Tomáš Kováčik: Slovensko zúfalo potrebuje „tretie dieťa“
Meno nášho respondenta je zviazané nielen s bratislavským Národným pochodom za život, ale aj s mnohými pro-life aktivitami, v ktorých neúnavne hľadá podporu a pomoc pre manželstvá, rodiny a život od počatia po prirodzenú smrť. Aj ako manžel a otec dvoch malých detí presne vie, kde rodiny „tlačí topánka“. Aj preto je Tomáš Kováčik (34) iniciátorom výzvy 53 organizácií premiérovi s ponukou riešiť žalostnú demografickú situáciu.
Premiér v novoročnom prejave priznal obavy z nízkeho demografického rastu. Čo to reálne pre Slovensko znamená?
Podľa Správy OSN z roku 2015 bude mať Slovensko v roku 2100 len 3,7 milióna obyvateľov vrátane imigrácie. Toto sú veľmi znepokojivé čísla, ktoré však nemôžu prekvapovať. Slovensko má totiž dlhodobo nižšiu pôrodnosť, ako je záchovnosť národa (aktuálne asi 1,4 dieťaťa na ženu vo fertilnom veku, záchovná hranica je 2,1 dieťaťa na ženu). Premiér Pellegrini pri vymenúvaní dlhodobých výziev, ktorým naša krajina bude čeliť a treba s nimi niečo robiť, spomenul demografiu ako prvú.
V prejave bola naznačená potreba prijať opatrenia na podporu rodiny a pôrodnosti. Zaregistrovali ste ako pro-life aktivisti odvtedy nejaký posun?
Napísali sme pánovi premiérovi list, v ktorom sme ho v mene vyše 50 pro-rodinných organizácií požiadali o stretnutie s ponukou pomoci v riešení demografického problému a rodinnej politiky. Žiaľ, z jeho kancelárie prišla odpoveď, že našu žiadosť posúvajú na MPSVaR, ktoré však dlhodobo realizuje aj rôzne protirodinné opatrenia. Potvrdilo sa to aj na tlačovke premiéra s ministrom Richterom, kde bol spomenutý flexibilný rodičovský príspevok. Čiže opäť opatrenie, ktoré bude matky motivovať deti mladšie ako tri roky dávať do jaslí. Vydali sme teda tlačové vyhlásenie, že naďalej žiadame o stretnutie s premiérom.
Vláda si hovorí sociálna, no status rodín s deťmi sa prepadá nižšie…
Každý žijeme vo svojej bubline a ja nemám k dispozícii komplexný analytický aparát, ktorý by mi povedal, či sa situácia rodín zlepšuje alebo zhoršuje. Iste je však vždy čo zlepšovať. Ja osobne vnímam ako veľmi potrebné meniť nastavenie ľudí k rodine, deťom, manželstvu… na pozitívnejšie. Dlhé roky masáže verejnosti mediálnym odpadom prirodzene zmenili pohľad na tieto hodnoty. Keď som sa mladých na katolíckom (!) gymnáziu spýtal, aký pocit v nich vyvoláva obrázok pozitívneho tehotenského testu, tak to boli negatívne emócie. Prečo, keď dieťa je požehnanie? Prečo, keď ja ako otec so skúsenosťou hovorím, že neexistuje na svete nič lepšie, ako mať deti?
Ako jedna z ponúk vlády bola ponuka flexibilného nástupu žien z MD do práce. Je toto riešenie podporujúce demografiu?
Čo je najlepší záujem dieťaťa? Sú to jasle pre deti napríklad od šiestich mesiacov, alebo je to mama „na plný úväzok“? Som presvedčený, že pre dieťa je najlepšie mať starostlivosť a lásku mamy, hovorí o tom aj vzťahová väzba. Akékoľvek opatrenia, ktorými vláda kvôli rastu ekonomiky a plátaniu nedostatku pracovných síl motivuje matky „odkladať“ deti do jaslí pred tretím rokom života ostro odmietam a považujem ich za poškodzovanie budúcich generácií.
NA PROBLÉM DEMOGRAFIE UPOZORŇUJEME UŽ DLHO
Ako zástupcovia prorodinných organizácií ste poslali premiérovi list s ponukou pomoci. Prečo?
