TOP

Soňa o svojom dieťatku s vážnou diagnózou: Kto iný by ho mal milovať, ak nie mama?

Sonin príbeh nie je každodenný a ani jednoduchý. Jej vytúžené druhé dieťatko totiž ju aj jej okolie postavilo pred vážne rozhodnutie. Má choré dieťatko s hrozivou diagnózou (a pravdepodobnosťou smrti už počas tehotenstva) právo na život? Stojí to za to? Ako sa to dá celé zvládnuť, hovorí Soňa (40) z Prahy.

Máš doma malého synčeka, svoj vek – a túžila si po ďalšom dieťatku…

Áno, máme 2,5-ročného syna Samuela, ktorého veľmi milujeme, ďakujem Bohu za neho každý deň. Deti mám veľmi rada. Vždy som túžila mať aspoň tri alebo štyri deti. Materstvo ma veľmi napĺňa a som šťastná, keď trávim čas so Samuelom a venujem sa mu. V septembri som mala štyridsať rokov a po druhom dieťatku som veľmi túžila. Partnerovi som začala o ňom hovoriť, keď mal Samuel jeden a pol roka. Bol ku mne úprimný a povedal mi, že máme medzi sebou nedorozumenia a podľa neho nie je správne priviesť do takého vzťahu ďalšie dieťa. Je pravda, že v tom čase sme sa často hádali.

Po pár mesiacoch však partner vyhodnotil, že mať druhé dieťatko je správne, lebo ja mám už vysoký vek (v tom čase som mala tridsaťdeväť rokov), Samuelovi chcel dať súrodenca a vedel, že budem šťastná, keď budeme čakať ďalšie dieťatko. Ale on sám vnútorne o druhom dieťatku nebol presvedčený. Bál sa, že si nebudeme vo vzťahu rozumieť, a priviesť na svet ďalšie dieťa považoval za obrovskú zodpovednosť. Otehotnela som v podstate hneď.

Keď som oznámila partnerovi, že čakáme dieťatko, nedokázal prejaviť naplno radosť. Počas prvých troch mesiacov mi partner bruško pohladkal aj sa prihováral dieťatku, i keď to nebolo tak často ako pri tehotenstve so Samuelom. Ja som sa s tým však postupne zmierila. Partner bol úprimný, nechcela som si vynucovať od neho pozornosť pre naše dieťa a modlila som sa za to, odovzdávala som tie pocity do Božích rúk, modlila som sa za pokoj a lásku do nášho vzťahu a jednotu s partnerom. Vnútorne som vedela, že naše dieťa bude milovať úplne rovnako ako Samuela (je úžasný otec), a rešpektovala som jeho postoj a dôvody, ktoré na to mal.

 

No práve kvôli nemu si prežila náročný čas… Prečo?

Vo štvrtok, 8. augusta 2019, sme išli ja, partner a náš v tom čase dvojročný syn Samuel na veľký ultrazvuk v jedenástom týždni tehotenstva. Večer pred týmto dňom som mala taký zvláštny pocit strachu, že niečo nie je s naším dieťatkom v poriadku a na ultrazvuku sa zistí, že dieťatko nie je úplne zdravé, aj som to partnerovi povedala. No on ma ubezpečil: „Neboj sa, určite bude všetko v poriadku!“ Večer som písala veriacim kamarátkam a kamarátom, že mám strach o dieťatko, a poprosila som ich o modlitbu.

Boli sme zvedaví, či je to dievčatko, alebo chlapček. Od začiatku sme si hovorili, že je to dievčatko, a aj sme sa bábätku prihovárali v ženskom rode. Lekár nám hneď na ultrazvuku povedal, že je to chlapček – dali sme mu meno Simeon a tak sme ho volali, tak som sa mu prihovárala a modlila sa za neho. Tak sme ho aj pochovali; až v správe z genetiky som sa dočítala, že naše dieťatko bolo dievčatko, a nie chlapček.

Lekár však aj napriek Samuelovej milej hláške, že dieťatko na ultrazvuku je sloník, po niekoľkých minútach ticha povedal, že dieťatko má na zadočku výrastok, ktorý by tam nemal byť. Myslela som si, že ide iba o nejakú estetickú nedokonalosť. Následne povedal, že naše dieťatko má vážnu vývojovú poruchu, sakrokokcygeálny teratóm, a odporučil nám tehotenstvo ukončiť. Vysvetlil nám, čo to je, a ukázal nám na internete fotky detí, ktoré sa s takouto diagnózou narodili. Nedokázala som sa na tie fotky pozerať a začala som strašne plakať.

