TOP

Svedectvá z podzemia

Niektoré príbehy, ktoré zažili ľudia v tajnej cirkvi, by nevymyslel žiadny scenárista: okamihy, keď pri poznaní systému špionáže a trestov prostredníctvom vtedajšej moci šlo o veľa – a práve tu sa formovali osobnosti. Zabudnúť na tento čas sa určite nemá!
Osobitná Božia ochrana nad Slovenskom

Často, keď sa pri diskusiách s mladými ľuďmi vraciam k obdobiu komunizmu na Slovensku, opakujem, že v tých najdramatickejších chvíľach pre Katolícku cirkev vidím nad našou krajinou osobitnú Božiu ochranu. A dokladám to príbehom tajného biskupa Jána Chryzostoma Korca.

Ján Korec vstúpil v roku 1939 ako 15-ročný k jezuitom. V roku 1950 komunistický režim v Československu zrušil všetky mužské rehole. Korec sa s ostatnými jezuitami dostal do sústreďovacieho tábora v Podolínci. Odtiaľto rehoľníci putovali do väzení, pracovných táborov, na vojenčinu a do PTP (pomocný technický prápor – pracovný útvar Československej ľudovej armády v rokoch 1950 – 1954). Piatich mladých jezuitov prepustili zo zdravotných dôvodov do civilu: Pavla Hnilicu, Jána Korca, Pavla Horského, Alojza Voleka a Jána Buchtu. Pavla Hnilicu a Jána Korca tajne vysvätil na odporúčanie viceprovinciála jezuitov pátra Mateja Marka hneď v roku 1950 biskup Róbert Pobožný za kňazov. Keď sa oficiálni biskupi ocitli vo väzení, alebo boli v úplnej izolácii, znovu na žiadosť pátra Marka biskup Pobožný vysvätil tajne za biskupa Pavla Hnilicu. Ten bol rýchlo prezradený, vysvätil preto v auguste 1951 tajne za biskupa Jána Korca a on sám ušiel do Rakúska. V roku 1955 sa Korec dozvedel, že jeho biskupská vysviacka je prezradená. Od tejto chvíle čakal na zatknutie. Stalo sa to až v marci 1960. Bol odsúdený za svoju tajnú vysviacku i za to, že sám tajne svätil kňazov, na 12 rokov väzenia. Jeho súd a rozsudok nad ním bola však jeho verejná biskupská inaugurácia. Keď sa vrátil vo februári 1968 z väzenia, každý vedel, že je biskup. Biskup Pavol Hnilica sa medzitým stal známy vo Vatikáne a po Piovi XII. si ho osobne veľmi obľúbil pápež Pavol VI. V roku 1969 biskup Hnilica uviedol k pápežovi Pavlovi VI. biskupa Korca a pápež mu daroval osobné biskupské insígnie, ktoré používal ako milánsky arcibiskup. Tým Korca potvrdil pred celou Cirkvou i verejnosťou. Korec potom síce pracoval manuálne, ale stal sa nespochybniteľnou cirkevnou autoritou pre katolíkov i celú verejnosť v Československu. Vo februári 1990 bol ustanovený za nitrianskeho biskupa a v júni 1991 ho pápež Ján Pavol II. vymenoval za kardinála. Zomrel v Nitre, v októbri 2015.

Korcov príbeh je v rámci príbehov tajných cirkví v komunistických krajinách ojedinelý. V Rusku boli už v roku 1938 všetci tajní biskupi alebo vyhostení z krajiny, alebo usmrtení. Rovnako v Albánsku. V Číne tajní biskupi boli alebo usmrtení, alebo strávili desaťročia vo väzení a v prevýchovných táboroch. Gréckokatolícka cirkev v Rumunsku i na Ukrajine tvoria jedno veľké martyrológium. Nad tajným biskupom Korcom i nad cirkvou na Slovensku bdela tajomná Božia ochrana. Je to obrovský dôvod k našej vďačnosti voči milosrdenstvu a dobrotivosti Božej. A je to aj náš veľký záväzok do budúcnosti.

František Mikloško (72)

 

foto: Janko Štrelinger

 