Bola to reakcia na jeho „hodenú rukavicu“, keď vo svojom prejave spomenul potrebu riešenia demografického problému. Žiaľ to, či išlo len o populizmus, alebo ozaj reálny pohľad na jeden veľký problém Slovenska, sa už asi nedozvieme, kým nás premiér Pellegrini neprijme. Ako prorodinné organizácie sme pripravení pomôcť vláde zadefinovať rodinnú a prodemografickú politiku. Len treba reálnu snahu niečo s týmito vecami robiť.
Nie je to prvý raz, čo ste upozorňovali vládu na problém nízkej demografie a jej dôsledkov…
Hovoríme o tom dlhodobo a treba to stále otvárať. Myslím, že to bola KBS, ktorá zorganizovala konferenciu o demografickom probléme už pred dvadsiatimi piatimi rokmi. Žiaľ, medzičasom sa tento problém už plne ukázal, napríklad na znižujúcich sa počtoch detí a študentov v školách a potrebe ich zatvárania.
Ak ste ponúkli pomoc a má byť úspešná, musia za vašou ponukou stáť odborníci, ktorí rozumejú „bolestiam“ rodín a nízkej pôrodnosti. Kto je vo vašom tíme?
Ako aktivisti na problém upozorňujeme, to je naša úloha. Ministerstvo rodiny má mať odborníkov na túto problematiku, no obávam sa, že skôr rieši rodovú rovnosť… Samozrejme, poznáme viacerých odborníkov z oblasti demografie, ktorí vedia problém pomenovať. Čo sa týka konkrétnych opatrení, ktoré by mali zvýšiť pôrodnosť z roka na rok, také neexistujú, respektíve by boli veľmi drahé. Môžeme s vládou hovoriť aj o nich, len ja si radšej dávam realizovateľné ciele a snažím sa navrhovať efektívne kroky. Preto hovorím o tom, že dať milión eur ročne na zvýšenie prídavkov na deti rodičov iba nahnevá. Ale ak by sme tento milión dávali každoročne na kampane povzbudzujúce rodiny mať deti a poukazujúce na existujúce štátne prostriedky pomoci rodinám, myslím si, že sú to efektívnejšie minuté peniaze. Máme, samozrejme, kontakty aj na ľudí, ktorí pracujú s rodinami v núdzi a vedeli by pomenovať možnosti riešenia ich situácie. Alebo ekonómov, ktorí vedia povedať, koľko rodina s daným počtom detí v danom regióne potrebuje na to, aby nežila z ruky do úst a tam by sme následne vedeli nastaviť sociálny systém, ak nestačí príjem rodiny z práce. Tiež treba pripomenúť, že by bolo potrebné urobiť kvalitné analýzy úspešných zahraničných opatrení (napr. v Maďarsku príspevok až 32 500 eur na nový byt pre rodinu, ktorá sa „zaviaže“ mať aspoň tri deti; rakúsky daňový bonus až 1 200 eur ročne na každé dieťa) a po prispôsobení na slovenské pomery ich realizovať.
RODINÁM CHÝBA KONKRÉTNA POMOC, POVZBUDENIE A POZITÍVNY PRÍKLAD
Ak ponúkate riešenie, musíte poznať problémy rodín, manželstiev, príčiny nízkej pôrodnosti, ale aj ich skutočné túžby a potreby… Aké sú?
S mnohými sa stretávame, o mnohých počúvame, mnohé sa k nám iste nedostanú. Chudoba rodín, ktoré sa rozhodnú pre tri a viac detí, nedostupnosť bývania, neporozumenie vo vzťahu bez možnosti odbornej pomoci v poradniach, príliš ľahké rozvody bez snahy o záchranu manželstva a z nich rezultujúce nešťastné deti aj rodičia, odlúčenie rodín s deťmi od starých rodičov spôsobené migráciou za prácou atď. Problémov je mnoho, základ je však ľudí povzbudzovať, že rodina a rodičovstvo sú to najlepšie na svete, že sa to dá zvládnuť, hoci je to obeta, že mať deti a rodinu je oveľa lepšie ako krásny, no prázdny dom so super rýchlym autom.
Ako jedno z prvých riešení navrhujete zmenu atmosféry v spoločnosti v postoji k manželstvu, rodine a prijímaniu detí. Ozaj sme na tom tak zle?
