TOP

Svedectvo: Ako som neušla spred oltára

Od detstva som túžila po manželstve. Kým kamarátka už ako malá vyhlasovala, že deti nechce – keď, tak jedno, maximálne dve – ja som snívala o štyroch. Ako som rástla, prestala som sa vznášať tak vysoko. Do môjho života sa vkradol strach a pochybnosti. Veľa manželských párov ma od tohto zväzku skôr odrádzalo.

Titulná foto: Peter Kováč

Ani neviem spočítať, koľko platonických lások som mala. Veď v hlave vyzerajú veci tak ideálne. Objekt vašich snov vám odpovedá presne to, čo chcete počuť a vykonáva všetky tie romantické gestá, o ktorých ste čítali alebo ste ich videli vo filmoch. Mala som hrozný zlozvyk – kamkoľvek som išla alebo kdekoľvek som sa nachádzala, vždy som si z toho prostredia vybrala jedného chlapca, alebo neskôr muža, ku ktorému som vzhliadala. A pritom toľkí z nich ani netušia, že som bola „do nich“. Ja som zatiaľ v hlave spriadala vlastný scenár lásky a to bola chyba, pretože som nenechala Boha písať môj príbeh.

Mala som dvadsaťjeden rokov, keď som začala s niekým seriózne chodiť. Vyvíjalo sa to veľmi dobre. Mnohé mi závideli výlety s ním, prekvapenia, kytice kvetov, skvelé darčeky. A ja som sa zaľúbila až tak, že som ho povýšila nad všetkých a všetko. Celý môj svet sa krútil okolo neho. Poznali sa aj naše rodiny, rozprávali sme sa už aj o svadbe, koľko chceme mať raz detí, kde by sme bývali… A predsa vo mne stále driemala neistota.

„Tým, že ma miluješ, iba hádžeš hrach o stenu. Viem, že som debil, lebo nikto iný mi nedal toľko ako ty, ale už ťa mám rád len ako kamarátku.“ Presne si pamätám, kde a ako sa to stalo. Po ôsmich mesiacoch vzťahu sme boli v Lurdoch. Jedli sme pizzu v jednej z reštaurácií a mne zrazu vyschlo v krku. Porcia sa zmenila na kameň a nemala som chuť nielen dojesť pizzu, ale ani žiť. Mala som chuť utiecť. Ale kam, keď sme boli na trinásťdňovom zájazde s autobusom plným dôchodcov? Plakala som. Vyronila som potoky sĺz a Márie som sa v Lurdoch pýtala prečo. Navštívili sme potom ešte niekoľko pútnických miest, ale všetky som ich videla len cez sivú clonu smútku. Vrátili sme sa na Slovensko, ja na moje brigádnické miesto, on domov, o sto kilometrov ďalej.

Čokoľvek som navrhla, nereagoval. Vraj je unavený, nič ho nebaví a chce maximálne ísť von so psom alebo pozerať TV. Sama nechápem, prečo sme sa v zahraničí rovno nerozišli a nepodali si ruky s heslom „do nevidenia“.

NAMIESTO SRDCA ČIERNA DIERA

Aj keď sme prežívali krízu, nádejala som sa, že je to len zlé obdobie. Veď predsa niekto nemôže len tak prestať mať rád, alebo…? Už som bola vyčerpaná z práce, zo skorého ranného vstávania a z dlhých služieb v kuchyni a pri riadoch. Navyše som videla obrovskú neochotu z jeho strany, tak som navrhla pauzu so slovami: „Ozvi sa mi, keď ti budem chýbať.“ Ale on napísal až po veľmi dlhom čase, keď som začínala v Bratislave na druhom stupni vysokej školy. Poprial mi len úspešný štart do nového školského roka. Ja som už vedela, čo mám urobiť, len som sa toho bála. Veľmi som svoje rozhodnutie premodlila a napokon som vedela, že už nedovolím, aby mi niekto ubližoval. Stretli sme sa, vrátila som mu všetky jeho veci a naše cesty sa rozišli.