Tajná cirkev mi dala veľa

Do spolupráce s podzemnou cirkvou som sa dostal ako študent gymnázia, keď som bol pozvaný na duchovné cvičenia na chatu do hôr ďaleko od ľudí. Všetko bolo pre mňa prekvapujúce, ale rýchlo som sa do toho dostal. Svätá omša na chate slúžená človekom v civilnom oblečení, čítanie z Písma, meditácie, pravidelný duchovný program… Potom som začal chodiť na pravidelné stretnutia k tajnému kňazovi – saleziánovi Števkovi Urbanovi do Zvolena. V civile fungoval ako bežný človek, chodil do práce a vo voľnom čase sa venoval nám mladým. Boli to krásne chvíle, počas ktorých som od neho veľa prijal, a tam by som videl aj zárodok svojho duchovného povolania. Počas fungovania v rámci podzemnej cirkvi som sa venoval najmä prepisovaniu kníh na písacom stroji a nadobudol som celkom slušnú zručnosť v tejto oblasti. Je to zároveň asi jediná vec, na ktorú spomínam v rámci bývalého režimu v dobrom. (úsmev) Postupne mi boli zverení ďalší mladí ľudia, s ktorými som sa stretával, odovzdával im svoje skúsenosti a viedol ich na duchovnej ceste života. Všetko sa dialo v maximálnej tajnosti, keďže sme boli stále sledovaní a hrozilo nám vyhodenie zo strednej školy a tiež neprijatie na vysokú školu. Sám som na to doplatil, keď ma neprijali na medicínu, pretože som mal v posudku napísané, že som nábožensky aktívny. Pán vie, čo robí a rok, ktorý som prežil v nemocnici v Banskej Bystrici ako ošetrovateľ, mi pomohol v rámci prípravy na vysokú školu. Aj počas práce v nemocnici som pokračoval v „rozvracaní republiky a socialistického zriadenia“ ako vtedajší režim nazýval náš duchovný život. Často som „pašoval“ kňazov do nemocnice najmä vo večerných hodinách aj napriek tomu, že sme to mali vyslovene zakázané pod hrozbou vyhodenia z práce. Záchrana duší a duchovná pomoc bola dôležitejšia ako strach, ktorý sme prežívali. Spomínam si na jednu mamičku, ktorej som tajne priniesol svätenú vodu, a bol som milo prekvapený, keď som nastúpil do práce v nemocnici v Žiari a ona ma spoznala a prišla mi za túto pomoc poďakovať. Po nástupe na medicínu sa tlak zo strany štátu ešte zvýraznil, boli sme nielen sledovaní, ale aj fotografovaní pri ceste do kostola a stále zastrašovaní, že nás pošlú zo školy preč, prípadne nám znepríjemňovali robenie skúšok a pod. Preto sme začali chodiť do okolitých kostolov, aby sme sa vyhli stretnutiu so štátnou tajnou bezpečnosťou. Vtedy som sa prvý raz dostal do Turčianskeho Petra, kde bol farárom neskorší o. biskup Rudolf Baláž a stali sme sa priateľmi, ktorými sme ostali až do jeho odchodu na večnosť. Tlak zo strany štátu bol taký neúnosný, že som bol rozhodnutý po skončení vysokej školy emigrovať do zahraničia. Potom prišla nežná revolúcia, na emigráciu nebol dôvod a ostal som na našom krásnom a slobodnom Slovensku a som za to Pánovi nekonečne vďačný.

MUDr. Štefan Paľúch, stály diakon a lekár (51)

 

Ekumenické vzťahy máme silné z čias totality

Spolu s manželom sme dostali milosť, že sme sa v rokoch 1979 – 1980 stretli v Nemecku s Hnutím fokoláre (HF). V roku 1982 sme potrebovali nejaký priestor, kde by sa členovia HF z Bratislavy a okolia mohli voči eštebákom „nenápadne“ stretnúť. Brat Milan nás pozval do Cirkvi bratskej (CB), lebo vtedy menšie protestantské cirkvi neboli komunistami tak ostro sledované. Dali sme tomuto stretnutiu krycí názov: oslava 15. výročia sobáša manželov Lenczových. A tak sme mohli celý deň meditovať, rozprávať sa o skúsenostiach so žitím Božieho slova a sláviť Eucharistiu na priateľskej pôde CB. Myslím si, že v tomto prípade to nebolo bez určitého rizika pre br. Milana a CB. Boli sme za to veľmi vďační. Keď bol kazateľom CB brat František Ciesar, otvorenosť CB voči kresťanom z iných cirkví ďalej rástla. Boli to pekné roky. Keď náš syn Tomáš ako deväťročný (1977) ochorel na osteogénny sarkóm, v CB bola v jednu nedeľu modlitbová hodina pred bohoslužbou venovaná vrúcnym spoločným modlitbám za nášho syna. Boh milostivo vzhliadol na tieto modlitby a na modlitby našich príbuzných, priateľov a duchovných rehoľných spoločenstiev a zachránil nám syna pre život. Dnes má 46 rokov a spolu s našou drahou nevestou Katkou majú štyri deti (15, 12, 9 a 3-ročné).  Tu sa Pán Boh veľmi oslávil a ďalej upevnil naše bratské vzťahy. Brat kazateľ Ciesar nám pri jednej ceste do zahraničia sprostredkoval možnosť vydania samizdatu Listy rodičom, o tebe a o nás, ktorý sme s manželom a priateľmi preložili z nemčiny. Táto kniha vyšla vo vtedajšom Ústave sv. Cyrila a Metoda v Ríme.

Terézia Lenczová (70)

 

Na fotke sme my z nášho stretka na výlete. Chodilo tam veľa teraz
známych ľudí a dodnes sú to krásne priateľstvá. Medzi známe tváre patrí aj štíhly
chlapec so šiltovkou a gitarou vpredu. Vedeli by ho čitatelia identifikovať, kto to
je?
foto: Dodo Predáč

 

„Keď nestiahnete prihlášku svojho syna z vyučovania náboženstva, zničíte mu život, nebude môcť študovať!“

Bola jeseň roku 1971, keď som začal povinnú školskú dochádzku. „Kto chodí do kostola a na náboženstvo, nemôže byť iskričkou!“ – to bol ortieľ, ktorý nado mnou po pár mesiacoch chodenia do školy vyriekla pani učiteľka, keď som sa automaticky pridal k ostatným spolužiakom, čo sa išli hrať a pripravovať sa na zloženie iskričkovského sľubu. Nerozumel som tomu a bolo mi to ľúto.

