Stanislava Horváthová: Výkonová choroba môže zájsť do všetkých oblastí nášho života

Stanislava Horváthová: Výkonová choroba môže zájsť do všetkých oblastí nášho života
Prečo tak často žijeme v zajatí výkonu a ako z toho kola von? Ako si prenášame výkonovú chorobu aj do vzťahu s Bohom a čo nám v tom môže pomôcť? Nielen o tom sme sa rozprávali so Stanislavou Horváthovou (39), autorkou knihy Menej konať, viac byť.

Čo znamená, že človek podlieha výkonu? Môže to mať aj pozitívny vplyv na náš život, alebo len negatívny?

To je dôležitá otázka. Aj keď sa ma ľudia pýtajú, aký je môj vzťah k práci, očakávajú, akoby som prinášala len negatívny pohľad na prácu. Ono je to presne naopak. Milujem prácu, veľmi ma teší. Práca je pozitívna vec, vďaka nej tvoríme, slúžime druhým ľuďom, prináša nám radosť. To, keď práca alebo výkon ako taký prekračuje rámec niečoho pozitívneho, je, keď sa vymykne spod kontroly, zaplaví náš svet. To bolo aj moje poznanie, že výkonové nastavenie nemusí súvisieť iba s prácou. Naša pracovná časť môže vyzerať aj celkom upratane, ale môžeme výkonovo fungovať v rôznych iných oblastiach. A práca je príjemná, no vieme do nej utekať pred inými nepríjemnými vecami a vie ovládnuť náš svet a prežívanie.

 

Vo svojej knihe píšete, že „z kresťanského pohľadu nás nedefinuje náš výkon“. Avšak pravdepodobne sa s výkonovou chorobou stretávame aj v Cirkvi. Ako toto tvrdenie zhmotniť, keď nás rodina a spoločnosť neraz učia niečo iné?

To je na tom zaujímavé, že dostávame dobrú teologickú formáciu, že Boh nás miluje bez ohľadu na to, koľko mu prinesieme v nejakom pomyselnom zozname úloh alebo akési vrecia práce. To Božiu lásku k nám nepodmieňuje. A dokonca ide ešte ďalej – nevieme si vydobyť nebo, je na to potrebná Božia milosť, nemôžeme si ho len zaslúžiť tým, čo robíme. V tomto zmysle to počujeme správne, ale zároveň nám mnohé veci podprahovo hovoria niečo iné. Svoju hodnotu odvíjame od známok, od prijatia v triede, od toho, aké krúžky stihneme, aké talenty máme… Potom príde pracovný život, sme hodnotení podľa toho, koľko sme zarobili, aké projekty sa nám podarili… Tam niekde vzniká mechanizmus, že si začneme stotožňovať vonkajšie kritériá s vlastnou sebahodnotou. Je ťažké nájsť iné meradlo.

 

V čom?

Napríklad náš vzťah s Bohom – podľa čoho zistíme, že je dobrý? Možno podľa toho, že pravidelne chodíme na svätú omšu? To je vonkajšie, jednoduché meradlo, ktoré sa zdá, že sedí – čím viac tam chodím, čím viac sa modlím, tým je môj vzťah k Bohu bližší. Je ťažké nahradiť to vonkajšie kritérium, na ktoré sme zvyknutí, nejakou vnútornou hodnotou. A to je práve výzva. Vedomie, že máme hodnotu od Pána bez ohľadu na to, čo konáme, potrebuje zostúpiť z hlavy do srdca. Musí to byť skúsenosť, nielen informácia, že Pán ma má rád, aj keď dnes nestihnem dokončiť tento rozhovor, nestihnem deadline, ktorý som potrebovala… že to spolu nesúvisí. A táto hlboká skúsenosť potom pretvára to, kým som. Ako sa cítim, ako vnímam svoju hodnotu, vzťah s Bohom.

