TOP

Tento film možno niekomu zachráni život

Viera Vlčková (57) je mama Dorotky (15), dievčaťa s Downovým syndrómom, a zároveň hlavnej hrdinky filmového dokumentu Niečo naviac. Obidve prezrádzajú niečo o filme, o nahrávaní a zároveň vydávajú svedectvo lásky jednej rodiny, kde je navyše – vlastne len jeden chromozóm.

Pani Viera, ako ste doma reagovali na ponuku filmárov?

Paľko Kadlečík je syn našich priateľov, ale osobne sme sa spoznali len pred pár rokmi. Naša najstaršia dcéra Katka ho nahovárala vyrobiť videoklip ku Dňu Downovho syndrómu (21. marec). Keď sa prišiel pozrieť do divadla Dúhadlo, kde pracujú liečební pedagógovia s deťmi s Downovým syndrómom (DS), natoľko ho zaujal ich spôsob práce s deťmi, že sa rozhodol nakrútiť film o tomto divadle. Neskôr, ako sám hovorí, sa pred ním začal odvíjať príbeh Dorotky a našej rodiny, a tak nás oslovil, či by sme v ňom mohli byť „hlavní hrdinovia“. Vôbec som si nevedela predstaviť, ako by sme film nakrúcali, ako by sme Dorotku „režírovali“, ale Paľkovi som absolútne dôverovala a dala som mu voľnú ruku, nech robí, čo chce.

 

Nebáli ste sa, že vo filme toho veľa o vás (o rodine, o Dorotke) odhalíte?

Nikto z nás netušil, aký film vlastne vznikne. Paľko s nami jednoducho trávil čas, nosil si kameru a nakrúcal. Spočiatku sme mali veľkú trému, ale postupne sme prestali vnímať, že nás kamera sleduje. Paľko jednoducho snímal to, čo sme robili, a nijako zvlášť do toho nezasahoval. Povedal nám iba to, že bude nakrúcať všetko, ale použije len to najlepšie.

V istom okamihu sa k Paľkovi pridal Martin Šenc a on začal dávať prvé kontúry budúceho filmu. Potom sa už spoločne podieľali na dramaturgii, réžii, a najmä na strihu. Vybrať z množstva materiálu to, čo je najzaujímavejšie a zmestiť sa do časového limitu, bolo to najťažšie. Ja často hovorím o deťoch s Downovým syndrómom, lebo kdesi v podvedomí cítim, že treba bojovať za ich právo na existenciu, a to mi dáva odvahu ukázať svoju skúsenosť. A chlapcom som dala voľnú ruku, aby film urobili tak, ako to cítia. Absolútne som im dôverovala.

 

Dokument vznikal štyri roky. Znamená to, že počas nich vás stále natáčali?

Nie. Spočiatku sme sa zamerali na prípravu a premiéru predstavenia. Všetci sme na jednej lodi, raz sme nakrúcali na divadelnej víkendovke, potom doma, na chalupe, v škole, na nácviku a pod. Postupne sa nacvičovalo ďalšie predstavenie, deti sa fyzicky menili a trocha sa zmenil aj zámer, takže definitívna podoba vznikala posledné dva roky. Medzi nakrúcaním boli dosť veľké prestávky, takže nás to stále bavilo.

 

 

Bolo to skôr namáhavé či zábavné?

Pokračovanie článku je dostupné iba pre predplatiteľov

Existujeme takmer výhradne vďaka predplatiteľom. Objednajte si naše predplatné a o už niekoľko sekúnd môžete čítať všetky naše články. Ďakujeme, že nám pomáhate tvoriť hodnotný obsah.


Vytvoriť účet a objednať predplatnéUž mám účet, prihlásiť

Komentáre