TOP

Svedectvo zo života netrpezlivého otca

„Maj deti, bude to super.“ Tento povzdych si v duchu (ale i nahlas) hovorievam veľmi často, lebo je to čistá pravda. Fakt je to s tými deťmi super. Väčšinou. Teda, často to až také super nie je. Vlastne… niekedy mám pocit, že je to super len málokedy. Pretože byť otcom nie je až také jednoduché, ako som si kedysi myslel.

Autor: Lukáš Dvorščák

Keď som bol mladší, prial som si veľkú rodinu. Vyzerá to, že Pán Boh počúval, a požehnal mi štyri ratolesti. Napriek mnohým náročným chvíľam som to nikdy neoľutoval. Ale bez mučenia priznávam, že byť s nimi nie je vždy „easy“ a super. Čím dlhšie som otcom, tým viac rozmýšľam, prečo to pre mňa s tými našimi deťmi nie je často super? Prečo ma často vedia tak strašne vytočiť? Prečo vo mne vzbudzujú tie najhoršie reakcie? Čo to vlastne s nimi je? Čo nie je v poriadku? Rozuzlenie tejto hádanky bolo pre mňa veľmi „šokantné“ (aj keď som to pravdupovediac tak trochu tušil). Naše deti sú úplne v poriadku. Nič s nimi nie je. Sú to proste deti. Problém je niekde inde. V otcovi. V ich netrpezlivom tatkovi, ktorý veľmi chce, aby ho vždy počúvali na prvýkrát. Aby sa pri zaspávaní nemrvili a nerozprávali. Aby sa na prechádzke v lese nezastavovali pri každom kvietku, chrobáčikovi, truse… A ak sa im nepodarilo počúvnuť na prvý, alebo aspoň druhýkrát, oheň (vo forme môjho výbuchu) bol na streche.

NAJTRPEZLIVEJŠÍ OTEC Z VLASTNÝCH SÍL

Tak som sa začal pýtať Otca, o ktorom viem, že je so mnou trpezlivý (a ešte asi často bude musieť byť), kde robím chybu. Odpoveď prišla veľmi rýchlo a jasne: „Daj svojim deťom čas. Toľko, koľko ho potrebujú.“ Jednoduché, však?
Povedal som si preto, že to skúsim a budem ten najtrpezlivejší otec, ak aj nie v našom meste, tak minimálne na našej ulici. A keď bude naša najmladšia štvorročná neustále mrnčať, že niečo chce, ukážem jej, kto je tu stelesnená trpezlivosť. Keď bude šesťročná vrieskať, že chce „niečo sladké“, s najväčšou láskou jej aj niekoľkokrát vysvetlím, že šiesty dielik čokoládky je už pre bruško nebezpečný. Keď jedenásťročná nebude chápať hudobnej náuke, vysvetlím jej to aj desiatykrát s pokojom. A nedám sa vyviesť z miery ani pri tínedžerských pohľadoch nášho najstaršieho. (Mohol by som sa rozpisovať aj ďalej, ale myslím, že chápete). A viete čo? Dal som to. Asi tak trikrát. A potom dosť. Teda trikrát – a dosť.
Prečo som to nezvládol? Lebo som človek a ten robí chyby. No nielen preto. Neviem, či ste to už zažili, ale mnoho vecí v živote vlastnými silami jednoducho nedokážeme. Ani (zdanlivo) jednoduché veci, ktoré súvisia s otcovstvom. Môže to byť, ako u mňa, trpezlivosť. Alebo schopnosť byť naozaj prítomný, prejavovať záujem, ostať pokojný v každej chvíli… Aj v týchto veciach sa musíme naučiť spoliehať na Otca a Jeho milosť.

 

TRPEZLIVEJŠÍ OTEC VĎAKA BOŽEJ MILOSTI

Niekde som čítal 7 rád pápeža Františka, ako byť lepším otcom. Vypichnem jednu z nich: „Dobrý otec je trpezlivý. Otcovia musia byť trpezliví! Často neexistuje iné východisko, než čakať. Modlite sa a čakajte s trpezlivosťou, jemnosťou, veľkodušnosťou a milosťou.“ Tak som sa rozhodol a povedal som Bohu: „Dobre Tatko. Prosím ťa – pomôž mi byť trpezlivejším, zhovievavejším. Jednoducho takým, aký si Ty ku mne.“ Aby som bol úplne úprimný – stále sa mi to nedarí úplne. Ešte občas počujem upozornenie od manželky, že som pritvrdý. Ešte sa občas pristihnem, že som neprimerane vybuchol. Ale predsa sú tu viditeľné malé pokroky. Mám radosť, keď zvládnem nejaký ten výstup vzdoru mojich detí s gráciou (väčšinou tomu predchádzajú aspoň tri hlboké nádychy a trojsekundová modlitba). Najviac ma však motivuje, keď mi vlastné deti povedia, že sú rady, že som v kritických situáciách zareagoval s pokojom, a že to teda nečakali (aj keď sú to väčšinou tie staršie).
Maj deti, bude to super. Naozaj bude. Ale pozor, budeš aj unavený, nahnevaný, frustrovaný z vlastných limitov, aj z tých ich. Tých vecí, ktoré za to stoja, a ktorým sa naučíš, je však omnoho viac. Napríklad aj trpezlivosti.

Snímky: archív Lukáša Dvorščáka



Komentáre