Svätí manželia Martinovci a ich áno láske

Keď sa Louis Martin a Zélie Guérinová po prvý raz stretli, ani jeden z nich neuvažoval o manželstve ako o svojej prvej životnej ceste. Obaja túžili po duchovnom povolaní: Louis sa chcel stať mníchom, Zélie zas snívala o reholi. Ich plány sa však nenaplnili a práve v tomto „nenaplnení“ sa začal rodiť Boží plán, ktorý ich spojil. Louis Martin kráčal jedného dňa mostom Sv. Leonarda v Alençone, keď si oproti sebe všimol mladú ženu. V tej chvíli mu v mysli zaznelo jednoduché vnuknutie: „Toto je tá, ktorú som pre teba pripravil.“ Nebol to mystický záchvat ani romantický výlev, skôr prozreteľnostné vnútorné poznanie. Tou ženou bola Zélie Guérinová. Stretli sa v apríli 1858 a už po troch mesiacoch sa zosobášili.

MANŽELSTVO AKO SPOLOČNÁ CESTA VIERY

Louis bol od Zélie starší, pokojný a hlboko veriaci muž. Na začiatku manželstva dokonca uvažovali o živote v čistote. Nie z pohŕdania telom, ale z túžby po „vyššej dokonalosti“. Až duchovný sprievodca im veľmi jasne vysvetlil, že manželstvo má svoju vlastnú cestu svätosti. Zélie neskôr priznala, že prijatie detí bolo pre ňu duchovným oslobodením. Toto rozhodnutie sa stalo jedným z najdôležitejších áno ich života. Napokon mali deväť detí, z ktorých štyri zomreli v ranom detstve. 

Bolesť zo straty sa stala súčasťou ich rodinnej skúsenosti, no nikdy neoslabovala ich dôveru v Boha. Päť dcér, ktoré prežili, vyrastalo v prostredí hlbokej viery, láskavosti a radosti. Jedným z veľkých darov, ktoré po sebe Martinovci zanechali, je bohatá korešpondencia, najmä listy Zélie Martinovej. Vďaka nim nemáme pred sebou idealizovaný obraz svätej rodiny, ale pestrú tapisériu každodenného života: radostí, starostí, hrdosti na deti aj obavy o ich budúcnosť. Zélie píše o deťoch s pozoruhodnou psychologickou vnímavosťou. Každé je iné a ona to nehodnotí, ale pomenúva. Jedna je jemná a citlivá, iná prudká a tvrdohlavá, ďalšia má sklony k smútku. O malej Terezke píše ako o dieťati s mimoriadne silnou vôľou, ktoré ju núti učiť sa trpezlivosti každý deň nanovo. Listy sú plné drobných detailov: choroby, neposednosť, detské otázky, ale aj radosť z maličkostí. Zélie sa netají tým, že materstvo je vyčerpávajúce. Priznáva únavu, podráždenosť aj obavy, či vychováva dobre. A predsa z jej slov cítiť hlbokú radosť z veľkej rodiny.

Dom Martinovcov bol všetko, len nie tichý. Bol plný smiechu, hádok, hier, spevu aj sĺz. Deti mali silné povahy a výrazné talenty a rodičia ich v tom podporovali. Zélie raz napísala, že „deti sú jej radosťou aj krížom“. Vedela byť prísna, no nikdy chladná. Louis bol zas nežný otec, rád sa s dcérami prechádzal, rozprával sa s nimi, brával ich do prírody. Bol mužom mlčania, ale aj jemného humoru. Rodinné večery boli jednoduché, no živé – spoločné čítanie, modlitba a rozhovory ako reflexia na konci dňa.

ÚSPECH, S KTORÝM SA VEDELI PODELIŤ

Jedným z menej známych faktov je, že Martinovci boli mimoriadne pracovití a aj úspešní. Zélie bola vynikajúca čipkárka, ktorá si vybudovala rešpektovaný podnik. Z listov vystupuje ako mimoriadne pracovitá žena. Je hrdá na svoju čipkársku dielňu, na kvalitu práce aj na to, že dokáže zabezpečiť rodinu. Zároveň si však uvedomuje, že práca ju niekedy pohlcuje viac, než by chcela. Píše o dňoch plných objednávok, o nociach bez oddychu, o tom, že pracuje aj vtedy, keď by mala spomaliť. Nie z chamtivosti, ale z vnútornej potreby „udržať všetko v chode“. Tu vidíme jej veľmi moderný rys – napätie medzi povolaním, prácou a rodinou. Niektorí životopisci sa nehanbia povedať, že mala sklony k workoholizmu. Sama priznala, že jej robí problém oddychovať. Nebola to zbožná „svätica z obrázka“, ale žena s ambíciami, výkonom a tlakom na seba. Louis ju v podnikaní podporoval. Keď bolo treba, opustil vlastné zamestnanie a pomáhal jej s podnikaním. Spoločne vytvorili stabilné zázemie, ktoré im umožnilo nielen slušne žiť, ale aj pomáhať druhým. Louis v listoch vystupuje ako ten, kto ju podporuje bez súťaženia. Keď je treba, ustúpi do úzadia, ich manželstvo je partnerstvom, nie hierarchiou.