 

AJ VO VZŤAHOCH NERAZ PODÁVAME VÝKON

Vo svojej knihe ste vytvorili termín výkonová choroba. Skúsme si to rozmeniť na drobné…

Ja som to tak nazvala, lebo som si sama potrebovala pomenovať, čo som u seba, ale aj u druhých videla. Napríklad, keď som mala pocit, že je toho v práci veľa, povedala som si, že jeden večer do týždňa pôjdem do sauny. To bude čas, keď si oddýchnem, načerpám, vypnem. Tam som zistila, že v saune sa snažím dať tých najlepších trikrát dvadsať minút, aké sa dajú, vydržať čo najdlhšie, najviac sa spotiť, najlepšie si oddýchnuť. Aj na mieste, kde sa mal diať oddych, som vlastne podávala výkon. V tom zmysle výkonová choroba, že toto vnútorné nastavenie, neustále porovnávanie, meranie výkonu vie prejsť do rôznych oblastí života, úplne pretvoriť to, čo sa deje. A vie to veľmi ovplyvniť aj naše vzťahy. Všimla som si, že napríklad princípy efektivity, ktoré som používala v práci, používam aj na nepracovné stretnutia s priateľmi – dobré stretnutie je to, ktoré sme stihli za hodinu, povedali sme si dôležité veci. Alebo dobré podujatie je vtedy, keď som sa zoznámila s niekým zaujímavým či konečne obnovila odmlku s nejakým človekom. Aj tam som podávala výkon. Keď som takto pátrala ďalej, tak som zistila, že výkonová choroba zašla takmer do všetkých oblastí môjho života, vrátane môjho vzťahu s Bohom. Výkonová choroba je pre mňa stav, keď výkon, ktorý je sám osebe dobrý, ovládne veci a znetvorí ich, dáva dôraz na niečo iné ako na to, čo je dôležité.

 

Ako ste sa vy vymanili z tohto zajatia výkonu?

Bol to veľmi dlhý a bolestivý proces a ani si nemyslím, že sa mi to podarilo úplne. Výkonová choroba ma bude vždy trochu sprevádzať, je to celoživotná výzva, s ktorou sa budem boriť. Bolo viacero vecí, ktoré súviseli s tým, že je teraz v akomsi latentnom štádiu. Z tých vonkajších to bol terapeutický proces práce s niekým, kto mi pomohol porozumieť, prečo to tak mám, kde to celé vzniklo. Súčasťou neho bolo aj porozumenie, ako to funguje na neurologickej úrovni, ako funguje chémia v mozgu a prečo ma výkon tak veľmi baví a neviem z neho vystúpiť. Učili sme sa, že sa nedá úplne skrotiť výkon, nevieme mať menej dopamínu a kortizolu alebo adrenalínu, ale potrebujeme zažívať stíšenie, bezpečie, nechcenie a súcit. Veľkou časťou vystupovania z výkonu bolo dovoliť si zažívať viac takýchto momentov. Učiť sa, kde takéto momenty zažívam, pri akých ľuďoch, na akých miestach. Kde sa viem ponoriť do toho nevýkonového. A vedome za tým ísť.

Jedna noha bola terapia, druhá praktické ponáranie sa do nevýkonového stíšenia, tretia duchovné uzdravovanie. Bol to proces, ktorý prebiehal paralelne s tým všetkým – rozhovory s Bohom, nové objavovanie toho, čo to znamená mať vzťah s Otcom, čo znamená byť dcérou, ktorá si nemusí odpracovať desať hodín, aby bol Otec spokojný. Aj rôzne duchovné uzdravovania, ktoré sa diali. „Odvýkoňovanie“ modlitby, ponáranie sa do pre mňa nových spôsobov modlitby – tichá modlitba, kontemplácia, vzdať sa potreby neustále niečo v modlitbe hovoriť. Spočiatku bola tichá modlitba veľmi ťažká, nič sa nedialo, aj fyzicky bolo spomalenie veľmi nepríjemné. Ale práve tam sa udialo veľa uzdravenia z výkonovej choroby.

 

ZANEPRÁZDNENOSTI DÁVAME AŽ BOŽSKÉ CHARAKTERISTIKY

Prečo sa nám stala takou modlou naša vlastná zaneprázdnenosť?