Pre našu rodinu a náš vzťah sa začal ťažký čas. Ja som preplakala dni a noci, nebola som schopná normálne fungovať v domácnosti a starať sa o Samuela. Začala som si vyčítať, že som tehotná. Rozhodovali sme sa, či si dieťatko necháme, alebo tehotenstvo ukončíme. Partner chcel tehotenstvo ukončiť. Rozumom vyhodnotil, že to bude najlepšie pre všetkých. Postavil sa k tomu pragmaticky. Nevedel si predstaviť, že by sme mali (podľa jeho slov) postihnuté dieťa a čo všetko by to prinieslo do našich životov.

Ja som s jeho rozhodnutím nebola stotožnená. Keď aj prišla myšlienka, že by sme si dieťatko nemali nechať, lebo by sa asi trápilo po narodení, vždy sa vzápätí ozvalo srdce, ktoré mi hovorilo: „Je to tvoje dieťa, ty si jeho mama, miluj ho také, aké je, daj mu lásku! Je to dar od Boha, nemôžeš mu vziať život. O tom, čo a ako bude, rozhodne jedine náš Pán. Dôveruj mu, úplne mu to odovzdaj a nestrachuj sa! On nikdy nerobí chyby, on je milostivý a milosrdný.“

A tak som začala prosiť ľudí, aby sa za nás modlili. Boli chvíle, keď som sama nebola schopná sa modliť. Vďaka tejto ťažkej situácii som s Bohom začala prežívať veľmi intenzívny vzťah. Ako som nadobudla pocit, že naše dieťatko si necháme, a začala som o svojich pocitoch, o dôvere Bohu a o nesebeckej otvorenej láske k nášmu dieťatku hovoriť partnerovi, zažívali sme vo vzťahu veľmi ťažký čas plný hádok, plaču, ticha, nepochopenia, strachu, prebdených nocí, vzájomného odcudzenia.

 

Pamätáš si na svoje prvé pocity, keď si sa dozvedela o stave bábätka?

Keď mi to lekár povedal, bol to pre mňa strašný šok. Bola som ako „mimo seba“. Nebola som schopná lekára ani poriadne vnímať, keď nám o tej diagnóze rozprával. Tiekli mi slzy, môj plač sa stupňoval a pod vplyvom šoku, v ktorom som bola, mi hlavou začali chodiť myšlienky typu: „Lekár nám odporúča ukončiť tehotenstvo, lebo naše dieťatko je choré a bude „nejako postihnuté“, keď sa narodí, alebo zomrie po pôrode… Ak to hovorí lekár, treba ho poslúchnuť, on predsa vie, čo je najlepšie…“ Cítila som sa, ako keď vám zubár povie, že máte pokazený zub, ktorý treba vytrhnúť – tak ja pôjdem a dám si ten zub vytrhnúť. Alebo vám povedia, že máte zapálené slepé črevo, treba ho vyoperovať… Takto mi to znelo v tom prvom okamihu.

Sadla som si pred pôrodnicou na lavičku a dlho som plakala. Partner ma objímal, tiež mu vyhŕkli slzy. Samuel sa stále pýtal, prečo maminka tak veľmi plače, v tej chvíli som ešte nebola schopná mu to vysvetliť, až potom doma o pár dní. Samuel je veľmi vnímavý a citlivý, celé to so mnou prežíval každý deň, hladkal mi bruško, prihováral sa súrodencovi, modlili sme sa spolu za uzdravenie dieťatka, chodili sme spolu do kostola prosiť Pána o uzdravenie súrodenca. Samuel vedel a vie, ako to všetko bolo, a aj to, že jeho sestrička je v nebíčku. Keď mi tiekli slzy, Samuel mi vždy povedal: „Maminka, neplač, ľúbim ťa, my to spolu zvládneme.“ A v týchto chvíľach som zase pocítila Božiu prítomnosť a lásku.

 

 

BEZ OPORY, MODLITIEB A LÁSKAVOSTI INÝCH BY SOM SITUÁCIU NEZVLÁDLA

Kto ťa vtedy upokojil, usmernil a podržal?

