TOP

Štefan Chrappa o adoptovanej rómskej dcérke: Dieťa nepotrebuje tvoje predsudky, ale ruky a srdce

Spolu s manželkou si adoptovali dievčatko s rómskymi koreňmi, pretože nemohli mať vlastné deti. Nedali na obavy druhých a majú doma dcérku Miriam. O svojej ceste k adopcii, o predsudkoch, ale i otcovstve hovorí Štefan Chrappa (40), hudobník, publicista a redaktor náboženského vysielania RTVS.

Snímka: Archív Štefana Chrappu

Hovoríš, že Boh vám dal do života rómske dieťa. Ako sa to konkrétne stalo?

Stalo sa to prostredníctvom adopcie. Nemohli sme mať spolu s manželkou biologické deti. A tak sme si jedného dňa viezli domov v aute cez hory a cez lesy to najkrajšie stvorenie – Miriam. Vieš čo je super? Že tá autosedačka pre deti sa volá vajíčko. Tak sme si ju viezli vo vajíčku ako vtáčatko a pozerali sme na seba. Ona na nás, my na ňu a chvelo sa nám srdce vďačnosťou a láskou. Ale napĺňali nás aj obavy, ako to celé zvládneme.

 

Mne si v čase, keď ste Miriam dostali, povedal, že v tom má prsty aj Božia Matka. Ako?

Božia Matka je naša mama. Odvážna, krásna, statočná a milujúca. Svojou láskou nám ukazuje na Ježiša. Ten príbeh je dlhý, zázračný, veľmi intímny a súvisí s Litmanovou, s týmto pútnickým miestom. Osobne ho rád každému vyrozprávam, nehanbite sa ma osloviť. Meno Miriam znamená po hebrejsky Mária. Dcérka ho dostala na znak vďaky.

Páči sa mi, ako si definoval svoju predstavu o svojej budúcej rodine: kopec detí, slížiková polievka a nedeľná omša. Deti však do vášho manželstva neprichádzali. Bolo to náročné obdobie vo vašom manželstve?

Naivne a idealisticky som vzhliadal k tomu klasickému modelu rodiny starého sveta. Nakoniec možno nič také ani nikdy neexistovalo, ale mladý človek je človek ideálov, preto má odvahu prijímať výzvy. Manželstvo a rodičovstvo je veľkou výzvou. Boli sme ochotní prijať detí, koľko Pán Boh dá. Keď deti neprichádzali, bolo to obdobie plné smútku, otázok, pochybností, ale aj hnevu proti Bohu. Niekto, kto to nezažil, ti povie: „Prijmi to ako Božiu vôľu. Poďakuj za to.“ Lenže to sa nedá na lusknutie prstami, ani keby si chcel. Ani na maturitu nejdeš v prvý deň školského roka. Musíš sa učiť, musíš dozrievať. Musíš bojovať, pýtať sa a hľadať odpovede.

NEZÁLEŽÍ NA TOM, KTO SI ČO MYSLÍ

Poznám mnohých rodičov, ktorí si chcú adoptovať dieťa alebo si ho adoptovali, a väčšina má strach a bázeň pred rómskym dieťaťom – nie ani kvôli sebe, ale viac kvôli tomu, čo povedia ľudia. Vy ste ten strach nemali? Ako sa k tomu postavilo okolie?

Ľudia ohovoria aj svätého. Ježiša jeden deň vítali, druhý deň ho tí istí pritĺkli na kríž. Čo teda záleží na tom, čo si kto myslí…

Ale pripúšťam, obavy z reakcie okolia môže niekto mať. Lenže vec sa má tak, že tu je malý človek, ktorého posiela Boh, aby rozsvietil svet. A tohto malého človeka sa nemá kto zastať. Na to si tu ty! Predstav si, že by bola vojna a nájdeš bábätko niekde v ruinách. Budeš sa pýtať, z akého lona prišlo na svet? To dieťa potrebuje tvoje ruky a tvoje srdce, nie tvoje predsudky.

Predsudky ťa môžu udržať v bezpečí, nezašpiníš sa, nezraníš sa. Ale cesta kresťana nie je cestou ustráchaného zápecníka, ale odvážneho bojovníka.

 

Čo zavážilo pri tom, že to môže byť aj rómske dieťa?

