Spoločenstvo: odraz lásky Trojice

Človek môže byť obklopený ľuďmi, a predsa sa cítiť sám. Môže sedieť uprostred plnej miestnosti a vnútorne zostať bez domova. Túžba po spoločenstve je totiž hlbšia než potreba mať okolo seba druhých. Je vpísaná priamo do nášho stvorenia. Boh nás nestvoril ako izolované bytosti. Stvoril nás pre vzťah, pre darovanie sa, pre prijímanie druhého. A dôvod nachádzame v samotnom Bohu. Kresťanská viera totiž vyznáva, že Boh nie je osamelosť, ale spoločenstvo lásky, Otec, Syn a Duch Svätý.

BOH, KTORÝ JE VZŤAHOM

Katechizmus Katolíckej cirkvi hovorí nádhernú vetu: „Boh sám je večná výmena lásky, Otec, Syn a Duch Svätý.“ Práve preto môžeme povedať, že v samom srdci Boha sa nachádza vzťah. Otec sa dáva Synovi, Syn prijíma dar Otca a Duch Svätý je tajomstvom tejto lásky a jednoty. Boh teda nie je „jeden“ v zmysle osamelosti. Je jeden v dokonalej jednote lásky.

A ak sme stvorení na Boží obraz, potom nie je náhoda, že v sebe nosíme túžbu po blízkosti. Túžime byť poznaní, prijatí, milovaní. Túžime niekam patriť. Túžime mať niekoho, s kým môžeme zdieľať radosť aj bolesť. Katechizmus preto hovorí, že človek je schopný „slobodného sebadarovania a vstúpenia do spoločenstva s inými osobami“ (KKC 357). Spoločenstvo teda nie je iba príjemný doplnok života. Patrí k tomu, kým sme.

OD TROJICE K SPOLOČENSTVU

Možno práve tu začíname lepšie chápať aj Eucharistiu. Veď samotné slovo prijímanie, communio, znamená spoločenstvo. Keď pristupujeme k svätému prijímaniu, nejde iba o osobné stretnutie s Kristom. Vstupujeme do spoločenstva s ním a zároveň aj s tými, ktorí tvoria jeho telo, Cirkev. Katechizmus to vyjadruje veľmi priamo: „Ovocím Ducha v liturgii je spoločenstvo s Najsvätejšou Trojicou a zároveň bratské spoločenstvo.“ (KKC 1108)

To je nesmierne silná myšlienka. Eucharistia nás spája s Bohom a zároveň nás spája medzi sebou. Tieto dve skutočnosti sa nedajú oddeliť. Keď teda stojíme pri oltári vedľa človeka, ktorého možno dobre nepoznáme, alebo dokonca vedľa niekoho, s kým si nerozumieme, Eucharistia nám pripomína: sme pozvaní k jednému stolu. Nie preto, že sme všetci rovnakí. Nie preto, že máme rovnaké názory či povahy. Ale preto, že všetci žijeme z jedného Krista. Eucharistia tak vytvára spoločenstvo, ktoré by sme sami možno nedokázali vytvoriť.

PRVÍ KRESŤANIA TO ŽILI

Skutky apoštolov opisujú prvú kresťanskú komunitu veľmi jednoducho: „Vytrvalo sa zúčastňovali na učení apoštolov a na bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách.“ (Sk 2, 42)

Všimnime si, ako blízko sú tu spolu spoločenstvo a lámanie chleba. Prví kresťania sa stretávali pri Eucharistii, ale ich spoločenstvo nekončilo pri oltári. Zdieľali svoj život, svoj majetok, svoje radosti i starosti. Eucharistia ich učila, že kresťanstvo nie je cesta osamelého jednotlivca.

Pavol používa ešte silnejší obraz. Cirkev prirovnáva k telu: „Vy ste Kristovo telo a jednotlivo ste údy.“ (1Kor 12, 27) Oko nemôže povedať ruke: „Nepotrebujem ťa.“ Jedna časť tela nemôže žiť úplne sama. Aj preto kresťanská spiritualita nikdy nie je iba o mojom osobnom vzťahu s Bohom. Áno, Boh ma pozná osobne. Volá ma po mene. Ale zároveň ma privádza k druhým.

