TOP

Ticho v tebe? Kaplnka uprostred hluku a všednosti

Poznáme to dôverne: dni bežia šialene rýchlo a niet priestoru na zastavenie, alebo ak, tak len večer, a to už sme často bezvládni. Do práce, z práce, škola, domácnosť, náhle problémy a zmeny. Stále niekto rozpráva a stále potrebujeme rozprávať. Hoci túžime po tichu a čase s Bohom, príde nám vo všetkom virvare ako sci-fi.

Ticho nám chýba, priznávame si to denne. Priestor, v ktorom by sme si vedeli jasne usporiadať myšlienky, postoje, (z)vážiť slová a vypustiť len tie podstatné a dobré. Čas, v ktorom si uvedomujeme blízkosť Boha a jeho nežnú starostlivosť. Vedomie, že nie som v tomto všetkom sám, že hluk, virvar života a všednosť bežného kolotoča ma nemôžu „zabiť“. Že som niekto viac ako figúrka, ktorú posúvajú životné úlohy, pracovné zadania a okolnosti. Uvedomenie si daru, že som niekto viac, že som Boží princ či princezná.

To, čo dáva ticho a po čom často zúfalo, neodkladne túžime, si vieme pomenovať. Oveľa ťažšie je na prvý pohľad uveriť, že ticho môžeme nosiť v sebe a nemusíme za ním odísť mimo domu či práce kamsi do pustovne, na dovolenku, do lesa alebo aspoň na balkón – do samoty.

Ako sa to dá?

 

 

Máš v sebe kaplnku

Ako dieťa ma fascinovali nekonečné rady kaplniek a krížov poblíž ciest. A tiež staré filmy či knihy, v ktorých sa bežne človek nie na sekundu pokojne zastavil a stíšil, sňal z hlavy čiapku, položil motyku či kapsu. A zložil ruky.

Kaplnky dnes ešte všelikde nájdeme, aj prícestné kríže. Málokto pri nich stáva tak ako kedysi a náš život sa viac odohráva v kancelárii, v aute, v učebni či v obchode a nie je priestor ani čas vyjsť si prirodzene popri všetkom, čo náš život napĺňa, kamsi do poľa. Napriek tomu môžeme nosiť v sebe ticho a byť naplnení pokojom z okamihov pristavenia sa. Ako?

Jednoducho: každý z nás má v sebe kaplnku. Vo vnútri, hlboko v duši. Miesto, kde vo mne stále (!) prebýva Boh. Mám svoj osobný svätostánok, miesto stretnutia sa s ním. Boh dobre vedel, že nami život a okolnosti budú zmietať natoľko, že nebude vždy príležitosť ani sila napriek ochote vojsť do posvätného priestoru a tam ostať v tichu pred ním. A preto si tento priestor naplánoval priamo v každom z nás od prvého momentu stvorenia. Jediné, čo potrebujeme urobiť, je naučiť sa doň vchádzať.

 

 

Uvedomovať si Božiu blízkosť

Lenže koľkokrát si počas dňa uvedomím skutočnosť, že moja kaplnka, môj svätostánok je vo mne? Ako často sme si istí a upokojení Božou prítomnosťou v nás? Kedy viem stíchnuť v jeho prítomnosti napriek tomu, že som v plnom trolejbuse či rannom vlaku, mám dôležitú poradu, okolo mňa je plno ľudí, situácia v práci je napätá kvôli meškaniu, vybavujem tristo telefonátov, jeden náročnejší ako druhý, deti donesú poznámku zo školy a je treba ju odkomunikovať, plus tisíc iných vecí, ktoré sa na mňa valia?

Uvedomovanie si, že máme v sebe živého a prítomného Boha, ktorý neopúšťa ani v tej najkritickejšej a najbizarnejšej chvíli, keď už možno nemáme síl ani chuť hovoriť, sme vyčerpaní a zúfalí, zahltení zvukmi, slovami, tlakom okolností, je prijatím prezieravej prvej pomoci naplánovanej od večnosti. Vedomie, že Boh je tu… nás núti stíchnuť a celým svojím ja kľaknúť pred ním vo svojom podvedomí na kolená.

 

 

Rozhodnúť sa stisnúť kľučku

V čom je teda problém? Presne v tom, v čom je aj pri tých kamenných či drevených kaplnkách a krížoch pri ceste: málokto sa pri nich zastaví. Boh ťa pozýva vstúpiť do priestoru, kde je on, na tvoj vlastný vrch Horeb, kde neustále horí jeho láska a prítomnosť v neuhasiteľnom ohni lásky a túžby byť nablízku, takom podobnom, aký videl Mojžiš. Jeho viedla zvedavosť, prečo ker horí a nezhára – ale určite aj okolnosti, ktoré vo svojom vnútri prežíval. Rozhodol sa ísť za tým, byť k tomu bližšie. Čo nám, tebe, mne bráni stlačiť KEDYKOĽVEK kľučku svojej vnútornej kaplnky a vojsť do ticha, ktoré je v nej vždy prítomné, vo vedomí, že tu je živý Boh?

Naučiť sa vchádzať do svojej kaplnky, k svojmu Bohu, kedykoľvek sa mi žiada a mám potrebu, alebo (potom) často „len tak“, pre pocit objatia a zážitku nehy Božej lásky, je kľúčom, ako objaviť a žiť ticho v sebe počas celého dňa. A je darom, ktorého cena sa nedá zaplatiť. Z každej kaplnky by sme mali vyjsť stíšení, pokojní, pohladení vo svojom vnútri. Presne takto môžeme a máme vychádzať v každom okamihu dňa zo svojej kaplnky duše bez toho, aby sme museli opustiť svoje miesto za pokladňou, za či pred katedrou, post mamy malých detí či otca za výrobným pásom.

Časté kľakanie a stíšenie v mobilnej kaplnke duše s neustálou prítomnosťou Boha v plnosti objímajúcej lásky je dôvodom, prečo nás fascinujú svätci minulí aj žijúci: svojím pokojom, nadhľadom, jemnosťou komunikácie, múdrosťou rozhodnutí a istotou v rozhodnutiach, nech by boli akokoľvek turbulentné.

Čo nám bráni kedykoľvek a kdekoľvek stlačiť kľučku a vojsť do ticha s tým, ktorý je (všade), kde je?

 

Komentáre