Prvá osôbka, ktorej som zavolala, keď som plakala pred pôrodnicou, bola kamarátka Bea, písala som jej aj večer pred ultrazvukom a prosila som ju o modlitbu za naše dieťatko: „Bei, ja musím ísť na potrat, naše dieťa má vážnu vývojovú poruchu. Narodilo by sa „postihnuté“ a trápilo by sa. Odporúčajú mi ísť na potrat. Vraj by som to nemala odkladať, čím skôr sa potrat vykoná, tým je to menší zákrok. Ale mám si to v pokoji premyslieť a rozhodnutie je na nás, lekár nás bude plne rešpektovať a vychádzať nám v ústrety, nech sa rozhodneme akokoľvek.“ (Nikdy som o našom dieťatku nehovorila, že je postihnuté, necítila som to tak, hovorila som, že je choré.)

Bea mi svojím pokojným hlasom anjela povedala: „Soni, vôbec nemusíš ísť na potrat, nechaj to na Pána, on sa o vás postará.“ Dala mi kontakt na svoju kamarátku Elišku, ktorá prežila podobnú situáciu ako ja. Eliške som, samozrejme, zavolala ešte v ten deň, bola veľmi milá a priateľská a hneď mi dala kontakt na úžasného gynekológa v Bratislave, MUDr. Mareka Drába. Jemu som tiež v ten istý deň zavolala a dohodla som nám u neho v ambulancii návštevu hneď na ďalší týždeň.

Začala som cítiť Božie vedenie v tom, ako mi prichádzali kontakty na ľudí a lekárov, informácie o tejto diagnóze. Dokonca sa mi podarilo veľmi rýchlo nájsť v Limbachu paniu, ktorej sa narodilo pred deviatimi rokmi dievčatko s touto diagnózou, boli sme s partnerom u nej. Táto návšteva nás veľmi potešila, lebo dievčatko bolo po operáciách zdravé. Ona sama nás povzbudzovala, aby sme dieťatku dali šancu.

 

Určite ste riešili aj konzultácie s viacerými lekármi a hľadali možnosti pomoci pre vaše dieťatko…

Ospravedlňujem sa ľuďom, ktorí pôsobia v lekárskom prostredí, ak sú moje popisy diagnóz nepresné z medicínskeho hľadiska. Budem sa to snažiť popísať tak, ako som to vnímala ja. V Česku nám náš lekár odporučil ukončiť tehotenstvo. Ja som to odmietla a lekár to rešpektoval. Bol vždy veľmi ochotný v akomkoľvek čase (dokonca aj počas súkromnej dovolenky s rodinou v zahraničí) zodpovedať mi všetky moje otázky. Musela som chodiť každý týždeň na ultrazvuk, aby kontrolovali, ako sa dieťatku darí a ako rastie nádor a či mu nezlyháva srdiečko.

Bol k nám vždy úprimný, trpezlivý a veľmi ľudský. Povedal, že v tridsiatich percentách sa stane, že dieťatku s touto diagnózou zlyhá srdiečko v brušku maminky pre nadmernú záťaž (malé srdiečko dieťatka musí vyživovať aj telíčko, aj nádor). Ako som spomínala, na odporúčanie kamarátky Elišky, ktorá prežila podobnú situáciu, sme navštívili aj úžasného gynekológa a človeka, MUDr. Mareka Drába v Bratislave. Povzbudilo ma, že sa s naším lekárom v Česku osobne poznal a náš prípad spolu telefonicky konzultovali. A znova som tu cítila Boží zásah, že títo dvaja (pre mňa v tom čase najdôležitejší) páni lekári sa osobne poznajú. Jeden bol z Česka a druhý zo Slovenska.

Návšteva a vyšetrenie u doktora Drába mi dalo obrovskú nádej. Prístup doktora bol veľmi ľudský a citlivý, bol tiež veľmi trpezlivý a ochotný všetko mi vysvetliť. Naše dieťatko asi hodinu pozeral na ultrazvuku podrobne a veľmi detailne, akoby išlo o jeho vlastné dieťa. Dal mi obrovskú nádej, že naše dieťa bude zdravé, keď sa odoperuje. Z ordinácie od doktora Drába som odchádzala s úsmevom na tvári a s nádejou, že všetko dobre dopadne.

Doktor Dráb odporučil ako jednu z možností operáciu dieťatka v maternici počas tehotenstva – v Zürichu. Dieťatko sa operuje na placente, odstráni sa vonkajšia časť nádoru, aby nádor prestal rásť, a potom sa dieťatko znova operuje po narodení. Naša dcérka však zomrela týždeň predtým, ako mal pán doktor naplánovanú služobnú cestu v Zürichu, kde mal konzultovať náš prípad.

 

Kto ti pomohol v tejto situácii?

