TOP

Svedectvo: Moment, keď rodičovi poviete „odpúšťam ti“, je kľúčový

Ako dieťa zažil obdobie, keď nepoznal plný žalúdok, teplý radiátor alebo vodu. Týranie bolo bežnou súčasťou „výchovy“. Na to, ako sa dostal do detského domova, ako odpustil svojim rodičom a stal sa riaditeľom Centra pre deti a rodiny v Necpaloch, spomína Ladislav Adamovič (36).

Keď som mal štyri roky, náš vlastný otec v ťažkom psychickom stave spáchal samovraždu. Mama ostala s dvomi malými deťmi, ale v krátkom čase si našla nového priateľa, s ktorým sa zobrali. Čakali spolu bábätko, dievčatko, lenže v období pred pôrodom prišiel náš nevlastný otec o svoju mamu. Poznačilo ho to natoľko, že znova začal piť. Jeho mama totiž bola tá, čo ho modlitebne aj motivačne držala. Začali sa problémy, prišiel o prácu, bol agresívny na moju mamu, situácia sa vyhrocovala.

Pokojný bol často vtedy, keď bol opitý. Keď bol triezvy, bolo to tragické. Jednou z najťažších chvíľ bolo, keď nás vymkol aj vo vážnom momente, keď mama dostala pôrodné bolesti s ďalším bábätkom. Spúšťali sme ju dolu cez balkón, aby mohla porodiť v sanitke. Tieto ťažké chvíle mamu natrvalo poznačili. Myslím si, že dôsledkom popôrodnej psychózy začala taktiež piť.

Začali sme trieť biedu. Chodieval som s bratom kradnúť už od skorého rána, lebo nebolo čo jesť. Mňa ako najstaršieho nevlastný otec v tom čase týral. Zažil som bolesť, pretože ma často hádzal po miestnosti ako handru, bolesť, keď ma bil, rozbíjal na mne taniere, bolesť, keď sa povyšoval a vulgárne ma osočoval… Trvalo to asi tri roky a ja som to už nezvládal, utekal som z domu. V škole si všimli, že sa niečo deje a učiteľka nás zahlásila na sociálny úrad. To spôsobilo zhoršenie našich vzťahov, v očiach rodičov som sa stal zradcom. Kvôli úradom museli predať byt a presťahovali sme sa do najsevernejšej dediny na Slovensku, Oravskej Polhory, kde boli kruté zimy. Doslova zázrakom som tam prežil pijanské orgie rodičov spolu s podobne žijúcimi ľuďmi, ktorí sa u nás zišli z celého okolia. Prišli sme úplne o všetko a musel som chodiť aj po žobraní.

 

 

Hovoril som „amen“ len na jedno

Zanedlho nás však sociálka zobrala preč. Z krízového centra si nás štyroch vzala jedna profesionálna rodina. Stále sa doma modlili. Mne ako pubertiakovi to vôbec nevoňalo. Pripadali mi ako mimozemšťania. Pri spoločnej modlitbe s nimi som však len na jednu vec hovoril „amen“. Na ich syna Paľka s detskou mozgovou obrnou. Venoval som sa mu. Chcel som, aby robil pokroky. Zlomový moment prišiel u mňa raz po príchode zo školy. Paľko na mňa zrazu zavolal: „Ahoj, Laco!“ Vtedy v mojom srdci Boh zvíťazil a povedal som si, že je asi naozaj reálny. Boh reagoval na moje výsmešné amen a chlapčeka s ťažkou diagnózou takto rozhýbal.

Boh ma viedol ďalej a ja som sa pomaly učil odpúšťať. Pochopil som, že Boh Otec nie je ako ten zloduch, ktorý dobodal mamu nožom a musí byť v base. Po rokoch som pod vedením kňaza urobil rozhodnutie nevlastnému otcovi odpustiť a každý deň som sa rok modlil a vyznával odpustenie. V tejto modlitbe som často kričal vyjadrujúc pred Pánom Ježišom svoju nenávisť a bolesť voči nevlastnému otcovi. Dnes vidím, že som potreboval tento čas, inak by som ostal zahorknutý. Po roku modlitieb som stretol nevlastného otca a bol som naozaj pokojnejší. Maminka pred dvoma rokmi zomrela, neuniesla už svoje ťažkosti. Na jej pohrebe som nevlastného otca objal a tvárou v tvár som mu povedal „odpúšťam ti“. Vďaka Pánu Bohu za silu a vnútorné uzdravenie.

 

 

Teraz ja pomáham deťom

Teším sa, že aj moji súrodenci teraz majú rodiny, zdravý partnerský vzťah a sú mimoriadne úspešní v práci. Traja máme vysoké školy, najmladšia sestra, ktorú podporujeme po skorej maminkinej smrti, ide na vysokú školu.

Vidím, že moja osobná spiritualita, manželstvo s milovanou a hlboko veriacou manželkou Evičkou sú diametrálne iné ako v mojej biologickej rodine. Naša kresťanská výchova prináša radosť zo šťastia našich dcér. A práve tieto piliere môjho života sú mi oporou pred výzvami, pred ktorými stojím s mojím tímom v práci.

Vo funkcii riaditeľa Detského domova Necpaly (od 1. 1. 2019 Centra pre deti a rodiny) pracujem štvrtý rok. Systémovo a svojím osobným príkladom pomáham skoro sedemdesiatim deťom, ktoré zažili podobný osud ako ja. Hlavnými atribútmi, prečo som išiel na túto pozíciu, bolo pozitívne ovplyvniť systém zariadenia a vytvoriť regionálny systém podpory pre rodiny v kríze. Pracujeme aj na tom, aby deti odišli z nášho zariadenia úspešne do života.

 

 

Vyrovnanie sa s minulosťou

Môj životný príbeh mi ukazuje dôležitý aspekt, tým je vyrovnanie sa so svojou minulosťou – odpustenie sebe, rodičom, zamestnancom či deťom v zariadení. Moment, keď prídete za svojím rodičom a poviete mu „odpúšťam ti“, je kľúčový.

Aj v našom systéme zariadení vidím potrebu riešiť odpustenie sebe. Jedno doráňané srdce dieťaťa, ktoré je buď utiahnuté do seba, alebo naopak agresívne, volá po pomoci. Kresťanstvo ponúka deťom možnosť „zložiť batoh“ vín a zranení pod Kristov kríž a dieťa po očistení srdca má možnosť začať s novým štítom.

Uvedomujem si, že sú to moje subjektívne skúsenosti a mnoho odborníkov v oblasti psychológie, špeciálnej pedagogiky by mi oponovalo, že „rýchle riešenia“ nie sú najlepšou cestou. Nespochybňujem úžasnú prácu odborných zamestnancov, pedagógov a lekárov. No dobre vieme, že nemáme toľko časového priestoru v našich zariadeniach na niekoľkoročnú liečbu každého dieťaťa. Netvrdím, že cesta odpustenia je jediná, ale pokiaľ pomôže čo i len jednému dieťaťu, je to pre mňa obrovská radosť.

Víziu mám preto jasnú: Pokiaľ dieťa v našom zariadení nemá funkčnú rodinu, pomáhame mu, aby si ju mohlo vytvoriť ako plnohodnotný človek v našej spoločnosti. Teším sa z každého malého úspechu. Budem rád, keď nás akýmkoľvek spôsobom povzbudíte a podporíte.

 



Komentáre