TOP

Svätý Ján Pavol II. očami tých, ktorí ho poznali

Pápež sv. Ján Pavol II. bol jedným z najvplyvnejších svätých 20. storočia. A nepretváral iba históriu Cirkvi a sveta, žil zároveň aj medzi jednotlivcami, ktorí ho poznali zblízka ako duchovného otca, kolegu a priateľa. S poľským novinárom, autorom novej knihy Príbehy o svätom Jánovi Pavlovi II., sme sa porozprávali nielen o tomto dielku.

Autor: Diane Montagna

V knihe s názvom Príbehy o svätom Jánovi Pavlovi II., ktorá v origináli vyšla v októbri 2015, prepája poľský novinár Wlodzimierz [Vladimír] Redzioch spomienky dlhoročných osobných priateľov Karola Wojtylu a tých, ktorí s ním najužšie spolupracovali vo Vatikáne, vrátane emeritného pápeža Benedikta XVI.

Wlodzimierz Redzioch vyše tridsať rokov pracoval pre vatikánske noviny L’Osservatore Romano. Je autorom niekoľkých kníh o Vatikáne. V roku 2006 ho pápež Benedikt XVI. ocenil titulom rytier pápežského rádu svätého Silvestra, pápeža a mučeníka.

Aleteia sa s W. Redziochom porozprávala na Námestí svätého Petra v októbri 2015. Pýtali sme sa ho na svätého pápeža a na novú knihu o ňom, ako aj na to, čo by podľa neho tento svätec povedal synodálnym otcom.

 

Ako ste sa zoznámili s pápežom svätým Jánom Pavlom II.?

Som inžinier a študoval som v Poľsku. Po skončení polytechniky v Čenstochovej som ešte absolvoval postgraduál z afrických štúdií, pretože som túžil pôsobiť v Afrike ako laický misionár.

V roku 1978 som odišiel do Paríža, aby som sa zdokonalil v technickom vzdelaní, a práve tam som sa dozvedel o voľbe Jána Pavla II. Spočiatku to pre mňa bola udalosť s patriotickým podtónom. Po prvýkrát v dejinách Cirkvi sa pápežom stal poľský kardinál. V komunistických časoch sme my v Poľsku pravdupovediac veľa o svojich pastieroch a biskupoch nevedeli. Slobodná tlač neexistovala; všade vládla cenzúra.

Stalo sa, že dvaja z mojich známych kňazov v Paríži zakladali centrum pre poľských pútnikov v malej uličke blízko Baziliky sv. Petra. Jeden z nich mi zavolal a povedal: „Potrebujeme tvoju pomoc, lebo nám treba dobrého človeka, ktorý bude ovládať jazyky a mohol by nás podporiť pri organizovaní tohto strediska.“ Ja som odvetil: „Toto nie je moja profesia, ja mám pred sebou technickú kariéru. Čo s tým mám spoločné ja?“

No počas ďalšieho z týchto telefonických hovorov mi jeden z tých kňazov otvoril oči slovami: „Pozri, poľská história sa tvorí aj tu v Ríme.“ To ma prinútilo zamyslieť sa. Zvažoval som to rok, a nakoniec som sa rozhodol prísť do Ríma.

Začal som pracovať v tomto centre pre pútnikov z Poľska. Ako súčasť môjho tamojšieho pôsobenia som ich brával na stretnutia s pápežom. A tak som stretol a zoznámil sa s Jánom Pavlom II.

 

Aké boli vaše prvé dojmy z neho?

Predovšetkým som videl obrovskú ľudskosť tohto človeka. Kardinál Ratzinger zvykol hovorievať, že bol mužom, z ktorého vyžarovalo obrovské ľudské teplo.

Pre neho bola dôležitá každá osoba. Ku každému, aj k tým, ktorých stretol len na chvíľočku, pristupoval ako k daru od Boha. A keď sa s ním niekto rozprával, mal dojem, že pápež je tam len pre neho. Mal neobvyklú schopnosť komunikovať s ľuďmi, načúvať im a ľahko im vysvetliť, ako veci vníma on.

Vždy si pamätal tých, s ktorými sa zoznámil, hoci len bleskovo. Takto som objavil jeho velikánsku ľudskosť.

 

 

Čo vás ešte na svätom Jánovi Pavlovi II. oslovilo?

Keď som naďalej slúžil v poľskom pútnickom stredisku, mal som príležitosť navštíviť súkromnú pápežskú kaplnku a zúčastniť sa na rannej svätej omši, kde som spoznal Karola Wojtylu, kňaza. Nikdy som nevidel žiadneho kňaza sláviť omšu tak ako on: odovzdane, hlboko, sústredene. Bolo to neuveriteľné.

Potom, na spôsobe, akým sa modlil, ste mohli vidieť, že je mystik; skutočne sa rozprával s Bohom.

V tej malinkej kaplnke sa dala objaviť takmer transcendentná dimenzia reality. Tam som prišiel na to, že tento človek vždy umiestnil svätú omšu, Eucharistiu a modlitbu do centra svojho života.

