TOP

Tento film možno niekomu zachráni život

Viera Vlčková (57) je mama Dorotky (15), dievčaťa s Downovým syndrómom, a zároveň hlavnej hrdinky filmového dokumentu Niečo naviac. Obidve prezrádzajú niečo o filme, o nahrávaní a zároveň vydávajú svedectvo lásky jednej rodiny, kde je navyše – vlastne len jeden chromozóm.

Pani Viera, ako ste doma reagovali na ponuku filmárov?

Paľko Kadlečík je syn našich priateľov, ale osobne sme sa spoznali len pred pár rokmi. Naša najstaršia dcéra Katka ho nahovárala vyrobiť videoklip ku Dňu Downovho syndrómu (21. marec). Keď sa prišiel pozrieť do divadla Dúhadlo, kde pracujú liečební pedagógovia s deťmi s Downovým syndrómom (DS), natoľko ho zaujal ich spôsob práce s deťmi, že sa rozhodol nakrútiť film o tomto divadle. Neskôr, ako sám hovorí, sa pred ním začal odvíjať príbeh Dorotky a našej rodiny, a tak nás oslovil, či by sme v ňom mohli byť „hlavní hrdinovia“. Vôbec som si nevedela predstaviť, ako by sme film nakrúcali, ako by sme Dorotku „režírovali“, ale Paľkovi som absolútne dôverovala a dala som mu voľnú ruku, nech robí, čo chce.

 

Nebáli ste sa, že vo filme toho veľa o vás (o rodine, o Dorotke) odhalíte?

Nikto z nás netušil, aký film vlastne vznikne. Paľko s nami jednoducho trávil čas, nosil si kameru a nakrúcal. Spočiatku sme mali veľkú trému, ale postupne sme prestali vnímať, že nás kamera sleduje. Paľko jednoducho snímal to, čo sme robili, a nijako zvlášť do toho nezasahoval. Povedal nám iba to, že bude nakrúcať všetko, ale použije len to najlepšie.

V istom okamihu sa k Paľkovi pridal Martin Šenc a on začal dávať prvé kontúry budúceho filmu. Potom sa už spoločne podieľali na dramaturgii, réžii, a najmä na strihu. Vybrať z množstva materiálu to, čo je najzaujímavejšie a zmestiť sa do časového limitu, bolo to najťažšie. Ja často hovorím o deťoch s Downovým syndrómom, lebo kdesi v podvedomí cítim, že treba bojovať za ich právo na existenciu, a to mi dáva odvahu ukázať svoju skúsenosť. A chlapcom som dala voľnú ruku, aby film urobili tak, ako to cítia. Absolútne som im dôverovala.

 

Dokument vznikal štyri roky. Znamená to, že počas nich vás stále natáčali?

Nie. Spočiatku sme sa zamerali na prípravu a premiéru predstavenia. Všetci sme na jednej lodi, raz sme nakrúcali na divadelnej víkendovke, potom doma, na chalupe, v škole, na nácviku a pod. Postupne sa nacvičovalo ďalšie predstavenie, deti sa fyzicky menili a trocha sa zmenil aj zámer, takže definitívna podoba vznikala posledné dva roky. Medzi nakrúcaním boli dosť veľké prestávky, takže nás to stále bavilo.

 

 

Bolo to skôr namáhavé či zábavné?

Bolo to vždy zábavné. Často hovorím, že keby sme aj nič nenatočili, to čo sme spolu prežili, bolo nádherné a to nám nikto nevezme. Mimoriadne sme sa zblížili a máme sa veľmi radi.

 

Čo je podľa vás hlavným zámerom filmu? Vedeli by ste aj vysvetliť, čo sa myslí tým názvom Niečo naviac?

Odbúrať strach z nepoznaného. Ľudia sa boja Downovho syndrómu. Podvedome to spájajú s niečím negatívnym, zlým.  Chceli sme ukázať, že život s takýmto človekom je krásny, plnohodnotný, vtipný, dojímavý a veľmi radostný.