Pomohlo mi veľmi veľa ľudí. Nerada by som na niekoho zabudla. Aj by som ich rada všetkých menovala a vyjadrila im obrovskú vďaku za ich modlitby, obety, povzbudivé slová, čas v akúkoľvek dennú či nočnú hodinu, informácie o možnostiach operácie, o možnostiach kvality života takýchto detičiek, o možnostiach pomoci s takýmito detičkami, a hlavne za ich nesebeckú lásku, lebo bez lásky v srdci by toto nikto pre nás neurobil.

Náš dobrý a milostivý Pán sa mi dal poznať cez obrovské množstvo ľudí a vďaka nim som nadobudla pocit, že v tom nie som sama. Moja veľká vďaka patrí mojim rodičom a sestre, môjmu partnerovi, nášmu synovi Samuelovi, gynekológom MUDr. Marekovi Drábovi a MUDr. Ľubomírovi Hašlíkovi, detskému neurochirurgovi MUDr. Františkovi Hornovi. Mala som obrovské šťastie na úžasných lekárov, ktorí sú zároveň odborníkmi v oblasti fetálnej medicíny.

Rovnako som vďačná organizácii Hnutí pro život v Prahe, menovite pani Jarke. Vždy mi bola fyzicky aj psychicky nablízku, pomáhala aj radila vo všetkom, čo by mohlo nastať. Vďačím jej za veľa, aj za kňaza Juana, ktorý požehnal našu mŕtvu dcérku… Jarka bola so mnou každý deň aj v pôrodnici, bola mi obrovskou oporou.

 

V POSTOJI K TEHOTENSTVU SME SA VÔBEC NEZHODLI

Čo urobila situácia s vaším vzťahom?

Partner chcel tehotenstvo ukončiť a ja som si dieťatko chcela nechať, potrat som odmietla. On sa k tejto situácii postavil s rozumom a ja so srdcom. Tie prvé týždne, odkedy sme sa dozvedeli diagnózu našej dcérky, sme sa o tom rozprávali, ale dialóg sa väčšinou končil mojím plačom. Snažila som sa svoje rozhodnutie obhájiť, popísať svoje pocity, ale u partnera som v tom čase nenašla pochopenie, a naopak, partner sa snažil vysvetliť svoje pocity mne.

Nedokázal so mnou zdieľať presvedčenie, prečo si chcem nechať naše choré dieťa. Hovoril, že aj všetci ľudia z jeho rodiny a okolia majú názor, že ak čakáme (podľa jeho slov) „postihnuté“ dieťa, máme tehotenstvo ukončiť, čo som nedokázala pochopiť ja. Naše dialógy nikam neviedli, nikdy sme sa v nich nestretli a nenašli sme rovnaký názor na potrat.

V našom vzťahu prišiel čas odcudzenia, ticha, chladu, z mojej strany prebdených a preplakaných nocí a dní, čas vzájomných zranení a bolesti. Obaja sme sa cítili tým druhým nepochopení, zranení. Bolo to hrozné. Bol to čas bez objatí, bez bozku, bez záujmu o toho druhého. V tom čase som veľmi potrebovala cítiť, že sme v tom spolu a že to zvládneme. Veľmi som potrebovala objatia a záujem o moje pocity z partnerovej strany, potrebovala som sa k nemu pritúliť a len tak ticho spočinúť pri ňom alebo sa mu vyplakať a môcť priznať svoj strach o naše dieťa.

Potrebovala som cítiť bezpečie a lásku, túžila som, aby mi pohladkal bruško a prihováral sa nášmu dieťaťu, no on mi to vtedy nedokázal dať. Opäť som toto všetko odovzdávala Pánu Bohu. U Boha som začala hľadať to, čo mi môj partner vtedy nedokázal dať, a snažila som sa vnútorne pochopiť aj partnerov postoj. Bez Boha by som sa z toho zbláznila, je to nemožné zvládnuť ľudskými silami.

 

Ako sa to podarilo prelomiť?

