TOP

Ticho ako dar

Ticho. Také fascinujúce, a predsa také ťažké. Potrebujeme ho vôbec?

Ako malé dieťa som túžila mať možnosť dať si do slúchadiel ticho. Pustiť si ticho. Bola som sklamaná, keď som zistila, že to nie je možné. No ani dnes táto moja túžba nezostala zabudnutá. Túžim počuť ticho, ktoré je plné odpovedí. Ticho plné nádeje i radosti. Ticho plné môjho Boha.

Ticho ako stav bez zvuku, absencia zvuku. Môže byť obzvlášť veľavravné ako dramatizujúci prostriedok, poznáme „minútu ticha“. Ako malí sme neraz opakovane počuli: „Buďte už ticho!“ Ticho lieči, hovorili naše babičky. Alebo aj, že kto mlčí, ten svedčí.

I vedci sa zhodujú v tom, že ticho lieči. Vraj pomáha pri regenerácii mozgových buniek a dve hodiny ticha denne napomáhajú formovanie nových buniek v jednej časti mozgu. Že sme vďaka tichu kreatívnejší a keď odpočívame, mozog spracúva podnety, ktoré získal. Ďalej rozptyľuje napätie a stres a ticho ako malý zázrak dokáže za dve minúty viac, ako počúvanie akejkoľvek relaxačnej hudby. A napokon má blahodarné účinky na našu psychiku, vraj môže byť hluk prekážkou pri riešení problémov a spôsobuje zníženú motiváciu, pozornosť i to, že robíme viac chýb.

Toto všetko je síce veľmi pekné, ale o to nám teraz a priori vôbec nejde.

 

MLČANIE EŠTE NIE JE TICHOM

Max Picard povedal, že prirodzeným základom, na ktorom sa utvára nadprirodzenosť viery, je mlčanie. A možno sa nám niekedy zdá,  že jednoducho len stačí byť ticho a nerozprávať. Mlčať a hotovo. Úloha splnená, veď som predsa nič nepovedal. Avšak mlčať neznamená len nič nehovoriť. Mlčanie samo a neprístupnosť zvuku či nerozprávanie ešte nie je tichom, ku ktorému nás Pán volá. Mlčanie je štartom, nie cieľovou rovinkou.

Kartuzián dom Augustin Guillerand napísal: „Mlčanie je podmienkou ticha, ale ono samotné ešte nie je tichom. Ticho je slovo, ticho je myšlienka. Je to slovo a myšlienka, v ktorých sa sústreďujú všetky slová a myšlienky.“

 

TICHO AKO POZVÁNKA K NEKONEČNU

Ježiš sám povedal, že sa máme od neho učiť, lebo je tichý a pokorný srdcom (porov. Mt 11, 29). Mojžiš stretáva Boha v jemnom vánku a Eliáš či Ján Krstiteľ odchádzajú na púšť, aby v tichu rozpoznali Boží hlas.

I svätí a významní ľudia v Cirkvi neraz vyzdvihujú význam a dôležitosť ticha v našom živote. Známy je výrok svätej Matky Terézie: „Boh je priateľom mlčania. Všimnite si, že príroda, stromy, rastliny a kvety rastú v tichu. Všimnite si, ako sa nebo, slnko a mesiac nečujne pohybujú. Aj my potrebujeme byť ticho, aby sme sa mohli dotknúť duše.“

Romano Guardini povedal, že všetky veľké veci sa uskutočňujú v tichu. Toho, kto nevie mlčať, prirovnáva k človeku, ktorý chce iba vydychovať, a nie nadychovať sa. Otec Marie-Eugène napísal: „Boh hovorí v tichu a zdá sa, že ticho je jediným prostriedkom na vyjadrenie Boha.“ Pápež Pavol VI. pri jednej príležitosti povedal: „Na otázku, či sa k nám Pán prihovára v hluku alebo v tichu, odpovedáme všetci, že v tichu. Prečo teda sa občas neodmlčíme? Prečo sa nesnažíme počuť šepot Božieho hlasu v sebe, len čo ho zachytíme?“

 

SILA TICHA

Kardinál Robert Sarah vo svojej knihe Sila ticha píše: „Ticho kladie na človeka nároky, zároveň mu však dáva schopnosť nechať sa viesť Bohom. Z ticha sa rodí ticho. Skrze mlčiaceho Boha môžeme dosiahnuť ticho. A človek zostane v nekončenom úžase nad svetlom, ktoré v tej chvíli zažiari. Ticho je dôležitejšie než všetky ostatné ľudské diela, lebo ono je vyjadrením Boha. Skutočná radikálna zmena prichádza v tichu.“

Ticho, ktoré vedie k pokore. Všetko veľké sa odohráva v tichu. Najkrajšie veci života sa odohrávajú v tichu. Ticho proti diktatúre hluku. Ticho v uponáhľanom a hlučnom svete. Ticho sa stalo bláznovstvom uprostred hluku sveta, no aj sám Boh prebýva v tichu.

Spomínaná kniha nie je len nejakou abstraktnou teóriou o tichu, ale učením od človeka, ktorý sám žije ticho vo svojom živote. Inšpirovala ho ťažká choroba mladého rehoľníka, ktorého predstavuje ako toho, ktorý už tu na zemi uprostred svojej choroby zažíval nesmierne nebeské ticho – a spolu s ním všetci, ktorí sa s ním stretli. „Ticho dostalo posledné slovo. Ticho bolo výťahom do večného príbytku v nebi,“ hovorí spoluautor knihy, vatikanista Nicolas Diat, o stretnutí kardinála a ťažko chorého brata Vincenta.

Sarah hovorí, že sa musíme vzoprieť diktatúre hluku a vyhľadávať tiché miesta, pretože na dosiahnutie duševného oddychu a rovnováhy je nevyhnutné ticho: „Bez neho niet života. V tichu sa rodia a zjavujú najväčšie mystériá sveta.“ Prirovnáva to k prírode, ktorá sa rozvíja v najhlbšom tichu. K tomu, ako rastú stromy, vyvierajú pramene, ako vychádza slnko. K umeniu, ktoré je tiež ovocím ticha. Ale aj k dieťatku, ktoré rastie v tichu matkinho lona, rodičom, ktorí pozorujú svoje spiace dieťatko tak, aby ho nezobudili. „Všetko výnimočné je tiché,“ pokračuje a pozýva nás k tichému úžasu.

 

TICHO K BOHU

Zveľaďovaním ticha nachádzame a objavujeme Boha. V ňom sa nám on sám zjavuje. A ak sa s ním chceme stretnúť, potrebujeme budovať ticho. Čím sa viac sýtime tichom, tým viac počujeme. A nielen tak niečo. Boha. A to už rozhodne stojí za to!

Brat Roger z Taizé hovorí práve o dôležitosti ticha v súvislosti s modlitbou: „Modlitba je niekedy vnútorným bojom, inokedy zas odovzdanosťou celej bytosti. V danej chvíli sa stáva akoby prostým spočinutím v Bohu v tichosti. To je azda jeden z vrcholov modlitby.“

Ticho ako dar. Stačí ho len rozbaliť, vnoriť sa do neho a objavovať toho, ktorý nás miloval skôr, než sme my milovali jeho.



Komentáre