Svedectvo mamy rapera: Za synovo obrátenie sme sa s manželom modlili a postili
Archívny text z magazínu
Dávid Janočko je kresťanský raper s umeleckým menom Puer Dei. Pred pár rokmi by o Bohu veľmi nesvedčil – lákal ho život ulice a partia, s ktorou mohol všeličo vyvádzať. Alkohol, drogy, krádeže… problémy došli až k tomu, že ho vyhodili zo strednej školy. Lenže Boh si k nemu našiel cestu a Dávid dnes svedčí o jeho láske. Určite k tomu dopomohli modlitby rodičov a hlavne Dávidovej mamky Beáty Janočkovej, ktorá opisuje, ako tento čas prežívala.
Pani Beáta sa po zistení Dávidových problémov začala intenzívne modliť za svojho syna. Videla, ako to s ním ide dolu vodou, a pomôcť tu mohol jedine Boží zásah. Modlila sa za jeho obrátenie a modlí sa zaňho aj teraz: „Obrátenie vnímam ako každodennú výzvu. Modlím sa, aby ju moje deti zvládali a nevzdávali sa. Bol by to asi nesprávny dojem, keby sme si mysleli, že obrátenie je akýsi čarovný prútik, ktorý všetko zmení, a už je všetko vybavené. Tam sa to všetko iba začne. Ale je pravdou, že keď dieťa lieta vo vážnejších problémoch, modlíme sa k Bohu, aby zasiahol výraznejším spôsobom. A v Dávidovom prípade to tak bolo. Bola som presvedčená o tom, že Dávidovi pomôže iba obrátenie. Skúsenosť živého a osobného Boha, ktorý svojím dotykom nahodí novú výhybku v jeho živote,“ spomína pani Beáta. Obrátenie jej syna sa začalo na duchovných cvičeniach. A to, že nahovorila šestnásťročného chalana, aby sa ich zúčastnil, považuje za zázrak.
Dávid zrejme nejako špeciálne nevnímal, že sa zaňho mama modlí. Pani Beáta si to myslí preto, že žil svoj „divoký“ život a v hlave ho jej modlitba a starosť oňho vtedy netrápili. „Ja sa nikdy nesnažím modliť tak, aby ma deti videli. Nechcem tým povedať, že sa pred nimi schovávam. Ony vidia, čím žijem, aj bez môjho snaženia sa,“ vysvetľuje pani Janočková.
V ČOM VŠETKOM LIETAL, SOM SA DOZVEDELA AŽ NESKÔR
Matky sa vždy trápia pre svoje deti, zvlášť keď sa dostanú do problémov. V ťažkom čase Pán Boh držal pani Beátu aj tak, že niektoré veci ostali pred ňou skryté: „Keby som o všetkom vedela, asi by som to neuniesla. Pán Boh vie, koľko znesieme. A veľkou oporou sme si navzájom s manželom. Boli sme na to dvaja, a to je super. Taktiež to obdobie netrvalo dlho a Dávid nebol ťažký narkoman, takže mnohé veci som si nevšimla. Viac ako drogy sme riešili jeho školu a celkovo jeho nezodpovedný prístup k životu a povinnostiam. O tom, v čom všetkom lietal, som sa dozvedela až neskôr, keď už rozprával svoje svedectvo.“Ako to bolo s Dávidovým obrátením a o čom vlastne svedčí? „Začalo sa to víkendom v Rodinkove, kde sme s manželom občas chodievali na ‚Modlitby oázy‘. Jeden víkend bol zameraný na mládež a Dávid išiel s nami. To bol prvý zázrak. Z toho víkendu prišiel nadšený a sľúbil organizátorom, že pôjde v lete na duchovné cvičenia (Oázu) na tri týždne. Samozrejme, do leta bolo ďaleko a jeho dojmy z víkendu postupne vyprchali. Keď prišlo leto, všetko som vybavila, zaplatila a potom som povedala Dávidovi, že keď to sľúbil, tak by bolo nefér tam nejsť. A on nakoniec išiel, čo bol druhý zázrak.“
PRENIKLA MA VEĽKÁ NÁDEJ A RADOSŤ
Počas duchovných cvičení mama Dávidovi na druhý deň zavolala, no na druhom konci sa ozval zúfalý hlas, presvedčený o tom, že to je celé omyl, že je to akýsi pioniersky tábor a on to tam nevydrží. „Zložila som a s manželom sme sa začali modliť a postiť. Viac som mu nevolala, len na tretí deň som mu poslala sms s otázkou: „Ako?“ A odpoveď: „Dá sa.“ To mi stačilo, potrebovala som vedieť, či odtiaľ neodišiel. Zároveň ma prenikla veľká nádej a radosť. Dnes viem, že na tom všetkom mala veľký podiel Panna Mária,“ teší za zo všetkého pani Janočková.
Ako si uchovala Dávidova mama nádej, pokým Boh zasiahol do ich situácie? Zamýšľa sa nad tým, čo to vlastne znamená. „Čo si predstavujeme pod nádejou? Vieru, že Boh niečo urobí a veci pôjdu podľa našich predstáv? Každý problém, ktorý ma cez deň stretne, sa v konečnom dôsledku končí vo mne. Aj nevhodné správanie môjho dieťaťa je nakoniec duchovnou výzvou pre mňa. Začnem byť konfrontovaná s mnohými otázkami: Prečo alebo z čoho mám strach? Aký postoj zaujať ako rodič? A kde je tu Boh? Je tu? A ako tu je? Koná, alebo čaká? A čo keď slobodná vôľa dieťaťa je naklonená inde? Má moja modlitba význam? Ako umožniť Bohu, aby cezo mňa konal? Kde je moja viera? V čo mám veriť, aby to nebola len moja ilúzia?“ kladie si otázky pani Beáta. Aj toto premýšľanie ju vedie k Bohu v každodennom živote, k hľadaniu cesty, ktorá jej dáva nádej.
Foto: Matúš Zajac