Svedectvo rozvedenej Lenky: Vo svojej vtedajšej nezrelosti som podľahla tlaku okolia

Archívny text z magazínu

Lenka Chlebanová po roku a pol manželstva zistila, že sa zosobášila s človekom s narcistickou poruchou osobnosti, čo potvrdili aj dva nezávislé psychologické posudky. Dnes je už vyše roka civilne rozvedená a na cirkevnom súde prebieha skúmanie platnosti tohto manželstva. Lenka s odstupom času reflektuje svoj príbeh a chyby, ktoré urobila v období zasnúbenia.

Pri vstupe do manželstva u mňa úplne absentovala dlhodobá príprava, ktorá prebieha v rodine už od detstva. Vyrastala som bez otca a v mojej širšej rodine sa nenachádzali žiadne príklady šťastných a fungujúcich manželstiev. Predstavu o tom, ako má vyzerať láska medzi mužom a ženou, som ako dieťa čerpala prevažne z kníh a filmov. Tie vo mne v období dospievania vyvolali prudký kontrast s realitou, čo dospelo až k strate ilúzií o vzťahoch. Ak som aj náhodou stretla harmonické páry, hovorila som si, že sú skôr výnimkou ako pravidlom.

Zároveň som však v sebe pociťovala hlbokú túžbu po skutočne naplnenom manželskom vzťahu a rodičovstve. V tomto období som sa v kresťanskom prostredí často stretávala s názormi, že je dobré si čo najskôr zvoliť životné povolanie. Veľa sa tiež hovorilo o tom, že mladší vek je pre ženu ideálny na to, aby sa stala matkou. Zo všetkých strán som tak na sebe cítila tlak, aby som sa v živote už niekam zaradila.

VŠETKO VYZERALO RUŽOVO A DOKONALE

Niekedy v tomto období som na kresťanskej internetovej zoznamke stretla aj svojho bývalého manžela. Neprekážalo mi, že bol odo mňa vekovo výrazne starší, keďže som mala podvedome tendenciu hľadať v mužoch chýbajúceho otca. Keďže moje sebavedomie nebolo v tom čase veľmi vysoké, nemala som na budúceho partnera prehnané očakávania. Manžel tak pri zoznámení spĺňal moje rámcové podmienky.

V prvých týždňoch nášho vzťahu vyzeralo všetko až príliš ružovo a dokonale. Na všetkom sme sa zhodli, mali sme rovnaké záujmy aj záľuby, názory aj životné hodnoty.  O šesť týždňov po zoznámení prišla žiadosť o ruku a o niekoľko mesiacov nato sme uzavreli sviatostné manželstvo.

V tom čase sa v spoločnosti ešte veľmi málo hovorilo o poruchách osobnosti, technikách manipulácie a pojmoch ako napríklad „love bombing“. Dnes už viem, že ak je zo začiatku vo vzťahu všetko príliš ideálne, treba zbystriť pozornosť. S najväčšou pravdepodobnosťou tam totiž niekto nie je úplne úprimný a autentický.

Ružové farby našej spoločnej budúcnosti po sobáši veľmi rýchlo spľasli ako bublina. Odrazu prišli samé výčitky, sťažnosti, nespokojnosť, ponižovanie a urážky. Náhle zmeny názorov a nálad, tichá domácnosť, klamstvá a prekrúcanie pravdy boli u nás zo strany manžela na dennom poriadku. Pomaly, ale isto sa v mojom manželstve začínalo obdobie stupňujúceho sa psychického násilia, ktoré bolo spočiatku veľmi ťažké odhaliť či pomenovať. Na jeho konci som sa však ocitla úplne izolovaná, zmätená a zavalená pocitmi vlastnej viny, zlyhania a zúfalstva.

IGNOROVALA SOM VAROVNÉ KONTROLKY

Počas pätnástich mesiacov manželstva sme si prešli dvomi mesiacmi odluky, sťahovaním aj mnohými bezvýslednými a vyčerpávajúcimi rozhovormi. Až neskôr som s Božou pomocou a vďaka mnohým odborným článkom a rozhovorom s odborníkmi zistila, aké sú prejavy narcistickej poruchy osobnosti. Bolo to, akoby sa mi konečne otvorili oči. Prvýkrát som uvidela, s kým naozaj žijem. Rozhodnutie podať žiadosť o civilný rozvod a o preskúmanie platnosti manželstva bolo pre mňa už len nevyhnutným a logickým ďalším krokom.

V čom vidím s odstupom času chybu? Pre svoju vtedajšiu nezrelosť a prehnanú submisívnosť som veľmi podliehala tlaku okolia. Ak by som sa rozhodovala vo väčšej slobode, mohla som mať jasnejšiu myseľ, potrebnú na správne rozlišovanie. V čase zasnúbenia mi totiž pri niektorých príležitostiach viackrát zasvietili červené varovné kontrolky, ale ja som sa rozhodla vedome ich ignorovať. Vštepovali mi totiž, že nikto nie je dokonalý a že je potrebné odpúšťať si a dávať druhé šance.

Mladým párom by som dnes na základe vlastných skúseností povedala, že príprava na dobré manželstvo sa začína už oveľa skôr, ako vôbec stretnú svojho budúceho partnera. Spočíva v prvom rade v hlbokom sebapoznaní a budovaní vlastnej identity a osobných hraníc. Človek by mal mať už pred vstupom do manželstva skúsenosť toho, aké je to byť bezpodmienečne milovaný a prijatý. Či už rodičmi, Bohom alebo aj sám sebou. Ak túto skúsenosť má, dokáže už v zárodku odhaliť, kedy sa mu podobnej lásky a úcty od partnera nedostáva, a povedať takémuto vzťahu nie.

Foto: archív respondentky