TOP

Sviatosť zmierenia – kde sa tu vzala?

Sviatosť zmierenia. Obávaná i málo poznaná. Neraz vnímaná skôr ako „prúser“ než ako stretnutie. Kde má tento prameň milosrdenstva koreň?

„Keby nám Boh nedal sviatosť zmierenia, museli by sme ju vynájsť. Boh nás stvoril tak, že naše svedomie dokáže uspokojiť len spoveď,“ napísal Scott Hahn v kniha o sviatosti zmierenia – Bože, buď milostivý.

Ak ideme ku koreňom a počiatkom, nie, nesiahame do stredoveku alebo ešte neskorších storočí. Nie je to niečo, čo by si vymyslela Cirkev. Ale je to odpoveď na Ježišovu výzvu po jeho zmŕtvychvstaní: „Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás.“ (Jn 20, 21) A potom na nich dýchol a povedal im: „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané.“ (Jn 20, 22 – 23) Sám Ježiš počas svojho života neraz vyslovoval tie mocné slová: „Odpúšťajú sa ti hriechy.“

Tu by sme mohli skončiť a povedať len: Veď je to Ježišova výzva, tak niet o čom. Ale ako sa neskôr vyvíjala sviatosť zmierenia v priebehu storočí až po formu, v akej ju poznáme dnes?

 

ODPUSTENIE VO SVÄTOM PÍSME

„V Novom zákone prichádza jubileum tak často, ako chceme prijať sviatosť zmierenia,“ píše Scott Hahn. Daniel Ange dodáva: „Každá spoveď sú Turíce. Každé opustenie hriechov je zoslanie Ducha Svätého. Odpustenie nie je vec, ale Niekto. Nie je to myšlienka, ale Osoba.“

Obrady pokánia ako také existovali v Cirkvi už od počiatku. „… a odpusť nám naše viny, ako aj my odpúšťame svojim vinníkom,“ prosili v modlitbe Otče náš už prví kresťania. Takýmto spôsobom bol aj v eucharistickom slávení prítomný obrad pokánia.

Apoštol Jakub vo svojom liste napísal: „Vyznávajte si teda navzájom hriechy a modlite sa jeden za druhého, aby ste ozdraveli. Lebo veľa zmôže naliehavá modlitba spravodlivého.“ (Jak 5, 17) A ďalej pokračuje: „Bratia moji, keby niekto z vás zblúdil od pravdy a iný ho obráti, nech vie, že ten, kto vráti hriešnika z jeho bludnej cesty, zachráni jeho dušu od smrti a zakryje množstvo hriechov.“ (Jak 5, 19)

Aj apoštol Ján vo svojom liste píše: „Ak hovoríme, že nemáme hriech, klameme sami seba a nie je v nás pravda. Ale ak vyznávame svoje hriechy, on je verný a spravodlivý: odpustí nám hriechy a očistí nás od každej neprávosti. Ak hovoríme, že sme nezhrešili, jeho robíme luhárom a nie je v nás jeho slovo.“ (1 Jn 1, 8 – 10)

 

 

SVIATOSŤ ZMIERENIA V PRIEBEHU STOROČÍ

Didaché, starobylý text, ktorý obsahuje učenie prvých apoštolov, píše: „Budeš vyznávať svoje hriechy v Cirkvi.“ Na inom mieste sa v texte zdôrazňuje, že sa treba vyznať zo svojich hriechov pred účasťou na Eucharistii. To bolo približne koncom prvého storočia po Kristovi. Už tu teda nachádzame dôležitosť vyznávania hriechov Cirkvi – čiže sviatosť zmierenia.

Časy cirkevných otcov sú svedectvom toho, že keď ľudia vyznávali Krista, zároveň vyznávali svoje hriechy kňazom. V Liste Filadefčanom svätý Ignác, antiochijský biskup, hovorí: „Všetkých, ktorí konajú pokánie, Pán obdarí odpustením, ak sa kajúcne obrátia k Bohu a k spoločenstvu s biskupom.“ Raní cirkevní otcovia zdôrazňovali, že je lepšie vyznávať hriechy, ako si zatvrdiť srdce.  Obľúbený svätý Augustín povedal: „Boh ťa stvoril bez tvojej účasti, ale bez nej ťa neospravedlní.“ A na inom mieste pokračuje: „Uznaj svoj hriech a Boh ho už nebude poznať.“

Svätý Cyprián (200 – 258) zas napísal: „Prosím vás, milovaní bratia, aby každý jeden z vás vyznal svoje hriechy, kým je ešte na tomto svete, kým môže byť jeho spoveď prijatá, kým zadosťučinenie a odpustenie skrze kňaza potešuje Pána. Obráťme sa k Pánovi celým svojím srdcom a vyznajme svoju ľútosť nad hriechmi so skutočným zármutkom, prosme Boha o zmilovanie.“ Alebo slová egyptského učenca Origena približne z roku 250: „O odpustení hriechov skrze pokánie… keď sa hriešnik… nehanbí vyznať svoj hriech Pánovmu kňazovi a hľadať uzdravenie…“  Hovoril o tom aj Tertulián (asi 155 – asi 225): „Po krste je pokánie druhou záchrannou doskou po stroskotaní, ktorým je strata milosti.“

