TOP

Teraz a hneď

Veľakrát sa modlíme a prosíme o správne veci. O zdravie, o obrátenie človeka bojujúceho so závislosťou. O šťastný pôrod. O požehnanie pre rodinu. A nič z toho neprichádza. Možno práve preto stretávame na uliciach ľudí, ktorí vyhlasujú o Bohu, že neexistuje alebo že ho nemajú v pláne „otravovať“ modlitbami. Veď načo? Aj tak mu na nich nezáleží.

Z času na čas sa to môže stať aj nám. Ak prosíme Boha a on neodpovedá, alebo neodpovedá podľa našich predstáv, vkráda sa do našich duší „podnikateľský duch“.

„Predstavte si! Toľko sa modlím, a nič sa nedeje!“ sťažuje sa starká na ulici. „Päť ružencov denne. Postím sa raz do týždňa. Prosím o dobrú vec, aby moje vnúčatá začali chodiť do kostola, a nič! Asi prestanem. Zbytočne sa trápim, keď na nich myslím.“

Pre istotu zájde aj do sakristie a poprosí kňaza, aby na jej úmysel odslúžil svätú omšu. No nech sa snaží, ako chce, jej vnúčatá sa čím ďalej, tým viac vysmievajú z Pána Boha.

Alebo inak. Monika má niečo po tridsiatke. Je onkologickou pacientkou. Doma ju čakajú tri deti. Boj s chorobou prehráva.

„Keby som mohol, stiahnem Pána Boha z kríža. Toľko sa modlíme. A vraj detská modlitba otvára nebesia!“ žaluje sa jej manžel. „Neverím tomu. Čím viac sa modlíme, tým je to horšie. Lekári hovoria o poslednom štádiu.“ Bezmocnosť, bolesť, strach a túžba mať niekoho so zázračným prútikom v ruke. No nik taký nie je nablízku.

V takýchto prípadoch znie každá zbožná rada ako klišé. A podnikateľský duch v zmysle „za desať ružencov obrátiš moju vnučku“ jednoducho stroskotáva.

No ani vyhlásenie, že Boh nepočuje naše prosby, nie je až také jednoznačné.

 

Nebojte sa. Viera, ktorú nosíme vo svojom srdci, nie je statická a nemenná. Je to dar, ktorý v nás má rásť. Teda za predpokladu, že mu to dovolíme.

Našťastie, nie sme dokonalí. Sme na ceste za Ním rovnako, ako za Ním kráčala Marta, Mária i Lazár z evanjelia. Ich modlitby (na rozdiel od našich) mali jednu výhodu. Boli priamočiare. Videli Ježiša, ako je, ako pije, ako sa usmieva, a ak niečo potrebovali, povedali mu to osobne. No keď si prečítame ich príbeh, museli mať naňho z času na čas tiež – ako sa to dnes povie – nervy.

Pravdepodobne na vlastné oči videli jeho zázraky. Na vlastné uši počúvali o uzdraveniach a právom boli hrdí na to, že keď tento Boží muž kráča do Jeruzalema, zastaví sa u nich doma. A to z jednoduchého dôvodu: pretože je ich priateľ.

A keď je ťažko, no povedzte, kto by nám mal pomôcť, ak nie práve on? Veď je to logické, nie?

 

V istom období, keď Ježiš chodil po Svätej zemi a nebol práve v blízkosti Betánie, Lazár ochorel. Marta a Mária skúšali všetko, čo sa dalo: lieky, bylinky, zábaly. Volali lekárov, a keď videli, že nič nezaberá, prenikol ich smútok. Spomenuli si na Ježiša a boli presvedčené, že ak bude vedieť, čo sa deje, zbalí sa a príde do ich domu. Veď je ich priateľ a, koniec koncov, ide o ich brata.

Nemohli ho opustiť, a tak poslali poslov s odkazom: „Pane, ten, ktorého miluješ, je chorý.“ Čakali, že to pochopí. Láska predsa nepotrebuje slová. To ostatné („Vstaň a rýchlo poď k nám!“) mu malo byť jasné.

Mal to urobiť hneď. Neotáľať. Veď vie, že Lazár trpí, že je to vážne.

Ježiš prijal poslov, vypočul ich a na počudovanie ostatných ostal na mieste. Jeho učeníci to nechápali. Dohovárali mu, ale on sa tváril, že ich nepočuje.

Možno aj ich prenikli pochybnosti, spletené do otázok: Ježiš a Lazár – sú naozaj priatelia? Alebo to Ježiš iba hrá? Prečo tam nejde? Odvážili sa ho na to aj spýtať, ale on rozhodne nemal v pláne pobaliť si veci a vydať sa na cestu do Betánie.

Zdalo sa, že mu na Lazárovi nezáleží a že prosbu nevypočuje. Keď apoštoli dlhšie dobiedzali, zmohol sa na takéto vysvetlenie: „Táto choroba nie je na smrť, ale na Božiu slávu.“ Kto z nich mu však v tej chvíli rozumel? Myslím, že nik.