Má to viacero dôvodov. Keď si to vezmeme z biologického hľadiska, z pohľadu, ako funguje náš mozog, zažívame stres, nefungujúce vzťahy, náročné domáce prostredie, v ktorom sme vyrástli, alebo generačnú chudobu – to je veľmi nepríjemné a ťažké. Dosahovanie, ale aj konzumovanie, je – skrátka – príjemnejšie. Keď zažívame doma náročné prostredie alebo krízu vo vzťahu, ísť do pracovného sveta alebo do sveta dosahovania výkonu je príjemnejšie. Ďalší mechanizmus je, že sme urobili skratku, ktorá však neplatí – tých, ktorí sú zaneprázdnení, považujeme za hodnotnejších ľudí, zdá sa nám, že sú kvalitnejší a vedú lepší život. O tom hovoria aj výskumy. Myslíme si, že keď je toho veľa, tak to hovorí aj o kvalite. Ale to nie je pravda. Celý svet je nastavený na to, že veľa je dobré a viac je kvalitnejšie. A my sme to prebrali.

 

Píšete aj o tom, že ste raz dostali otázku: „Takže vy ste svojmu perfekcionizmu a výkonovosti nasadili svätožiaru?“ Prečo to tak často robíme a aké to má dôsledky na náš život a vzťah s Bohom?

Keď sa vo výkonovom prostredí pohybujeme a sme vnútorne nastavení tak, že dôležité je to, koľko to stihneme a zvládneme, je prirodzené, že keď sa posunieme do kresťanského prostredia služby, tak použijeme rovnaký mechanizmus aj na to. Už nejde len o to, aké známky budem mať v škole a čo si o tom pomyslia naši, ale čo si o tom pomyslí Pán, či som dobrý kresťan a či sa dostanem do neba. To, čo je v stávke, je oveľa väčšie, preto sa ten mechanizmus vie rozbehnúť o to viac a je o to silnejší.

 

Stanislava Horváthová: Výkonová choroba môže zájsť do všetkých oblastí nášho života

 

PRÁCA AKO SPOLUPRÁCA S BOHOM

Čím to je, že neraz nevieme oddychovať?

Jedna vec je nastavenie nášho mozgu. Náš mozog funguje prirodzene tak, že tie spojenia, ktoré využívame najviac, sú najsilnejšie, mozog ich posilňuje, lebo ich potrebujeme. Môže sa stať, že keď sme takí zameraní na výkon a prácu, a zároveň vďaka práci zažívame veľa stresu, smútku a hnevu, tak nervové prepojenia, ktoré nám dovoľujú ísť do nekonania, stíšenia a bezpečia, sú slabšie. Je pre nás dokonca fyzicky ťažké vojsť do nekonania a nechcenia. Preto aj keby sme niekedy radi vstúpili do oddychu, náš mozog toho nie je schopný. Tieto prepojenia si potrebujeme dobudovať. A s tým súvisí aj to, že si to potrebujeme dovoliť.

 

Čo to znamená?

Keď žijeme v nastavení, že si oddych nezaslúžime, že je odmenou za to, keď sme všetko dokonale stihli, tak vo vnútri sa ani oddychu neotvárame a odmietame ho. Akoby sa nám oddych zvonku aj môže diať, ale zostane to iba navonok.

 

Vráťme sa ešte k práci. Ako sa dopracovať k tomu, aby sa práca stala nielen našou, prácou, povolaním, ale najmä poslaním?

To je obrovská otázka. Keď som po nej pátrala, najlepšie nasmerovanie, ktoré som počula, bolo od dlhoročného kresťanského mentora Milana Číčela. Povedal mi, že dôležitejšie, ako sa pýtať, čo a ako robiť, je pýtať sa, prečo to robiť, prečo pracovať. Často som sa aj pri práci so študentmi sústredila na prvé dve: ako zistiť, aké mám talenty, ako z nich vybrať tie dominantné a ako si vybrať prácu, ktorá ich môže napĺňať. Celé sa to sústredilo na to, čo robiť a ako to robiť dobre. Ale toto je úplne iná otázka: Prečo pracovať? Tam ideme mimo fyzického sveta, poza to a nad to, do otázok, čo znamená byť kresťanom, prečo nás Pán stvoril, čo chce, aby sme s ním robili. Dovtedy pre mňa najdôležitejšia otázka bola, čím mám byť – aké mám povolanie.

