Viera & duša: Stačí nám kresťanom spoveď? Alebo potrebujeme aj terapeutov?

Viera & duša: Stačí nám kresťanom spoveď? Alebo potrebujeme aj terapeutov?
V našom novom seriáli, v ktorom chceme objavovať prelínanie psychológie a viery, sa v prvej časti pozrieme na to, či ako veriaci ľudia potrebujeme aj psychológa alebo psychiatra. Povieme si aj o tom, kedy sa psychológia a viera rozišli a kde si, naopak, podávajú ruky.

„Nepotrebujem psychológa ani psychiatra, veď mám Ježiša!“ Koľkokrát sme sa s podobným výrokom stretli v kruhoch veriacich? Aleš Opatrný v knihe Pastorační péče o psychicky nemocné píše: „Ísť k psychológovi je nezriedka spoločensky ťažšie, ako podstúpiť potrat. U kresťanov sa tiež mnoho ráz vyskytuje nešťastný predsudok, že si za väčšinu psychických ťažkostí môže človek sám.“ S týmto argumentom sa iste už neraz stretol každý, kto si prechádza nejakou psychickou ťažkosťou.

Opatrný však zdôrazňuje: „Veriaci človek potrebuje vo väčších ťažkostiach a psychickej chorobe pomoc psychológie či psychiatrie k tomu, aby mohol svoju vieru (opäť) dobre žiť a praktikovať.“ Nie je to teda len nevyhnutnosť pre naše duševné zdravie, ale takáto odborná pomoc nám skutočne môže pomôcť dobre prežívať aj náš duchovný život.

 

KDE SA PSYCHOLÓGIA A VIERA ZNEPRIATELILI?

Psychológia je relatívne mladá veda. Oficiálne vznikla v roku 1879, keď bolo založené prvé psychologické laboratórium W. Wundtom. „Avšak učebnice dejín psychológie poukazujú na jej spoločnú históriu s filozofiou a sčasti i s teológiou. Už starovekí cirkevní otcovia sa popri riešení ústredných otázok viery nevyhnutne dostávali k riešeniu rozličných psychologických problémov, ako je vzťah mysle a tela, podstata duše či zdroje uvedomovania myšlienok,“ vysvetľuje psychologička Jana Vindišová. Za jedného z prvých psychológov je považovaný svätý Augustín (354 – 430).

Kde však nastal rozkol, kedy sa psychológia a viera znepriatelili? Psychologička hovorí, že je to do veľkej miery spojené s osobou Sigmunda Freuda, zakladateľa psychoanalýzy a otca modernej psychoterapie. Čo však bolo zdrojom kritiky? „Takzvaný pansexualizmus. Psychický vývin i ochorenia sú vysvetľované výlučne na základe prejavovania a potláčania sexuálnej energie. Náboženstvo je považované za kolektívnu nutkavú neurózu a Boh za ilúziu, vytvorenú za účelom uspokojenia psychologických potrieb človeka,“ pokračuje Vindišová. Toto „nepriateľstvo“ medzi Cirkvou a Freudom bolo obojstranné. Dokonca začiatkom 50. rokov 20. storočia Rímsky vikariát vyhlásil, že katolík, ktorý sa obráti na psychoanalytika, pácha ťažký hriech. Kňazom bolo skrze Svätú stolicu zakazované praktizovať psychoanalýzu a seminaristi nesmeli podstúpiť terapiu. Niektoré sporné body Freudovho učenia však neskôr spochybnili samotní jeho nasledovníci.

Našťastie v tom celom prišiel aj pozitívny obrat počas pontifikátu Pavla VI., ktorý zrušil predošlé zákazy a v roku 1967 pripúšťa možnosť vyhľadať odbornú pomoc alebo psychológa. Aj dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu opakujú, že psychológia je dôležitý zdroj poznania človeka. „V pastoračnej činnosti treba dostatočne poznať a uplatňovať nielen teologické zásady, ale aj objavy profánnych vied, najmä psychológie a sociológie, aby aj veriaci boli vedení k čistejšiemu a zreteľnejšiemu životu podľa viery,“ čítame v pastorálnej konštitúcii Gaudium et Spes. Aj samotný Ján Pavol II. vyjadroval otvorený postoj voči psychológii a psychiatrii.

Svoje svedectvo ponúka aj súčasný pápež František: „Psychoanalýzu mi nikdy nerobili. Keď som bol provinciálom jezuitov počas strašných dní diktatúry, musel som konať v situáciách, s ktorými som sa nevedel vyrovnať. Šiel som za jednou paňou – skvelou ženou –, ktorá mi predtým pomáhala vyhodnocovať niektoré psychologické testy pre novicov. Takto som s ňou konzultoval raz týždenne po šesť mesiacov.“ Na inom mieste zas František povedal: „Som presvedčený, že každý kňaz má poznať psychológiu ľudí.“

 

Viera & duša: Stačí nám kresťanom spoveď? Alebo potrebujeme aj terapeutov?

 

KDE SI PSYCHOLÓGIA A VIERA PODÁVAJÚ RUKY?

Povedali sme si o tom, kde sa psychológia a Cirkev rozišli, ale aj opäť spojili, ale skúsme sa pozrieť aj na to, kde sa tieto dve oblasti života prelínajú. „Ide o podobnú otázku, ako keby sme sa spytovali na prienik medicíny a viery, prípadne pedagogiky a viery. Ich prienikom je človek – stvorený na Boží obraz, človek ako trojdimenzionálna duchovno-duševná bytosť, človek ako ten, ktorý je schopný vytvárať vzťahy s blížnymi, ale aj poznávať a milovať Boha i stvorený svet. Dovolím si povedať, že práve táto podstata človeka je dôležitým východiskovým bodom pre psychoterapiu, pri ktorej môže byť zranená duša liečená v prostredí bezpečného medziľudského vzťahu medzi človekom a odborníkom na duševné zdravie,“ vysvetľuje psychologička Vindišová.