JEDNOTA NEZNAMENÁ ROVNAKOSŤ

Jedným z najväčších omylov o spoločenstve je predstava, že musíme byť všetci rovnakí.

Nemusíme.

Samotná Trojica nám ukazuje jednotu, ktorá neruší odlišnosť. Otec nie je Syn a Syn nie je Duch Svätý. A predsa sú jedno. Podobne aj v Cirkvi môžu existovať rôzne povahy, dary, skúsenosti, názory či spôsoby modlitby. Pavol hovorí o mnohých údoch, ktoré tvoria jedno telo (porov. 1Kor 12).

Richard Rohr často pripomína, že Trojica nám ukazuje Boha ako vzťah a lásku, ktorá existuje v neustálom sebadarovaní. Jednota preto neznamená uniformitu. Skutočné spoločenstvo dokáže uniesť rozdielnosť, pretože jeho základom nie je rovnakosť, ale láska.

Podobnú myšlienku nachádzame aj u filozofa Martina Bubera v jeho známom diele Ja a Ty. Buber rozlišuje medzi vzťahom „Ja – Ono“, v ktorom druhého vnímame ako objekt, a vzťahom „Ja – Ty“, v ktorom sa mu otvárame ako osobe. Druhý človek vtedy nie je iba niekým, koho si zaradíme do určitej kategórie, koho hodnotíme alebo od koho niečo potrebujeme. Stáva sa tým, koho skutočne stretávame.

Buber nám tak pripomína, že spoločenstvo sa nezačína až vo chvíli, keď sa zhodneme. Začína sa vtedy, keď druhému dovolíme byť pre nás skutočným „Ty“ – človekom, ktorého chceme počúvať, spoznať a prijať v jeho jedinečnosti. Skutočné stretnutie nás pritom môže aj meniť. Lebo keď sa naozaj otvoríme druhému, nezostávame úplne rovnakí.

Možno práve toto dnes potrebujeme objaviť nanovo. Nie spoločenstvo, v ktorom sa všetci musíme podobať jeden na druhého, ale spoločenstvo, v ktorom môžeme byť rozdielni a predsa patriť k sebe.

SPOLOČENSTVO AKO DUCHOVNÁ CESTA

Spoločenstvo je však aj náročné.

Ľahko milujeme ľudí, ktorí nám rozumejú, ktorí sú súčasťou „našej bubliny“. Ťažšie tých, ktorí nás dráždia. Ľahko zostávame tam, kde sa cítime prijatí. Ťažšie tam, kde nás niekto konfrontuje alebo kde musíme ustúpiť zo svojich predstáv.

Práve tu sa spoločenstvo stáva duchovnou cestou.

Učí ma počúvať. Učí ma odpúšťať. Učí ma hovoriť pravdu bez toho, aby som druhého ponižoval. Učí ma zostať, aj keď veci nie sú podľa mojich predstáv.

A možno najmä: učí ma objaviť, že druhý človek nie je prekážkou na mojej ceste k Bohu. Môže byť jej súčasťou.

Veď ak je Boh sám spoločenstvom lásky, potom každý vzťah, v ktorom sa učíme darovať, prijímať, odpúšťať a zostať verní, môže byť malým odrazom tejto veľkej Božej skutočnosti.

Možno preto Eucharistia nekončí chvíľou, keď opustíme kostol. To, čo sme prijali pri oltári, sa má stať naším životom.

Prijali sme Krista, aby sme sa učili byť Kristovým telom.

Prišli sme k Bohu, aby sme sa znovu naučili byť spolu.

A tak sa kruh uzatvára: z Trojice vychádza spoločenstvo, v Eucharistii ho prijímame a v každodennom živote sa ho učíme žiť.

Spoločenstvo nie je iba miesto, kam patríme. Je to priestor, v ktorom sa učíme vidieť druhého, prijímať jeho odlišnosť a milovať ho nie ako svoju predstavu o ňom, ale ako človeka, ktorého nám Boh postavil do cesty.

Foto: pexels.com