Stretli sme sa ľuďmi, ktorí majú adoptované rómske deti. Keďže nás všetci desili príbehmi o zlých Rómoch, chceli sme sa na vlastné oči presvedčiť, aká je realita. Zrazu máš pred sebou nádherných ľudí s čiernymi iskriacimi očami, havraními vlasmi a tmavou pokožkou a pochopíš, že: „Niet rozdielu medzi Židom a Grékom, lebo nad všetkými je ten istý Pán.“

V sekunde som sa zahanbil, že som vôbec niekedy uvažoval v kategóriách Róm/Neróm, bieli/čierni. Sú iba ľudia. Aj keď je farba pokožky iná, krv máme všetci červenú.

 

O tejto optike sa hovorí, že máš farboslepé srdce. Teda nielen ty, ale aj manželka. Aké sú vaše srdcia ešte? Kto vás naučil pozerať farboslepo?

Ježiš bol Žid. Bohorodička Židovka. Ježiš priniesol spásu pre všetkých. Zrovnoprávnil rasy, zrovnoprávnil pohlavia. Pre rasizmus v kresťanstve nie je miesto.

 

SMEJEME SA, ŽE SME JU POČALI NA POŠTE

Celý proces trval deväť mesiacov, akoby skutočné tehotenstvo. V čom spočívajú prípravy, čo všetko treba absolvovať?

Je tam psychologická príprava, taký kurz, kde si ťa preklepnú. Niekto hovorí, že je to prísne, no ja tvrdím, že to môže byť pokojne prísnejšie. Ide predsa o človeka, ktorého ti niekto zverí. Ty, ak nie si dostatočne pripravený, môžeš človiečikovi ublížiť. My sme išli cez o. z. Návrat, kde sú veľkí profesionáli. Ešte pred rokmi ma s riaditeľom Návratu Marekom Roháčkom zoznámil už nebohý novinár Juraj Kušnierik. Všetko sú to boží muži.

Odo dňa, čo sme poslali vyplnený formulár na pošte, po deň, keď k nám Miriam prišla, ubehlo rovných deväť mesiacov. Občas sa smejeme, že sme ju počali na pošte.

 

Aká bola tá postupnosť?

Najprv ideš na okresný úrad, povieš čo chceš, tam ti dajú tlačivo, vyplníš to a pošleš do systému. Príde ti odpoveď, že je to OK a máš si vybrať, či prípravu absolvuješ cez okresný úrad, Úsmev ako dar alebo Návrat. Medzitým ti prídu domov pozrieť sociálne pracovníčky, či nie ste nejakí alkoholici alebo blázni a či máte dostatočný priestor pre výchovu dieťatka, či vám tečie teplá voda atď. Požadujú od vás aj výšku príjmu, aby ste mali na plienky a sunar. Medzitým absolvujete prípravu, ktorá je veľkou skúsenosťou. Na konci si vyplníte žiadosť.

Ak máte biologické dieťa, nemôžete si nič vybrať. Pri adopcii si môžete povedať, či chcete dievčatko, chlapca, či prijmete aj dieťa s chorobou, alebo staršie, a keď uvediete, že nemáte rasové predsudky, dieťatko k vám prikvitne raz-dva. My sme mali požiadavku na zdravé dievčatko do pol roka.

 

Ak máš svoje dieťa, je to v podstate jednoduché, ako vznikne. Myslíš si, že by mali aj ostatní rodičia prejsť nejakým kurzom, aby boli dobrými rodičmi?

Taký kurz nie je na zahodenie. Dozvieš sa niečo o sebe, ale aj o tých malých ľuďoch, ktorý sa vynárajú z hĺbky nekonečna do tohto sveta, aby naplnili svoje príbehy. Byť dobrým rodičom… Dobrý, to je na trojku. Myslím, že to sa dá zvládnuť aj bez kurzov. Niečo máme v sebe zakódované a pomáha nám to rozvinúť láska, niečo musíme odkukať, na niečo musíme prísť vlastnými omylmi.

 

 

STRACH JE PARALÝZA

Prečo sa bojíme Rómov? Premýšľal si nad tým?