Po niekoľkých dňoch som nadobudla pocit vnútorného pokoja a povedala som partnerovi, že ho veľmi milujem a rozumiem, že má strach priviesť na svet choré dieťa. Povedala som mu, že sa snažím pochopiť aj jeho postoj a veľa premýšľam o tom, čo cíti on a prečo sa k tomu stavia čisto pragmaticky. Povedala som mu, že chápem, že on nevie dôverovať Bohu tak ako ja. Povedala som mu, že jeho rozhodnutie rešpektujem, ale ja som sa rozhodla nechať si naše choré dieťa, lebo ho milujem ako dar od Pána Boha a viem, že je to správne rozhodnutie…

Dala som mu slobodu, ak by sa rozhodol odisť od nás, ak nezvládne život s chorým dieťaťom, s tým, že tomu rozumiem a on môže odísť. Ale ja budem mať čisté svedomie, že som naše dieťa nezabila, a to bolo pre mňa dôležité. Vedela som, že by som nedokázala žiť s pocitom, že som odstránila naše choré dieťa, aby som si udržala vzťah. Cítila som a verila, že ak naše dieťa prijmem od Boha také, aké je, a budem ho milovať, Boh to vyrieši tak, aby sme to zvládli čo najlepšie. Jediné, čo mi bolo vtedy ľúto, bolo, že ak by partner odišiel, deti by nevyrastali so svojím otcom. Ale vo vnútri som cítila, že ak by sa naša dcérka narodila, partner by ju veľmi miloval a neopustil by ju. Hovorila som si, nech sa stane Božia vôľa.

Potom sa medzi nami situácia trošku upokojila, emócie prestali byť vypäté. Vzájomne sme začali rešpektovať svoje rozdielne rozhodnutia a prestali sme si ubližovať, zraňovať sa a robiť si výčitky. Chodili sme na ultrazvuky a partner povedal lekárovi, že som sa rozhodla nechať si dieťatko. Potom prišli dni, keď partner prišiel ku mne, pohladkal mi bruško alebo sa ma opýtal, ako sa cítim a ako sa má naše bábätko v brušku.

Keď naša dcéra v piatom mesiaci tehotenstva zomrela na zlyhanie srdiečka, pri pôrode bol so mnou a držal ma za ruku. Spolu sme naše dieťa pochovali a bol veľmi rád, že sme si ju uctili a rozlúčili sa s ňou. Pri štedrovečernej večeri sám od seba prestrel tanier a príbor aj pre našu dcéru. Naša dcéra nás oboch veľa naučila a v živote posunula.

 

 

KTO INÝ BY MAL MOJU DCÉRKU MILOVAŤ, AK NIE JA?

Vaše dieťatko teda bolo povolané do večnosti. Ako to celé prebehlo?

V piatom mesiaci tehotenstva nášmu dieťatku zlyhalo srdiečko, zomrelo. Nádor našej dcére rástol veľmi rýchlo a jej malé srdiečko nedokázalo vyživovať telo aj veľký nádor. V pôrodnici mi 7. októbra 2019 vyvolali vaginálny pôrod. Počas pôrodu bol môj partner pri mne a bol mi veľkou oporou. Keďže zo mňa nevyšla placenta, hneď po pôrode mi museli dať narkózu a vyčistiť ma. Stratila som veľmi veľa krvi. Odviezli ma na jednotku intenzívnej starostlivosti, kde ma sledovali a chceli mi dať transfúziu krvi. Môj stav sa však po pár dňoch stabilizoval bez transfúzie.

Zase som cítila, že Boh je so mnou. Ešte pred pôrodom som sa dohodla so sestričkami, že by som svoje dieťatko po pôrode rada videla a objala. Neodporúčali mi naše dieťatko vidieť, ale na moje želanie mi ho priniesli do izby zabalené v deke. Bola som šťastná, že si ju môžem aspoň na chvíľku objať a rozlúčiť sa s ňou. Bola tam so mnou už spomínaná kamarátka Jarka z Hnutí pro život a kňaz, ktorý dal nášmu dieťatku požehnanie. Sestričky v pôrodnici mi po pôrode na moje želanie urobili odtlačok nožičky a ručičky malej.

Potom som zavolala pohrebnú službu z Trnavy a oni naše dieťatko previezli do Trnavy, kde sme ho spolu s partnerom, naším synom Samuelom, mojimi rodičmi a mojou sestrou odprevadili do večnosti a telíčko sme uložili do hrobu. Pohrebná služba z Trnavy bola veľmi ochotná a jednanie s nimi bolo veľmi príjemné a ľudské. Partner mi po pohrebe poďakoval za krásnu a dôstojnú rozlúčku s našou dcérou.

To, že Pán si povolal našu dcéru do večnosti, som považovala za milosť od Pána. Viem, že bola Pánova vôľa povolať si ju k sebe. Boh vie, prečo nám naše dieťatko s vážnou vývojovou poruchou daroval a prečo nám ho vzal počas tehotenstva. Ja som Bohu veľmi vďačná za tento dar nášho dieťatka, ktoré premenilo moje srdce a naučilo ma dôverovať Bohu.