Túto dilemu vyriešila útla knižka adventných zamyslení od Marka Toupsa, ktorý hovoril, že väčšinou sa všetci snažíme najskôr zistiť, čím sme, teda či sme lekármi, redaktormi alebo učiteľmi. Pokúšame sa nájsť svoje poslanie, z toho odvodzujeme, kým sme, a až potom sa snažíme budovať vzťah s Bohom. Ale poradie by malo byť opačné – najprv si budujem vzťah s Bohom, je to Otec, ktorý ma má rád, od neho dostávam identitu a z tejto vzájomnej lásky môže vzísť otázka, čo by sme chceli spolu robiť. Keď som vo vzťahu s Otcom dostala identitu, ako odpoveď na to môžem ísť hľadať svoje poslanie. To je úplne iné poradie. To už nie je kariéra, hľadanie talentov, je to skôr spolupráca s Bohom.

 

To znie tak, že keď človek objaví takúto prácu ako poslanie, tak z toho bude mať aj radosť…

Presne tak. To bola vec, ktorá sa aj mne ťažko prijímala. Viacerí duchovní vodcovia mi hovorili, že radosť je majákom, ktorý nám poslanie pomáha rozlišovať, a máme ísť za ňou. Ja som si myslela, že služba predsa nemôže byť len o radosti. No oni hovorili o hlbokej radosti, ktorá sa líši od tej bežnej. Pán nás volá na miesta, kde túto radosť môžeme zažívať aj popri ťažkých momentoch a emóciách. Treba si dovoliť ísť za radosťou, čo si často nedovolíme.

 

RUTINA NEZVÄZUJE, ALE PRÁVE NAOPAK, OSLOBODZUJE

S prácou súvisí aj denná rutina. V knihe píšete aj o tom, že v zajatí výkonu nám práve ona môže veľmi pomôcť. V čom je taká prínosná?

Už len pohľad na to, že rutina nemusí byť niečo, čo ma zväzuje, ale niečo, čo ma hlboko oslobodzuje, pretože už nemusím každý deň stavať na zelenej lúke. Robila som rozhovor s jedným benediktínskym oblátom, ktorý povedal: „Rutina je presekaná cesta džungľou.“ Keď ráno vstanem, môže sa to zdať ako džungľa – čo všetko sa dá robiť, čo potrebujem stihnúť, čo je dôležité a kto. Rutina je niečo, čo ma džungľou prevedie a dáva dňu kotvy, tým pádom nemusím neustále všetko vyhodnocovať a rozhodovať sa, ale sú po ceste majáčiky, ktoré ma vedú – ranná modlitba, cvičenie, poobedná prechádzka a krátke poďakovanie, svätá omša, čas s rodinou, večerný rituál… Pozrieť sa na to ako na niečo, čo ma oslobodzuje. Už to nie je potom v pozícii „už je to dnes zas“, ale „toto je dobrá cesta“. Je to šípka, smerovník a ja viem, že keď tu začnem, tak aj dobre skončím.

 

Napokon, venujete sa aj tomu, že v našom vzťahu s Bohom má byť najprv intimita, až potom aktivita. Ako to môže vyzerať?

Najskôr som si slovo intimita vo vzťahu s Bohom ani nevedela predstaviť. Niekedy to trvá, kým prídeme k tomu, že máme vôbec takú skúsenosť. Napríklad vstúpiť do modlitby, predstaviť si dobrého Otca, ktorý so mnou sedí na lavičke, má okolo mojich pliec ruku a v tichu sedíme a pýta sa ma: „Ako sa máš? Ako sa cítiš? Vládzeš ešte? A čo by si teraz potrebovala?“ Spolu v nehe Otca, ktorý sa o mňa stará, môžeme rozlišovať: Čo robiť dnes? A čo robiť zajtra? Niekedy z rozhovoru vyplynie, že skúsme ešte trošku, ale často z toho vyplynie, že je úplne v poriadku, že to nebude, poďme si spolu radšej oddýchnuť. Keď skúsime do tohto vstúpiť predtým, ako sa chystáme niečo robiť, tak nakoniec to možno ani robiť nepôjdeme.

 

Téma+

Najnovší podcast+

Invalid Date

0:00

Obchod+