CHOROBA, KTORÁ ODKRYLA HĹBKU MANŽELSTVA

Zélina rakovina znamenala pre rodinu ťažkú skúšku. Choroba zasiahla nielen ju, ale celé manželstvo. Louis stál po jej boku s obetavou vernosťou, sprevádzal ju v bolesti, v pochybnostiach i v nádeji. Jej smrť v roku 1877 zanechala v rodine hlbokú stopu. Keď Zélie ochorie, jej listy sa menia. Sú úprimnejšie, naliehavejšie, menej kontrolované. Priznáva strach, bolesť aj frustráciu z vlastnej slabosti. Napriek tomu stále myslí na druhých, na deti, na manžela, na prácu. Louis v tomto období nehovorí veľa, ale jeho prítomnosť je stála. Z listov cítiť, že medzi nimi už netreba veľa slov. Manželstvo sa v chorobe nezužuje, ale prehlbuje.

OTEC, KTORÝ VYCHOVÁVAL VIAC PRÍKLADOM NEŽ SLOVAMI

Po Zéliinej smrti sa Louis stáva jedinou oporou dcér. Louis pochopil, že pre dobro detí je potrebné zmeniť prostredie. Presťahoval sa s dcérami do Lisieux, kde sa im snažil vytvoriť nový domov. Vzťah Louisa Martina k dcéram, a osobitne k najmladšej Terézii, bol hlboký a nežný. Brával ju na dlhé prechádzky a rybačky do prírody, kde sa spolu rozprávali, mlčali a učili sa trpezlivosti. Terézia si neskôr spomínala, že keď videla otca modliť sa, pochopila, ako sa modlia svätí – nie okázalo, ale s vážnosťou a vnútornou sústredenosťou. 

Z listov dcér vieme, že bol nežný, pozorný a zároveň veľmi slobodný v ich rozhodnutiach. Jeho schopnosť vzdať sa tých, ktorých miluje, je jedným z najdojemnejších rozmerov jeho otcovstva. Keď sa dcéry postupne rozhodovali pre vstup ku karmelitánkam, prežíval vnútorný zápas. Najmä odchod Terezky ho zasiahol hlboko. Bola jeho „malá kráľovná“. Napriek tomu ju nebrzdil. Vedel, že láska nie je vlastníctvo. Terezkino áno Bohu bolo aj jeho osobným áno jeho vôli. Nielenže jej dal svoj súhlas, ale s vnútorným pokojom ju v jej rozhodnutí podporil. Presvedčený o pravosti jej povolania ju osobne sprevádzal až do Ríma, kde sa spolu stretli s pápežom Levom XIII. a prosili o výnimočné povolenie na vstup do kláštora. V tejto ceste sa naplno ukázalo, že jeho otcovská láska neznamenala pripútanosť, ale schopnosť pustiť; aj vtedy, keď to bolelo.

V posledných rokoch života Louis zápasil s ťažkou psychickou chorobou. Vtedajšie chápanie duševných chorôb znamenalo izoláciu a poníženie. Muž, ktorého si dcéry vážili ako vzor viery, sa stal odkázaným na pomoc druhých. Jeho posledné stretnutie s dcérami u karmelitánok bolo takmer bez slov, keď slabnúcou rukou ukázal nahor. Zomrel v roku 1894, poznačený krížom, no verný až do konca.

SVÄTOSŤ VOŇAJÚCA OBYČAJNOSŤOU

Martinovci nás oslovujú tým, že neponúkajú recept. Ich manželstvo nebolo bez bolesti, ale bolo plné života. Smiali sa, pracovali, tešili sa z detí, smútili, zostávali verní. Ich svätosť nie je vzdialená. Má vôňu domácnosti, únavy po práci a rozhodnutí pre dobro rodiny. Majú čo povedať aj dnešnému človeku, ktorý hľadá lásku, nie dokonalosť. Ukazujú, že svätosť manželstva nevzniká v ideálnych podmienkach, ale v tom, ako sa človek postaví k realite. Ich áno nebolo jednorazové. Opakovalo sa každý deň, v práci, v rodine, v bolesti aj v radosti. A možno práve preto z ich domu vyrástla svätica, ktorá dokázala svetu pripomenúť, že veľkosť sa často rodí z obyčajnosti.