Aj keď som na jednej strane cítila oslobodenie, z veľkej časti môjho srdca sa stala čierna diera. Pridlho som žialila, znenávidela som mužov a povedala som si, že radšej pôjdem do kláštora. Nezabudnem na spoveď, ktorú mi vyslúžil jeden kňaz – videla som ho prvýkrát v živote, a predsa som mala pocit, že ma pozná ako vlastnú sestru. „Vieš, na to, koľko je na Slovensku rozvodov máme štatistiky, ale koľko je rozchodov-rozvodov, na to žiadna štúdia nie je – a ty si taký prežila.“

Mala som nejakých nápadníkov, ale bez mihnutia oka som ich odmietla. Napísala som si do denníka, akého muža chcem, a že ak sa mám ešte niekedy v živote zaľúbiť, tak už len do svojho budúceho manžela. Zranenie však vo mne vyvolalo maximálnu nedôveru voči komukoľvek. Paradoxne, práve po rozchode som s Bohom mala najlepší vzťah. Osamote som na internáte bola málokedy, ale keď áno, revala som. „Bože, aj teba takto bolí, keď ťa niekto odmietne? Aj ty to takto cítiš? Ak áno, tak ťa už nikdy nechcem zradiť, už ťa nikdy nechcem odmietnuť a otočiť sa ti chrbtom. Tak veľmi to bolí.“

Keď som mala dvadsaťštyri, vybrali ma ako jednu z dobrovoľníčok do Afriky. V jeden podvečer, cestou do Lalibely, som pozorovala nádherné kopce kúpajúce sa v zapadajúcom slnku. Pocítila som obrovský pokoj a radosť, že som v Etiópii a môžem si plniť svoj sen slúžiť a zároveň cestovať. „Vieš čo, Bože? Spravme dohodu. Ja vzťahy prestanem riešiť a ty sa postaráš, dobre?“ Uzavrela som s Pánom zmluvu a odvtedy sa začali diať neskutočné veci.

Autor fotky: Peter Kováč

 

HESLO „BOH TO VIDÍ“

Ešte pred odchodom som kamarátke, ktorá ma pozná od detstva, znova spomenula rehoľu. Mala som viac období v živote, keď som nad týmto povolaním seriózne premýšľala, ale mnohokrát z tých nesprávnych dôvodov: nikdy nebudem sama, budem mať okolo seba sestry, ako misionárka môžem precestovať celý svet a slúžiť tým najchudobnejším. Obávam sa však, že z mojej strany šlo iba o sebecké dôvody, aj keď to znelo akokoľvek vznešene. „Ako sa volá tá katolícka zoznamka?“ Spýtala sa kamoška a už ma aj prihlasovala. „No veď počkaj, ja sa ešte len zasmejem, keď si tu naozaj nájdeš muža a na vašej svadbe budem mať príhovor, že heslo som ti dala – Boh to vidí.“ Priateľka ma poznala veľmi dobre. Aj keď všetko o mne vyplnila a vybrala aj vhodnú fotku, ešte bolo potrebné zaplatiť členstvo. To som spočiatku odmietala, pretože som vedela, že za pár mesiacov odchádzam a vôbec neviem, aké budem mať pripojenie k internetu. Som však tvor veľmi zvedavý a blikajúce notifikácie na maili ma presvedčili, že si chcem prečítať, čo tí muži píšu. Bola som v kontakte s pár kandidátmi na potenciálneho „pána budúceho“, ale nikam sa to s nikým viac neposunulo.

SPRÁVA PO TOM, AKO SOM TO SO VZŤAHMI VZDALA

Ráno 17. októbra 2017 som veselo štebotala spoludobrovoľníkovi o tom, ako som to so vzťahmi vzdala. A večer mi napísal môj manžel. Ozval sa mi na mail, pretože členstvo na katRande som už nemala aktívne. Ani neviem, čo ma podnietilo odpísať. Ondrej – alebo Dondo, ako ho rada volám – si musel na moje odpovede počkať dosť dlho. Nerobila som to náročky. Rada venujem stopercentnú pozornosť ľuďom, s ktorými práve som, lebo viem, že prítomná chvíľa je jedinečná a už sa nemusí zopakovať.

