden život, ktorý je podľa hocijakých noriem a predpokladov „nevhodný, nevítaný alebo neštandardný“. Len Boh vie, čo vkladá práve do týchto svojich maličkých, iných, odlišných… aké požehnanie pre nás ostatných. Kto nám dáva právo pripravovať sa o toto bohatstvo?

A už len jedno: Udeľujem obrovské vyznamenanie, väčšie ako prezidentský Biely dvojkríž, dôležitejšie ako Nobelova cena, svojej mame!



Komentáre