Keď na začiatku tretej triedy dali moji rodičia triednej učiteľke prihlášku na vyučovanie náboženstva, bola najprv moja mama a neskôr aj otec zavolaní vedením školy, aby ich od toho odhovorili. Spočiatku podobrotky, potom vyhrážkami, napríklad aj takou, ktorú som použil ako nadpis tohto svedectva. Nepodarilo sa im to a na náboženstvo som ako jedno z mála detí začal chodiť.

Vďaka mojim rodičom, ktorí umožnili u nás v byte stretnutia vysokoškolákov (medikov a ekonómov), na ktorých sa títo stretávali so Silvom Krčmérym, Vladom Juklom a niektorými tajne vysvätenými kňazmi, sa v sedemdesiatych rokoch dostala naša rodina do diania podzemnej cirkvi na Slovensku.
Veriaci vysokoškoláci – Rudo, Maroš, po nich Laco či Peter, ktorí sa venovali mne a mne podobným „vydedencom spoločnosti“ boli tými mojimi veľkými priateľmi a vzormi, vďaka ktorým sme sa nestali odstrkovanými samotármi, ale zažili sme pocit spolupatričnosti, spoločenstva a vybudovali nové priateľstvá. Raz za mesiac sme sa stretávali u niekoho doma, aby sme sa zabavili, pomodlili, vzdelávali, rozprávali sa o pravdách viery a ako ich môžeme žiť v každodennom živote, prípadne pozreli nejaký film alebo si vymieňali náboženské knižky prepašované zo zahraničia, ktoré sa ku nám cez našich vedúcich stretka dostali. Z času na čas sme sa vybrali v sobotu na výlet na Železnú studničku, či cez hory do Marianky, ale najviac sme sa tešili na letné tábory a zimné lyžovačky. A ako som rástol, tak som sa z dieťaťa, ktorému sa venovali starší, postupne stával tým, kto sa zapájal do práce s deťmi a preberal zodpovednosť.

Počas letných prázdnin po skončení gymnázia v roku 1982 som prvýkrát pomáhal ako „dospelák“ na týždennom tábore pre deti z bratislavských rodín, ktorý sa uskutočnil na chate v Lysej pod Makytou, a keď som bol po začatí školského roka pozvaný do systematickej služby/práce s deťmi, vôbec som neváhal. Začal som chodiť s ďalšími na formačné stretká, ktoré viedol Evžo. Ten zastrešoval prácu s deťmi v Bratislave a pomáhal nám pripravovať sa a pripravovať si náplň stretnutí pre deti, ktoré sme dostali na starosť, keďže našou úlohou bolo okrem iného pomáhať rodičom pri náboženskej výchove ich detí. Tie sme si museli „pozbierať“. Dostali sme lístočky s menom rodiny a detí, adresu ich bydliska a odporučenie, na koho sa máme odvolať pri prvom kontakte s rodičmi, ktorých sme mali navštíviť, aby vedeli, že nie sme nejakí nasadení tajní policajti. Všetko sme mali robiť nenápadne, ak by sa nás niekto pýtal, kto sme a skadiaľ sa poznáme, mali sme sa predstavovať ako širšia rodina s kamarátmi, ktorí majú radi prírodu, nemali sme vzbudzovať pozornosť… Takéto „spolčovanie s náboženským obsahom“ bolo v tom období totality totiž zakázané a hrozili nepríjemnosti, ak nie väzenie. Spolu s Peťom od kapucínov, alias Drobcom, sme vytvorili počas štyroch rokov veľmi dobrý tím a vďaka Bohu sme nikdy nemali s políciou a tajnými opletačky. Zážitky z hrebeňoviek Veľkej Fatry, Nízkych Tatier, lyžovačiek na Donovaloch, Pohorelskej Maši či ostatných týždenných táborov, a najmä osobné priateľstvá s mnohými deťmi, ktoré som mal vtedy na starosti a z ktorých sú dnes už dospelí ľudia majúci svoje vlastné deti, pretrvávajú dodnes.

Apropo, vyhrážka adresovaná mojim rodičom o tom, že mi zničia život, keď nestiahnu prihlášku na náboženstvo, sa nenaplnila. Vďaka istej veriacej panej, mojim dobrým študijným výsledkom na ZŠ a pri prijímačkách som sa dostal na gymnázium. A rovnako tak aj na vysokú školu. Boh nemal problém nájsť človeka, ktorý, keď som urobil prijímačky, odstránil z môjho spisu dokument uličného výboru komunistickej strany, kde som bol označený ako persona non grata, nepriateľ režimu.

Dodo Predáč (55)

 



Komentáre