Keď som odlietala z Etiópie, mala som taký zvláštny pocit. Veľa som sa tam modlila za budúce povolanie a sestry vincentky boli také inšpiratívne, že som sa Boha pýtala, či sa nemám stať jednou z nich. To, čo som cítila, bol aj smútok, že už odchádzam a nechávam tam žiakov a sestry, ktoré som si veľmi obľúbila. Zároveň som však mala takú predtuchu, že nebudem mať dôvod vrátiť sa. Ťažko sa to vysvetľuje. Jednoducho som vnímala, že jedna kapitola môjho života sa uzatvára. Prišlo hľadanie práce, sťahovanie sa do hlavného mesta a aj prvé rande s nápadníkom z katRande. Keďže naposledy som randila len s bývalým priateľom, čo bolo asi dva roky predtým, mala som značnú trému. Pri upravovaní sa som sa odrazu v zrkadle pýtala, či to vôbec stojí za to. Naschvál som vybrala prednášku o púti do Santiaga de Compostela, lebo som jednak vedela, že obaja chceme túto cestu absolvovať a jednak som bola prešibaná a hovorila si, že keď sa nebudeme mať o čom baviť, vypočujeme si fajn prednášku a každý pôjde svojou cestou.

Autor fotky: Peter Kováč

 

TERAZ ĽÚBIŤ NEVIEM

Stretnutie bolo aj napriek počiatočnému stresu veľmi príjemné a pokojné. Keď ma odviezol ku kamoške, spanikárila som a rýchlo vystúpila, keď sa naklonil. Chcel mi dať len rukou krížik na čelo, ale ja som sa zľakla, že chce iniciovať bozk. Bola som naozaj ako také vyplašené vtáča, ktoré vypadlo z hniezda a nevedelo lietať. Spýtal sa, či si zavoláme a ja že jasné, a zabuchla som mu dvere pred nosom. Potom mi však došlo, že číslo naňho mám len ja, on moje nemal. Ďalší krok alebo rozhodnutie prerušiť kontakt boli teda na mne. Ešte v ten večer som mu napísala, že mu ďakujem za stretnutie. Zaspávala som však s tónmi piesne Love, Love, Love od skupiny Of Monsters and Men, kde sa spieva: A ty ľúbiš, ľúbiš, ľúbiš, keď vieš, že ja ťa ľúbiť neviem. Tá skladba presne vystihovala moju vnútornú rozpoltenosť. Na jednej strane som si vravela, že fajn chalan, ide z neho pokoj a je so mnou veľmi trpezlivý a na druhej strane som sa veľmi, veľmi bála začať nový vzťah, pretože som automaticky očakávala budúce odmietnutie a rovnaké „rozchodové“ frázy, a to som nechcela zažiť znova. Povedala som si, že nič očakávať nebudem a uvidím, ako sa to vyvinie.

UTEKALA SOM PRED BOZKOM

Už na druhý deň mi napísal SMS. To bolo veľmi nezvyčajné, keďže väčšina mužov, ktorých som poznala, nechali dievča „podusiť“ a po rande sa neozývali aj niekoľko dní. Odvtedy mi správu napíše každý deň, keď spolu nie sme alebo keď sa ráno rozlúčime. Nebolo to však ľahké. Začali sme spolu chodiť asi tri mesiace po našom prvom rande. Tak naozaj sa ma pokúsil pobozkať už viackrát, ale stále som utiekla. Vedel o všetkých mojich zraneniach a bol stále trpezlivý. Napísal mi, že by rád o mňa bojoval, ak mu dám šancu. Asi najkrajšia správa, ktorú som dostala, znela, že sa mu páčim nielen ja, ale aj môj vzťah s Bohom a môj smiech. A že aj keď ma chcel pobozkať, nechce na to tlačiť a môj krížik na čelo si cení viac. Keď som to čítala, rozplakala som sa. „Pane, je to on? Ja sa už nechem popáliť!“ Modlila som sa. Modlili sme sa spolu, zverovali sme každé naše rande Ježišovi a on uzdravoval moje srdce. Lepil ho, spájal, obnovoval a vyživoval.

Dondovi som povedala aj o strachu z manželstva. „Nechcem dopadnúť ako páry, ktoré poznám. Tie sa iba hádajú, vykrikujú si chyby a o ich láske svedčia len fotky z minulosti.“ Raz som sa mu priznala aj s tým, že niekedy myslím na to, ako spred oltára utekám. Že som sa mala vydávať mladá a hlúpa, lebo teraz si až príliš uvedomujem, do čoho idem a viem, že to nebude len prechádzka ružovou záhradou.