Ľudia s DS majú jeden chromozóm navyše. Normálne máme 46 chromozómov, teda 23 párov. Pri DS 21. chromozóm vytvorí trojicu a vznikne 47 chromozómov. Ten chromozóm navyše spôsobuje typické fyzické znaky, oneskorený vývin, ale hovorí sa mu aj chromozóm lásky, lebo títo ľudia mimoriadne milujú. Teda majú niečo, čo bežní ľudia nemajú a dávajú nám niečo navyše.

 

Film má pre bežných divákov netradičnú tému. Napriek tomu vzbudil pozornosť. Je dôležité podľa vás, že existuje a premieta sa?

Žijeme v časoch plných informácií a mnohé z nich v nás vzbudzujú strach. Tento film  môže diváka zbaviť jedného strachu, pohladiť dušu, ponúknuť zamyslenie, ale aj vtip, radosť, normálnosť, láskavosť a príjemný oddych. A možno niekomu zachráni život.

 

Vy ste v podstate prijali dcérinu poruchu a vydávate o tom svedectvo. Čo by ste poradili iným, aby sa nebáli prijať také dieťa?

Takéto dieťa je stelesnená láska. A každý človek túži po láske. Môcť žiť s niekým, kto bezpodmienečne miluje, je to najkrajšie, čo môže človek zažiť. Je jasné, že láska aj bolí, ale práve to jej dáva hodnotu.

 

Čo máte na Dorotke najradšej?

Keď sa objímame a cítime sa úplne jedno(tné).

 

Máte niečo, čo vás potešuje, motivuje, keď príde ťažšia chvíľa?

Kresťania často hovoria o kríži, ale málo hovoria o zmŕtvychvstaní. Bolesť a radosť chodia nerozlučne spolu. Každú bolesť vystrieda radosť a radosť bez splátky bolesti by nemala cenu. Preto ďakujem Bohu za dar viery.

 

Dorotkine odpovede:

Dorotka, vieme, že hráš aj v divadle Dúhadlo. Ako dlho?

Už desať rokov.

Čo sa ti najviac páči na tom, že hráš?

Páči sa mi chodiť na nácviky. Lebo je tam vždy „sranda“. A po predstavení sa mi páči, keď všetci tlieskajú a majú radosť.

Chcela si byť herečka už od mala?

Keď som bola malá, chcela som byť herečka, ale teraz by sa mi páčilo byť policajtkou.

Čo ešte rada robíš, aké máš koníčky?

Rada hrám futbal, som na počítači a veľmi rada spievam. A mám veľmi rada muzikoterapiu s kamošmi.

Keď si sa dozvedela, že budeš hrať vo filme, čo si prežívala?

Neviem. Ale tešila som sa na Paľka a Martina, lebo oni sú veľmi vtipní.

Aké bolo nakrúcanie filmu?

No bolo to niekedy ťažké, ale Paľko bol dobrý a bola to sranda. Niekedy som musela niečo opakovať, ale nevadilo mi to.

Je to ťažká práca podľa teba?

Ja by som chcela hrať v seriáli, ale mama hovorí, že je to ťažká práca. Ja to vydržím, ale si aj trocha oddýchnem.

Ako sa ti páčil film, keď ho už premietali v kine?

Je pekný, lebo sú tam moji kamaráti, aj Riško a Jakub, Erik. Lucia, Rebeka, Maroš a všetci ostatní.

Čo ti hovorili diváci alebo kamaráti, keď uvideli film?

Povedali, že sa im páčil. A mne sa páčila premiéra, kde boli všetci kamaráti a ja som sa poďakovala všetkým tvorcom filmu. A na premiére v Piešťanoch sme bublinovali a to sa mi tiež veľmi páčilo.

Ešte by si chcela niekde hrať?

Ešte áno, ale musím sa veľa učiť, lebo herci musia byť dobrí a musia pekne hovoriť.

 



Komentáre