Nebojíme sa Rómov. Bojíme sa biedy, ktorá vyrastá z chudoby. Táto bieda generuje kriminalitu. Bojíme sa odlišnej kultúry, ale aj nekultúry. Bojíme sa, že nám niekto niečo zoberie. Rómovia sú požehnaním pre Slovensko, a nebojím sa povedať, že v mnohých smeroch aj jeho budúcnosť. Rómska otázka sa musí riešiť s Láskou. Vyslancami Lásky sú práve kresťania. Rímskokatolíci, gréckokatolíci, pravoslávni, protestanti, letničiari.

 

Ste veriaci ľudia. Zdá sa mi, že aj od mnohých veriacich si takíto rodičia, ktorí si adoptujú rómske dieťa vypočujú mnoho zlého a škaredého. Nemal by byť práve ten kresťanský postoj – prijať opustené dieťa – jednoznačný? Mne to príde úplne prirodzené a práveže hodné obdivu a nie hany.

Občas to tak je. Skúsenosti sú všelijaké. Všetko pramení v strachu. Strach je paralýza. Preto všetkým ustráchaným pripomínam slová: „Nebojte sa!“ Nebojte sa o svoje pohodlie. A nebojte sa prijať človeka, v ňom sa zrkadlí Boh.

 

Lámete tie predsudky voči Rómom?

Tie musia zlámať sami Rómovia. Keď počúvam rómsku hudbu, som dojatý a viem vnímať tú krásu. Keď ma na čerpačke obstúpi tlupa Rómov a chcú mi predať kradnuté parfumy alebo nože, cítim sa ohrozený. To som dal dva extrémne príklady. Rómovia musia dospieť. Musia vychovať svoju inteligenciu, ľudí, ktorí ich budú zastupovať v parlamente a bude im na nich skutočne záležať. Nesmejte sa na tom. Pred sto rokmi elity takisto pohŕdali Slovákmi. Pozrite, aký kus cesty sme prešli!

 

ABY VEDELA MILOVAŤ A ODPÚŠTAŤ

Je adopcia riešením pre všetkých rodičov, ktorí nemôžu mať deti?

Určite nie. Tak ako nie všetci sú stvorení pre balet, rovnako tak im nemusí sedieť adopcia, ba ani biologické rodičovstvo. Treba to rozlišovať a neklamať samých seba.

 

Čo chcete Miriam naučiť do života a čo ona už naučila vás?

Aby vedela milovať a odpúšťať. Čo ti k životu viac treba? Ona nás naučila ďakovať za každú sekundu života.

 

Tvoje slová: „Každý deň ďakujeme Miriamkinej biologickej matke za jej statočné a zodpovedné rozhodnutie, že prijala tento život.“ Prečo to robíte?

V spoločnosti panuje predstava, že žena, ktorá sa vzdá dieťaťa, je akási krkavčia matka. Ľudia na ňu pľujú, pohŕdajú ňou, za starých čias by ju ukameňovali. Naopak potrat býva hodnotený ako zodpovedné rozhodnutie. Nesúdim nikoho, len tak nejako podvedome tuším, že darovať život je viac, ako ho vziať. Modlíme sa za ňu, aby jej Hospodin požehnal, lebo sme jej neskonale vďační, že darovala život dieťatku a vďaka tomu teraz môžeme byť rodičmi a môžeme žiť tento dobrodružný život.

 

Čo pre teba znamená ľudský život?

Život je zázrak, tajomstvo a najvyššia hodnota.

 

Naša téma čísla je: Rozhodnutí pre život. Čo to znamená v tvojom živote?

Postaviť sa vždy na stranu života. Nevidím však riešenie v sprísňovaní zákonov a „prenasledovaní“ žien v núdzi. Ľudí treba vzdelávať, treba budovať systém prevencie a solidarity, aby ľudia v zúfalej situácii nevolili zúfalé riešenia.

 

Hovorí sa, že kto sa stane otcom, viac pochopí Boha Otca. Je to tak?

S pokorou priznávam, že v tom prípade som nič nepochopil a taký sa aj vrátim do prachu.

Verím v milujúceho a milosrdného Boha, lebo tak sa nám dal spoznať cez Ježiša.

 

Akým si ty otcom?

Som za každú neplechu. Raz som preliezka, potom poník, inokedy silák najväčší, a potom ten, čo vie dievčatko zodvihnúť zo zeme a pofúkať kolienka. Samozrejme, som aj sponzor a ochranca. Aj tak však viem, že bez lásky, ktorú dostáva Miriam od manželky, by to bolo veľmi málo.



Komentáre