Autor fotky: Peter Kováč

 

TICHO PO POŽIADANÍ O RUKU

Aj napriek mojim rečiam ma po ôsmich mesiacoch chodenia požiadal o ruku. Nečakala som to práve v ten deň, hoci som tušila, že raz sa ma to chystá opýtať. Iné ženy plačú od dojatia, ja som vyzerala, akoby sa mi vybili baterky a mlčala som. Videla som, že na odpoveď čaká už dlho a bojí sa. Schúlila som sa do klbka. „Ach, Bože, Bože, Bože, teraz mi raď, teraz mi povedz, čo mám odpovedať. Prečo to prišlo tak rýchlo? Neviem, či som pripravená. Chceš to ty? Vidíš nás dvoch ako manželov?“ Zhlboka som dýchala a hlavu stále skrývala medzi kolená. Odpoveď som nezačula, ale zaplavil ma pokoj. A tak som povedala: „Vezmem si ťa.“

Nadšenie, radosť a eufória prišli až na druhý deň. No keďže som človek, ktorý má rád veci pod kontrolou a najradšej mám, keď mám na všetko dosah, začalo ma trápiť, ako si na svadbu našetrím. Zase som sa chcela spoľahnúť len na vlastné sily a málo som dôverovala Bohu. Nebrali sme sa preto o rok, ale o rok a pol a s Božím požehnaním a pomocou rodičov sme nejako vyskladali čiastku potrebnú na slávnosť s viac ako sto hosťami.

 

SVADBA V ČASE KORONY

Ale prišla korona a všetky moje plány sa zrútili ako dom na piesku. Veľa som plakala a nechcela prijať plán B. Nakoniec bola z plánu B ešte oveľa, oveľa krajšia svadba ako som si kedy mohla priať a vysnívať. Súkromná, intímna, pokojná a bez stresu. Bolo nás s fotografom len pätnásť, všetci hostia mali rúška, dokonca aj my, ženích s nevestou, tiež rukavice a dodržiavali sme rozostupy. Brali sme sa 25. 04. 2020 a Boh nám doprial nielen obrad, ale aj celú svätú omšu, a tak som po veľmi dlhom čase s radosťou prijala aj Sviatosť oltárnu. Náš svedok sa nám priznal, že bol na spovedi po niekoľkých rokoch, čo sme považovali tiež za zásah „zhora“.

Vysnívala som si, že ma ženích uvidí v svadobných šatách až pred oltárom, a tak sa stalo. Keď som pred sobášom čakala na ocina, ešte mi hlavou prebehla myšlienka na útek, ale zasmiala som sa jej. Kam by som utekala? V bielych šatách s vlečkou a v opätkoch je to nielen nepraktické, ale zrazu mi to prišlo absurdné.

Veď viem, koho si beriem. Je to muž mnohých kvalít, ktorý ma už druhý rok presviedčal o tom, aký je galantný gentleman, že je mužom do koča aj do voza a vie mi pomôcť nielen s domácimi prácami, ale aj s varením; a je aj dobrý tanečník, aj opravár, aj poslucháč, aj vinár, aj masér, ale hlavne syn Kráľa. Púť do Santiaga de Compostela sme nakoniec absolvovali ako snúbenci a aj tam ma presviedčal, že je so mnou či mám dobrú náladu, bolesti alebo krvavé prsty pre zle zvolenú obuv. Vedela som, že keby musel, tých sto a viac kilometrov by ma odniesol aj na rukách.

Na ocina som čakala dosť dlho, pretože sa v sakristii „zakecal“ s farárom a takmer to vyzeralo, že nevesta je naozaj na úteku – ale bol to len neprítomný otec.

Som živým svedkom toho, že keď sa zveríte Bohu, vylieči vás zo všetkých zranení, smútkov, strachov a neistoty. Lebo On je Boh lásky, pokoja, nádeje a jediná istota, na ktorú sa môžete spoľahnúť. Nikdy v človeku nenájdete to, čo v Ňom. Keď sa obzerám späť, nestačím sa diviť, lebo sa splnili aj spovedníkove slová – že sa ani nenazdám a život sa mi vyskladá ako nádherná mozaika a ja sa budem môcť pozerať na krásny obraz a obdivovať ho. Len treba byť trpezlivá, pretože mozaika zblízka nedáva logiku a jednotlivým obrazcom nerozumieme, keď ich máme pod nosom, iba s odstupom.



Komentáre