TOP

Stanislav Morávek: Tlmočníci by mali byť ako nindžovia

Vyrastal medzi saleziánmi a dnes je jedným z tlmočníkov posunkového jazyka vládnych vyhlásení aj počas aktuálnej situácie vzhľadom na COVID-19. Stanislav Morávek (34).

Študovali ste na saleziánskom gymnáziu v Šaštíne. Ako si na tento čas spomínate?

Boli to veľmi pekné roky. Hlásil som sa na školu preto, lebo som poznal niektorých absolventov, alebo aj chalanov, ktorí chodili do Šaštína na gymnázium, keď som ešte bol na základnej. A boli to takí iní chalani, dobráci od kosti. Keď sme boli miništranti, pomáhali mi, nevysmievali sa z nás. Keď sme hrali futbal, zobrali nás do tímu. Aj rozmer viery bol fantastický, dali mi živú vieru, presne to, čo som v puberte potreboval.

 

Čiže môžete povedať, že vám práve táto škola pomohla vo vašej viere?

Začnem tým, že hoci robím mnohé chyby, snažím sa byť dobrým veriacim človekom. Mal som skvelú rodinu, kde mi dali naozaj veľmi veľa. A v Šaštíne som pochopil, že to, ako žijem – aj keď si niečo odriekam, nie je námaha, ale radosť a začal som to radostne prežívať. Keď sme riešili vzťahy s dievčatami, pochopil som, že pekne žitý vzťah nie je utrpenie, ale radosť. A naozaj som to tak prežil. Večer nám povedali, aby sme sa každý deň modlili za svoje dievča. Po večerných modlitbách som si povedal, že prečo nie, veď je to super, za svoje dievča sa budem modliť, verím, že Pán Boh ma má rád. V bazilike v Šaštíne je pri vstupe vpravo obraz Panny Márie Pomocnice, tam som si vždy večer na minútku kľakol a modlil sa za svoju manželku, povolanie. Bolo to len krátko, ale robilo mi to radosť. Cítili som, že je to správne. Takže som cítil, že veci, ktoré sa mi predtým zdali byť námahou, sa mi stali radosťou.

 

Boli tieto vaše modlitby vyslyšané?

Áno. Mám najlepšiu manželku a deti na svete. Keď som sa rozhodoval o nejakých veciach, aj tých najdôležitejších, či mám napríklad vstúpiť do manželstva, tak som sa oprel o to, že som už niekoľko rokov hovoril každý deň „nech sa stane tvoja vôľa“ v Otčenáši. To bola moja istota.

 

SVET PLNÝ VZÁJOMNÉHO POROZUMENIA, VEĽKÉHO PRIJATIA

Pracujete ako tlmočník slovenského posunkového jazyka. Ako ste sa k posunkovaniu dostali?

Inštinktívne, asi aj mojím nasmerovaním vnútra – pracovať s ľuďmi. Prihlásil som sa na vysokú školu do Nitry, odbor sociálna práca. V jednom ročníku sme dostali ponuku vybrať si z voliteľných predmetov – rómsky, poľský alebo posunkový jazyk. Vybral som si posunkový jazyk napriek tomu, že som o ňom takmer nič nevedel. Dostal som sa do organizácie v Nitre, to bol môj prvý kontakt, za ktorý som veľmi vďačný, veľa ma tam naučili. Teraz pracujem u viacerých zamestnávateľov, aj ako živnostník. Pracujem aj v jednej organizácii v Trnave, v ktorej každodenne používame posunkovú reč ako „firemný jazyk“, a to ma veľmi posunulo vpred. Získal si ma celý svet nepočujúcich. Spätne si uvedomujem, že som nepočujúcich ľudí v živote stretával.

 

Keď hovoríte o svete nepočujúcich, ako by ste ho opísali?

Z pohľadu tlmočníka je to svet plný vzájomného porozumenia, veľkého prijatia. Je to komunita, ktorá si je veľmi blízka. Ak by som to mal z abstraktného sveta posunúť do niečoho konkrétneho – vyrastal som v dedinke Rybky, my Rybčania sa veľmi dobre poznáme. Predstavte si, že idem na dovolenku na Havaj a sú tam samí Havajčania a stretnem nejakých Rybčanov, hneď sa pozdravíme, vítame sa, rozprávame. Takto vnímam nepočujúcich, ktorí keď sa stretnú, tak sú si veľmi blízki, otvorení, spájajú ich veľmi podobné znaky, veci z histórie, ktoré majú prežité a ktoré len oni sami pochopia.

 

V čom je posunková reč nezvyčajná? Viem si predstaviť, že mnohé reálie majú svoje posunky, ale čo s vecami, ktoré sa nedajú typicky posunkovať – napríklad vlastné mená?

Posunkový jazyk je vizuálno-motorický, na rozdiel od jazykov, ktoré bežne poznáme. Nádherné na ňom je, že je to naozaj plnohodnotný jazyk, dajú sa prostredníctvom neho vyjadriť všetky podstatné aj nepodstatné veci, ktoré chcem komunikovať. Keď sa stretnem s nejakým vlastným menom, ktoré ešte nepoznám, používam jedno alebo dvojručnú abecedu. Menné vlastné podstatné mená dáva komunita nepočujúcich na základe charakteristickej črty danej osoby. A keďže je to živý jazyk, keď sa objaví nejaký nový termín, komunita vytvorí posunok.

 

 

POSUNKOVANIE MA VEĽMI BAVÍ

V tomto čase tlmočíte do posunkového jazyka aj tlačové konferencie vzhľadom na situáciu s COVID-19.

Sme veľmi radi, že chodíme aj na tieto verejné vyhlásenia. Podarilo sa to vybaviť komunite nepočujúcich. Je skvelé, že tlmočník stojí vedľa rečníka a informácie idú naozaj ad hoc, v tom istom čase nepočujúcim a môžu plnohodnotne pozerať tlačové konferencie.

 

Čo je na tlmočení týchto krízových štábov náročné?

Musím sa na to veľmi dobre pripraviť, sústrediť sa. Príprava spočíva v sledovaní situácie, čo sa deje, kto sú ľudia, ktorí budú rozprávať, o čom približne sa rokuje, čo sa rieši, preberá, aby som mal predstavu. Najťažšie je pre mňa v tej rýchlosti si pospájať súvislosti tak dobre a prepnúť ich, aby som to pretlmočil, odposunkoval naozaj posunkovým jazykom. Zachytiť to v tej rýchlosti je ťažké, ale zároveň chcem povedať, že mám tú prácu veľmi rád. Niekedy sa zbadám, že som do toho tak veľmi ponorený a tak ma to veľmi baví, že by som mohol trošičku zmierniť, aby som nezakryl svojím pôsobením rečníka. Hovorí sa, že tlmočníci by mali byť ako nindžovia – čím menej sú vidieť, tým sú lepší.

 



Komentáre