Samotný úkon pokánia sa začal vyvíjať v priebehu druhého a tretieho storočia – najprv pre tých, ktorí odpadli od viery, aby sa mohli vrátiť do cirkevného spoločenstva. Ide tu o dva pramene: spoveď, ktorá zmieruje s kresťanskou obcou, a spoveď mníchov. Práve vďaka mníšskym spoločenstvám – napríklad konkrétne Klement Alexandrijský (150 – asi 215) či Origenes (185 – asi 253) – sa už v prvých storočiach začína prax spovede spájať s duchovným vedením. Vyznávali im svoje hriechy a oni prosili, aby im Boh odpustil. Ešte nebolo praktizované sviatostné rozhrešenie. V prvotnej Cirkvi bol kňaz v spovedi tým, ktorý prosil za hriešnika a niesol s ním vinu, ale prísľub odpustenia mohol dať aj laik – čo pretrvávalo až do 16. storočia. Laické rozhrešenie, zrodené z duchovného vedenia mníchov, poznáme napríklad aj v živote svätého Ignáca z Loyoly, ktorý sa vyspovedal laikovi pred bitkou v Pamplone v roku 1521.

Neskôr v ranom stredoveku súkromná spoveď postupne nahrádza verejné pokánie. Nešlo teda už o verejné pokánie, aké bolo známe a praktizované predtým. Zatiaľ čo na počiatku Cirkvi hriešnik vykonal pokánie a následne dostal rozhrešenie, v praxi súkromnej spovede je najprv rozhrešenie a až po ňom nasleduje pokánie. Po roku 313 sa dramaticky zvýšil počet kresťanov a nebolo možné ustrážiť, kto aké pokánie zvládne, a tak sa to zjednodušilo, aby to bolo nápomocné aj pre ľudí. Na prelome 10. a 11. storočia je rozhrešenie udeľované pred zadosťučinením (pokáním). Zároveň však v stredoveku dochádza k inému extrému – ľudia chodili na spoveď aj niekoľkokrát za deň.

Formula rozhrešenia, ako ju poznáme dnes: „A ja ťa rozhrešujem od tvojich hriechov,“ je známa od čias svätého Tomáša Akvinského (1225 – 1274). A potom sa v 19. storočí ľudia začínajú spovedať častejšie. „Kto sa často spovedá, získa viac milosti,“ to bolo heslo tých časov.

 

 

AKO SA MENIL OBRAD SVIATOSTI ZMIERENIA?

Hoci už rané kresťanské časy hovoria o istej forme sviatosti zmierenia, nevyzerala od začiatku tak, ako ju poznáme dnes, ale rôznym spôsobom sa vyvíjala a mala inú formu. Ale hoci sa menila forma, jej základ – Ježišovo odpustenie, zmierenia a uzdravenie – zostal vždy ten istý.

Počas prvých storočí forma tejto sviatosti celkom závisela od usmernení miestneho biskupa. V určitých obdobiach kresťania vyznávali svoje hriechy pred verejným zhromaždením – dnes poznáme súkromnú spoveď. V časoch prvotnej Cirkvi sa mohol pokrstený vyspovedať len raz za život – dnes je to záležitosť vnímania a citlivosti každého kajúcnika (aj keď je štandardne odporúčaná aspoň pravidelná mesačná spoveď). Prvotní kresťania, vyznávajúci veľmi ťažké hriechy (vražda, smilstvo, odpadnutie od viery…), mohli až po dlhšom čase pokánia pristúpiť k Eucharistii, roky strávili na modlitbách, skutkoch pokánia a dobročinnosti (napríklad za krádež robili pokánie rok a za krivú prísahu až sedem rokov) – dnes skutok pokánia nie je podmienený rozhrešením a nasleduje až po ňom, ako sme už hovorili vyššie.

Zmena však nenastala len vo forme sviatosti, ale aj v jej vnímaní. Zatiaľ čo v staroveku sa kládol veľký dôraz na zadosťučinenie, v stredoveku sa primárne zdôrazňovalo vyznanie hriechov a v novoveku je to najmä ľútosť. Štruktúra však bola vždy zachovaná – tri úkony penitenta (ľútosť, vyznanie hriechov, zadosťučinenie) a jeden úkon Cirkvi (sviatostné odpustenie).

Približne takú formu, akú poznáme dnes, nadobúda sviatosť zmierenia v siedmom storočí. Avšak, ako píše Scott Hahn, „čím viac sa menia okolnosti, tým väčšmi zostáva sviatosť nemenná“.

 

Použité zdroje (a vysoko odporúčané): Bože, buď milostivý od Scotta Hahna; Sviatosť pokánia od Anselma Grüna; Odpuštění: Pramen uzdravení od Daniela Ange, Sakramentológia II. od Mariána Chovanca

 



Komentáre