Ešte dva dni nechal Lazára zomierať. Nechal ho trpieť. A spolu s ním aj Martu a Máriu.

 

Pravdepodobne sa medzitým poslovia vrátili do Betánie. Aké bolo prekvapenie Marty a Márie, keď prišli bez Ježiša?

Je to možné? Prečo neprišiel? Hnevá sa na nás? Prestal sa o nás zaujímať? Čo zlé sme spravili? Akoby nestačilo, že sa obe sestry trápia nad zdravotným stavom svojho brata, do ich srdca sa vkradli aj pochybnosti a spytovali si svedomie.

Musel prísť pravý čas, museli prejsť povestné dva dni, keď Ježiš oznámil: „Náš priateľ Lazár spí, ale idem ho zobudiť.“

Apoštoli sa na chvíľku upokojili. „Ak spí, ozdravie,“ presviedčali ho. Nerozumeli mu. No myslím, že to nebolo po prvý raz. Kým oni považovali príbeh za skončený a tešili sa, že Lazár sa uzdravuje, Ježiš hovoril v obrazoch. Kým oni si predstavovali spánok a činnosť, pri ktorej si človek oddýchne, ich Učiteľ hovoril o smrti.

 

A čo sa dialo zatiaľ v Betánii?

Marta a Mária boli hlboko ponorené do nekonečnej bezmocnosti. Spoliehali sa na Boha, ale on im na pomoc neprišiel. Boli svedkyňami smrti. Dotýkali sa mŕtveho tela svojho brata a premýšľali, prečo sa to všetko stalo. Prečo ich prosby ostali nevypočuté? Prečo sa Ježiš nezľutoval nad svojím priateľom?

Ich viera bola na dne. Prenikala ich bolesť. Oplakávali odchod milovaného.

Ani netušili, že táto ich skúsenosť podnietila Ježiša k tomu, aby zmenil taktiku a otvoril apoštolom oči. „Ideme. Lazár zomrel.“

Ešte len vtedy sa začali pozerať jeden na druhého. „Zomrel? Tak načo tam ideme? Veď je všetko prehrané. Skončené.“

Našťastie, neostali sedieť na mieste a nasledovali Ježiša.

Lazár bol už štyri dni v hrobe. Židia sa striedali v dome Marty a Márie. Prichádzali, aby potešili sestry v ich smútku.

A vtom priletela správa. Ježiš sa blíži k Betánii.

Marta vybehla von. Šla mu naproti, pripravená podarovať mu niekoľko výčitiek: „Pane, keby si bol býval tu, môj brat by nebol umrel.“ Chcela povedať: Vieš o tom, že si ma sklamal? Keby si prišiel s poslami, stihol by si ho uzdraviť! Čo ti Lazár spravil, že si sa k nemu takto zachoval? Uzdravuješ ľudí na ulici, malomocných pri rieke, ale na svojho priateľa nemáš čas?

Ježiš ju pozorne počúval. Rozumel jej bolesti a s láskou hľadel na ňu. Vytiahol z jej srdca poslednú iskru nádeje.

„Pane, ale viem, že o čokoľvek poprosíš Boha, Boh ti to dá.“ Akoby hovorila: Prosím ťa, tu je šanca. Využi ju.

Možno by sme čakali, že Ježiš sa hneď rozbehne k hrobu, ale on mal iné plány. Pustil sa s ňou do reči: „Tvoj brat vstane z mŕtvych.“ Možno chcel hovoriť aj ďalej, ale Marta ho (ako správna žena) prerušila.

„Áno, viem, aj v synagóge o tom hovorili. Vstane v posledný deň (na konci sveta) pri vzkriesení.“

Ježiš sa na ňu zahľadel. Až teraz, keď bolo z ľudského hľadiska všetko stratené, začal „vypočúvať“ jej láskavú prosbu. „Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie. A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky. Veríš tomu?“

Nahliada do jej srdca s skúma jej vieru: Veríš, že to môžem urobiť? Veríš, že teraz všetko závisí odo mňa?

Marta je v koncoch so svojimi silami. Vie, že jej brata nevrátia modlitby ľudí ani lieky. Jednoducho nič na svete. Ak niekto môže niečo urobiť, tak je to muž, čo stojí práve teraz pred ňou. „Áno, Pane, ja som uverila, že ty si Mesiáš, Boží Syn, ktorý má prísť na svet.“

Jej viera ostáva priezračná. Jednoduchá. Mení sa na dôveru. Nehovorí: Teraz ho uzdrav. Už len vyznáva, že ten, kto pred ňou stojí, je Boh. A že bude dobré to, čo urobí. Všetko, čo má, vkladá do jeho rúk.

 

 

Rozhovor pokračoval ďalej. Ježišovi tu chýbala ešte jedna milovaná žena. Mária, ktorá nedokázala opustiť dom a prísť pred neho. Nemala síl ísť si vyliať svoje srdce pred ním, povedať mu, čo si myslí. Svoje pocity dusila v sebe. Preto Ježiš poslal Martu, aby ju zavolala.