V jeho byte bolo vždy pravidlom nerušiť pápeža, kým sa modlí, pretože modlitba bola preňho najdôležitejšia. A modlil sa preto, lebo bol úplne viditeľne presvedčený, že Boh ho počúva. Modlil sa, lebo veril, že modlitba účinkuje.

Pri vstupe do jeho kaplnky sa vedľa jeho kľakadla dalo vidieť malú knižočku s intenciami, lebo sa modlil za skutočných ľudí: za chorých, za beznádejné prípady, modlil sa za konkrétne veci.

Ak si ho dnes ctíme ako svätca, je to preto, že skrze modlitbu získal milosti od Boha. A bolo to možné spozorovať už za jeho života. Kardinál Ratzinger mi v jednom rozhovore povedal, že ešte kým Ján Pavol žil a pracovali spolu, uvedomil si, že má do činenia so svätým.

 

Čím bol podľa vás pontifikát Jána Pavla II. výnimočný?

V pokuse o atentát na neho.

V deň atentátu, 13. mája 1981, som bol na Námestí svätého Petra. Myslel som si, že to bude koniec jeho pontifikátu. No zásahom Prozreteľnosti pokračoval ešte ďalších dvadsaťštyri rokov, do roku 2005, a previedol Cirkev do tretieho tisícročia.

Keď umieral, došlo mi, že zomiera niekto, kto pre Cirkev urobil nesmierne veľa. Niekto, kto v istom zmysle pomohol spomaliť sekularizáciu západného sveta. Podarilo sa mu priviesť milióny ľudí k znovuobjaveniu viery v Ježiša Krista.

Preto, hoci ľudsky som bol smutný, vedel som, že tento človek dovŕšil obrovské poslanie.

 

Čo vás priviedlo k napísaniu knihy?

Smrť pápeža vo mne zanechala velikánske prázdne miesto. Prišiel som nielen o pápeža, ale takpovediac aj o kormidlo života. Akoby som stratil otca.

Túto prázdnotu som sa snažil zaplniť rôznorodo. Ako novinár som sa pustil do rozhovorov s ľuďmi, ktorí Karola Wojtylu / Jána Pavla II. poznali a ktorých životy boli s ním prepojené. Uskutočnil som ich okolo päťdesiat či šesťdesiat.

Pred jeho svätorečením niekto navrhol, aby sa vydala kniha, tak som ich vybral dvadsaťjeden, aby porozprávali príbeh toho, kto mal byť povýšený na oltár.

 

S kým ste sa v interview zhovárali?

Predovšetkým s jeho priateľmi z Poľska, spolupracovníkmi z Rímskej kúrie, svedkami jeho pontifikátu. Boli medzi nimi aj ľudia nejako súvisiaci s kauzou blahorečenia a svätorečenia, vrátane tých dvoch, ktorí boli na jeho príhovor uzdravení.

Ale v jednom okamihu som si uvedomil, že mi tam niekto chýba, pretože ešte za života pápež zvykol opakovať, že môže odísť z Vatikánu, môže cestovať, pretože má dvoch spolupracovníkov: kardinála Ruiniho v Ríme a kardinála Ratzingera vo Vatikáne.

Rozhovor s kardinálom Ruinim som uskutočnil, no stále mi chýbal druhý pilier pontifikátu, teda kardinál Ratzinger.

Takže som emeritnému pápežovi napísal, pričom som mu poslal aj rukopis knihy so slovami: „Vaša Svätosť, tejto knihe chýba Vaše svedectvo.“ Trvalo to niekoľko mesiacov, ale napokon privolil. Výsledkom bolo jedinečné a dojímavé interview, jedinečné, pretože bolo jediné, ktoré poskytol po svojej rezignácii.

V tomto rozhovore môžeme spoznať povahu vzťahu medzi kardinálom Ratzingerom, ako prefektom Kongregácie pre náuku viery, a pápežom Jánom Pavlom II. Je to príbeh priateľstva a vrúcneho spojenia medzi veľkým teológom a veľkým pápežom.

Emeritný pápež o tom napísal nádherné veci. Zo všetkého najväčšmi zdôrazňuje, že bol presvedčený o svätosti svojho predchodcu.

 

Čo si myslíte, aké slová by bol Ján Pavol II. adresoval Synode o rodine?

Ním sa začala Teológia tela. Bol to pápež rodiny, ako to aj pápež František spomenul na kanonizácii. Bol tiež pápežom apoštolskej exhortácie Familiaris consortio. Bol Svätým Otcom, ktorý ako kňaz, biskup i kardinál rástol vo veľmi úzkom kontakte s rodinami. Pre neho bola rodina základom Cirkvi. Ale mal veľmi presný obraz rodiny, takej, akú chcel Boh. Vízie, ktorú tlmočil Kristus. A preto by nekompromisne bránil doktrínu o rodine.

Zdroj



Komentáre