Tak trochu vlažná
Asi sa to stáva každému z nás, že z času na čas v podvedomí zaraďujeme ľudí do komunity veriacich alebo neveriacich a podľa toho máme nastavené aj naše vnútorné očakávania.
Mojou prvou blízkou skúsenosťou s „hľadajúcim“ bol môj nebohý manžel. Deväť a pol roka som sa modlila za jeho obrátenie so skupinkou biblických žien. Nešlo to naraz, skôr takým „cibuľovým efektom“, ako zvykol hovoriť, ale on bol v podstate prvý, kto mi začal klásť otázky ohľadom viery, na ktoré som sama nepoznala odpoveď. Dovtedy som totiž žila viac-menej tradične. Moja folklórna viera pri ňom dostávala zabrať. Mechanické odriekanie modlitieb či zvykové chodenie do kostola narážali na odpor jeho zvedavých otázok a prebúdzali môj vnútorný svet k životu. Nedobrovoľne, ale prišiel čas hľadať odpovede na otázky komu a prečo verím. Niektoré budili úžas, iné zas narážali na biedu mojej ľudskosti. S tým súviselo pokánie, ktoré však niekedy skĺzavalo k nezdravej škrupulozite. Úzkostlivo som strážila, čo urobím alebo poviem, aby som v iných nespôsobovala zmätok kam patrím a kým vlastne som.
NOVÝ ŽIVOT
Po narodení prvého dieťaťa sa moja viera kvalitne otriasala v základoch. Nechcela som z nej popustiť (asi zo strachu z pekla alebo zo sklamania, ktoré by som spôsobila svojej babke), zároveň som nemohla pokračovať tak, ako dovtedy. Bolo nutné robiť veci inak. Zmena bola pomalá, postupná, prerastajúca korene môjho detstva, s postupnou víziou nového života. Najlepšia vec, ktorá sa mi v tom čase stala, bola, že sme sa presťahovali do iného mesta, čo som v tom čase absolútne nevedela doceniť. S čistým štítom, s novými priateľstvami, v prostredí, kde sa mi akosi inak dýchalo. Niektorí ľudia z môjho „starého života“ to považovali za extrém. Vraj je dobré žiť vieru „tak normálne“, t. j. v nedeľu ísť na omšu, ale nie je nutné mať v dome náboženské predmety visiace na stenách či zúčastňovať sa vo voľnom čase stretiek s nejakými pre svet „uletenými“ veriacimi ľuďmi. Ťažko sa to vysvetľovalo, ale ten nádych bol návykový. Bol do mňa vdýchnutý nový život, ktorému sa nedalo odolať. Hnal ma vpred a mne sa o ňom nedalo nehovoriť. Vhod i nevhod. Všade. Také boli moje začiatky a v podstate som takto fungovala asi 18 rokov.
DOZRIEVANIE
Potom však prišiel zlom. Biblické formulky nefungovali, prichádzali sklamania zo seba aj z druhých a v neposlednom rade aj z Boha. Čakala som všeličo, hoci aj ťažké, ale nie smrť. Hodnú chvíľu som sa na ňu v srdci nevedela pozrieť ako na víťazstvo, hoci som to rozhodnutím v srdci deklarovala verejne.
Dnes by som zhodnotila moju vieru ako tak trochu vlažnú. Modlím sa o jej prebudenie, o znovunapojenie sa na Živý prameň. Zároveň však prijímam aj túto suchopárnosť. Viem, že je darom. Zatvorili sa jedny dvere. Nebadane, potichu. Verím však, že sa otvárajú ďalšie – s mocou a silou vykročiť vpred. Som pripravená čeliť viere, ktorá dozrieva, aby som nanovo mohla privítať vo svojom srdci Mesiáša. Tentokrát možno ticho, nebadane, jemne, bez veľkej okázalosti, ale natrvalo.
„Vás Božia moc vierou chráni pre spásu, ktorá je pripravená zjaviť sa v poslednom čase.“ 1 Pt 1, 5
A tak mi neostáva iné, iba spoliehať sa, že Božia ruka ma chráni pre spásu a je pripravená zjaviť sa mi. Nezanechá ma, ani neopustí.
Foto: pexels.com