Aj Opatrný zdôrazňuje dôležitosť prijímania odbornej pomoci, keď je to adekvátne: „Pomoc psychológie či psychiatrie zvyšuje možnosť prežívať vieru tak, aby bola skutočnou pomocou k zvládaniu života.“ Zároveň však dodáva, že ani pastoračná starostlivosť nemôže nahradzovať odbornú liečbu. Tu sa dostávame k ďalšiemu mýtu…

 

NEMOŽNO SI ZAMIEŇAŤ TERAPIU A SPOVEĎ

Častá námietka je, že keby sa ľudia viac spovedali, nepotrebovali by toľko terapeutov. Že keď sa skracujú rady pred spovednicami, plnia sa čakárne u terapeutov a psychiatrov. No je to naozaj tak? „Uvedený výrok je prejavom zásadného neporozumenia, ktoré, ako sa zdá, niekedy nastáva na oboch stranách. Psychologická ani psychiatrická starostlivosť v žiadnom prípade nemôže nahradiť sviatostný rozmer spovede, rovnako ako účelom sviatosti zmierenia nie je a nemalo by byť riešenie psychických problémov,“ hovorí Vindišová. Aj svätý Ján Pavol II. povedal: „Spoveď nie je a nemala by byť alternatívou k psychoterapii a od sviatosti zmierenia nemôžeme očakávať liečenie akýchkoľvek ochorení. Spovedník nie je lekár ani liečiteľ v tomto zmysle slova, a v prípade, že penitent potrebuje zdravotnú starostlivosť, nemal by daný problém riešiť sám, ale nasmerovať ho ku kompetentným odborníkom.“ Spoveď by sme si teda nemali zamieňať so psychoterapiou.

„Svätá spoveď je v prvom rade sviatosť. Kňaz nemusí a nemal by suplovať psychológa a v rámci spovede riešiť ťažkosti psychického charakteru. Dokonca ani vtedy, ak by kňaz mal príslušné vzdelanie, v rámci sviatosti zmierenia by v žiadnom prípade nemal realizovať psychoterapiu. Pri prípadných zlých skúsenostiach penitentov treba mať na zreteli, že účel sviatosti bol naplnený, aj keď im nebolo ponúknuté adekvátne riešenie psychických ťažkostí, ba dokonca, ak sa kňaz v ponúknutom riešení mýlil. Kým v psychoterapii je celý liečebný proces predovšetkým v rukách terapeuta, vo sviatosti zmierenia je kňaz len prostredníkom Božej odpúšťajúcej milosti. Toto vedomie môže posilniť úctu k nadprirodzenému rozmeru sviatosti, ako aj k jej vysluhovateľom. Hlboko sa však skláňam pred každým kňazom, ktorý vo sviatosti zmierenia dokázal motivovať človeka k vyhľadaniu odbornej pomoci,“ pokračuje Vindišová.

Rozprávali sme sa so psychologičkou aj o tom, či je pravdou, že sa ambulancie a poradne psychiatrov a psychológov plnia preto, že ľudia prestávajú chodiť na spoveď. Ako hovorí, je voči tomu veľmi obozretná. Nie je pravdou ani to, že v minulosti ľudia netrpeli týmto druhom problémov, len nebola psychologická starostlivosť dostupná ako dnes a bola to skôr tabu téma, títo ľudia boli skôr považovaní za nervovo labilných.

„Ľudia, ktorí pravidelne chodia na spoveď, môžu trpieť psychickými ťažkosťami, a naopak aj tí, ktorí na spoveď nechodia vôbec, môžu byť zdraví, šťastní a duševne vyrovnaní. Ak pristúpime k sviatosti zmierenia, neznamená to, že sa automaticky zbavíme psychických, rodinných či dokonca telesných problémov. Na druhej strane si môžeme byť istí, že ak úprimne vyznáme a oľutujeme svoje hriechy, budú nám odpustené. Naopak, v prípade, že vyhľadáme pomoc terapeuta, neznamená to, že spoveď už nebudeme potrebovať. U veriaceho človeka je mimoriadne dôležité, aby i napriek tomu, že bolesti svojej duše rieši s odborníkom, nezanedbával svoj duchovný život a podľa možností pristupoval k sviatostiam,“ dodáva Vindišová.

Ako píše v jednej zo svojich kníh Anselm Grün – pri psychických ochoreniach je potrebná trojitá pomoc: lieky od psychiatra, terapia od psychológa a aj duchovný život (sprevádzanie, sviatosti). Je to ako trojnožka – ak jedna z nožičiek bude chýbať, stolička spadne. Preto by sa ani veriaci človek nemal báť vyhľadať odbornú pomoc (či už psychológa alebo psychiatra) a nechať si pomôcť aj po tejto stránke. Môže to veľmi zlepšiť kvalitu jeho života. A to má potom vplyv aj na prežívanie duchovného života. Lebo, ako povedala psychologička Jana Vindišová, „keď srdce krváca, človeku sa nedá modliť a radovať sa v Pánovi“.

 

 

Viera+

Najnovší podcast+

Invalid Date

0:00

Obchod+