„Učiteľ je tu a volá ťa.“

Áno, Ježiš volá k sebe všetkých. Tých, čo nosia v srdci horkosť a bolesť a chcú mu o nej povedať, ale aj tých, čo mlčia. Preňho nie sú dôležité slová, ale prítomnosť človeka.

Ježišovi v tej chvíli nešlo o ľudí v dedine, o Židov, čo boli v Lazárovom dome, šlo mu o dve zranené srdcia, lebo práve nastávala plnosť jeho času.

Keď Židia, čo prišli potešiť Máriu a Martu, videli, že odchádza, pobrali sa za ňou. Predpokladali, že ide k Lazárovmu hrobu, ale ona zamierila za dedinu. K Ježišovi. Možno ho ani nepozdravila, nepodala mu ruku, ale len čo ho zazrela, padla mu k nohám. Od únavy, od vyčerpania, od sklamania. „Pane, keby si bol býval tu, môj brat by nebol umrel.“

Ježiš videl krásu jej srdca a bolo mu jej ľúto. Videl aj smútok prítomných. Bol vzrušený, zachvel sa v duchu a spýtal sa: „Kde ste ho položili?“

„Poď sa pozrieť.“ A vtedy sa aj on rozplakal. Jeho srdce sa položilo do modlitieb človeka. Súcitil. Vnímal bolesť a cítil, čo to znamená – stratiť milovaného.

„No jasné,“ poznamenali niektorí Židia s úškľabkom, „teraz plače, a to ho nemohol uzdraviť? Videli sme, ako otvoril oči slepému, tak teraz nemohol urobiť, aby tento nezomrel?“

Koľkokrát sa ozýva okolo nás: „Toľko ste sa namodlili! Naprosili. Ak Boh naozaj súcití s človekom, nemohol to pre vás urobiť? Nemohol vám zachrániť mamu?“

Ježiš si však nevšíma ľudí okolo. Ide mu o Martu a Máriu. Ide mu o človeka, ktorý sa modlí. Vstupuje na miesto, kde to jeho priateľky najviac bolí. K hrobu. K jaskyni uzavretej kameňom. „Odvaľte ho!“ vydáva príkaz.

Marta nechce. Nesúhlasí. Protestuje. Nepotrebuje znova vidieť mŕtvolu svojho brata. „Pane, nerob to. Už páchne. Veď už je štyri dni v hrobe.“

„Neboj sa zostúpiť do svojej slabosti. Neboj sa nanovo uveriť,“ utešuje ju Ježiš, „či som ti nepovedal, že ak uveríš, uvidíš Božiu slávu?“

Žena sa necháva presvedčiť. Dovolí, aby kameň odvalili. A ponorí sa znova do smútku: „Ach, Pane, keby si tu bol býval…“

 

Ježišova chvíľa práve nastala. Teraz je jeho čas. Pozdvihuje sa nad ľudskú bolesť a oči upiera k nebu. Prihovára sa k nebeskému Otcovi. „Ďakujem ti, že si ma vypočul. A ja som vedel, že ma vždy počuješ, ale hovorím to kvôli ľudu, čo tu stojí, aby uverili, že si ma ty poslal.“

Možno sa Židia obzerali okolo. „Ako ho môže Boh počuť? Veď Lazár je bez života. A jeho telo páchne…“

Vtom sa ozval hlas. „Lazár, poď von!“

A bolo to tu. Napriek všetkej nevere, pochybnostiam, sklamaniu, smútku Boh urobil zázrak. Mŕtvy vyšiel. Taký, akého ho pochovali. Nohy a ruky mal ovinuté plátnom a na tvári šatku. To Ježiš nezmenil. Urobil iba jedno: daroval mu život a nechal ho odísť.

Myslím, že v ten deň sa zmenil Máriin, Martin i Lazárov pohľad na Ježiša. Vložili svoje prosby a potreby do jeho rúk a do jeho vôle. Vedeli, že ak niečo urobí, tak vie, kedy to má urobiť, a prijali jeho plnosť času.

Na nás je, aby sme prosili. Čas, keď nás Boh vypočuje, je známy iba jeho „hodinkám“. Možno by bolo dobré, aby sme prosili nielen o dobré veci, ale aj o otvorené uši nášho srdca. Čo ak nám to pomôže poznať Božiu vôľu a povzbudí k získavaniu daru trpezlivosti?

 

P.S.: Niekoľko rokov sa modlím za istého človeka. U neho žiadna zmena. No môj postoj k Bohu a dôvera rastú. Príde deň, keď do jeho života zasiahne. A ja už dávno viem, že u Boha „teraz a hneď“ nefunguje. Prajem vám, aby ste túto skúsenosť zažili na vlastnej koži. Fakt, oplatí sa vedieť, že Boh nepočuje tak, ako chceme, aby počul. Ale učí nás, aby sme počúvali tlkot jeho srdca.



Komentáre