 

Mnohí ľudia to vnímajú ako hrôzu, mať takto postihnuté dieťatko. Ako si ho vnímala ty?

Keď som chodila každý týždeň na ultrazvuk, veľmi som sa tešila na našu malú – ako ju uvidím, akú má krásnu tvár, ako bojuje o svoj život, ako jej bije srdiečko, ako sa usmieva a ako si v brušku spokojne „pláva“. Tým mi vždy dávala najavo, že to spolu zvládneme, nech sa stane čokoľvek.

Raz, keď sa ma lekár na ultrazvuku znova opýtal, či nechcem ukončiť tehotenstvo, pozrela som sa na malú a povedala som: „Ja som predsa jej mama, pán doktor, kto iný by ju mal milovať, ak nie jej mama? Naše choré dieťa chce, aby som mu dala len lásku a milovala ho, nie aby som ho zabila preto, lebo je choré. Pre mňa je krásna a dokonalá presne taká, aká je. Presne taká, akú nám ju Pán Boh daroval.“

 

 

Si veriaca. Je rozdiel v tvojom vnímaní Boha predtým a teraz, v hodnotách života, manželstva?

Určite áno. Ja som sa vďaka tejto situácii dokázala prvýkrát úplne odovzdať Pánu Bohu, dokázala som mu úplne dôverovať, úplne sa vo všetkom na neho spoľahnúť. On predsa vedel, ako som túžila po zdravom dieťatku. Myslím, že táto situácia ma posunula do „vyššieho levelu“ vnímania Boha a života s ním. Vďaka tejto situácii som pocítila veľmi silnú Božiu lásku a jeho milosrdenstvo. Vždy, keď som prepadala plaču a pocitom strachu, čo bude, on sa mi dal poznať. Cítila som Božie vedenie od prvého dňa, ako sme sa dozvedeli, že naše dieťatko je choré. Celé to tehotenstvo bolo také „Božie“.

Po tejto udalosti oveľa viac vnímam, aké je dôležité a krásne žiť podľa Boha. S ním zvládneme všetko, lebo on má pre nás pripravené v konečnom dôsledku iba samé dobré veci. Oveľa viac vnímam silu Božích prikázaní. Žijem v nemanželskom vzťahu, v ktorom vychovávame spolu s partnerom nášho 2,5-ročného syna. Nie z mojej vôle nie sme manželia. Môj partner nie je veriaci a posvätné manželstvo pre neho neznamená to isté čo pre mňa. Modlím sa aj za to a verím, že Pán bude konať a stane sa jeho vôľa.

 

Pred časom sa v médiách na Slovensku vyplavil príbeh rodičov, ktorí svoje ťažko postihnuté dieťatko dali potratiť vo Francúzsku, pretože na Slovensku to nik nechcel urobiť. Ako to vnímaš vďaka podobnej prežitej situácii?

Myslím si, že je to smutné, a úprimne je mi týchto rodičov aj ich nenarodeného dieťatka ľúto. Ale ja nemám právo a ani nechcem súdiť a hodnotiť rozhodnutia niekoho iného. Myslím si, že títo rodičia nemali nikoho, kto by im pomohol v tejto ťažkej situácii a informoval ich o iných možnostiach, ako je ukončenie tehotenstva.

Ja som mala to šťastie, že Boh mi do života prinášal každý deň ľudí, ktorí mi pomohli túto ťažkú situáciu zvládnuť a postaviť sa k nej srdcom a s láskou ako mama a milujúci a zodpovedný rodič. Myslím, že choré dieťatko predsa potrebuje ešte viac mojej lásky ako zdravé dieťa, potrebuje cítiť, že je milované a prijaté také, aké je, aj keď nie je dokonalé, aj keby malo žiť iba minútu, hodinu, deň, mesiac.

Vždy, keď som videla našu dcéru na ultrazvuku, moja láska k nej rástla, aj keď mala na sebe obrovský nádor. Moje dieťatko vo mne rástlo a žilo niekoľko mesiacov a jediné, čo som mu ja mohla dať a čím som mu ja mohla pomôcť, bola moja nesebecká láska. Tá mi kázala dať dcérke šancu na život, ktorý dostala od Boha, aj keď som nevedela, aký dlhý čas bude žiť a ako bude „postihnutá“. Dôverovala som len Bohu, že on sa o nás postará. Dala som životu a láske ÁNO a vedela som, že to bolo správne rozhodnutie a budem žiť s čistým svedomím.



Komentáre