Svedčí o tom jednoznačne demografický vývoj – máme málo detí a veľa sa ich rodí mimo stabilnej rodiny, mimo manželstva. Pritom promiskuita, rozvody, striedanie rodín, honba za peniazmi a slávou, patchworkové rodiny prezentované v médiách atď. vedú k nešťastnému človeku. Len to sa už z obrazovky divák nedozvie.
DRUHÉ DIEŤA RODINE PRINÁŠA ŤUKANIE NA ČELO, TRETIE PREPAD DO CHUDOBY
Čo reálne postihuje tieto rodiny z hľadiska ekonomického, sociálneho, spoločenského?
V mnohých prípadoch si už pri druhom dieťati okolie ťuká na čelo a pýta sa, či „ste si nevedeli dať pozor“. Toto je kultúra smrti. Nehovoriac o ďalších deťoch, to už je aj veľmi dobre zarábajúci človek považovaný pomaly za asociála. Čiže tá ostrakizácia väčších rodín tu je. Ekonomicky sa pri prijatí tretieho dieťaťa bežná rodina dostáva na hranicu chudoby a to už je veľmi zle, pretože Slovensko tie „tretie deti“ zúfalo potrebuje.
Kde je podľa vás kameň úrazu v myslení ľudí v prípade rozhodovania sa o počte detí?
To je určite to, čo máme dlhé roky zažité – štandardom sa stali už dávno maximálne dve deti. Dávno sa neriadime biblickou pravdou, že mať deti je veľké požehnanie. Berieme ich ako príťaž, ktorá nás oberá o dovolenky, lepšie auto a pod. Buď mám deti, alebo vyšší životný štandard. Iste by pomohlo, keby sme za prácu boli adekvátne ohodnotení, to by bola najlepšia rodinná politika. Tak by bol ten ekonomický tlak menší, aj keď stále by deti boli tými, ktorým rodičia niečo obetujú na svoj úkor – čas, peniaze, pohodlie… Čiže mix neochoty obetovať sa a ekonomického tlaku.
Akú motiváciu by bolo potrebné ponúknuť spoločnosti a rodinám, aby sa vrátila k radosti mať deti?
Príklady priťahujú. Mnohé negatívne vnímame vo svojom okolí a z médií – rozvody, problémy s deťmi, výchovou… Je potrebné poukazovať na tie pozitívne, na to, že „sa to dá“, že manželstvo môže byť „rajom na zemi“, ale nepríde to samo, treba sa to naučiť (veľmi odporúčam každej rodine Manželské stretnutia v Banskej Bystrici – týždeň venovaný „návodom na zlepšenie manželstva“). A povzbudzovanie k odvahe vykročiť k zodpovednosti, záväzku, deťom s tým, že sú tu ľudia, ktorí radi pomôžu, keď prídu ťažkosti.
PODPORA STABILNÝCH MANŽELSTIEV SA ŠTÁTU PARÁDNE VRÁTI
Deti však potrebujú vyrastať v stabilných manželstvách… Majú mať ochranu a podporu štátu aj tie?
Nastavenie zákonov do značnej miery formuje hodnoty spoločnosti. Je dôležité vyzdvihovať rodinu založenú manželstvom, pretože manželia i deti potrebujú stabilitu, istoty a záväzky. Potrebujú sa mať na koho spoľahnúť, že tu bude nielen v tom peknom období, ale aj v tom ťažkom. V prostredí stabilných a harmonických rodín vyrastajú „najkvalitnejší“ a najmenej problémoví občania – daňoví poplatníci, ktorí zároveň najmenej čerpajú zo sociálneho systému. Čiže štátu sa to vráti, hoci až o desaťročia.
Akú formu podpory manželstiev máte na mysli?
Pozorujúc šialené dianie v zahraničí bolo veľmi dôležité, že máme zadefinované manželstvo v ústave. Štát niečo ako predmanželská príprava vôbec nepozná, pritom väčšina manželstiev sa uzatvára mimo cirkvi. To znamená, že ak niečo nedostali v rodine či škole, mladí idú do manželstva nepripravení na problémy. Žiaľ, už nefungujú štátne manželské poradne a keďže neveriaci asi ťažko zájdu za kňazom, zostávajú im len drahé komerčné poradne, čo tých chudobnejších odrádza od vyhľadania pomoci. Mnohí sudcovia sa pri rozvodovom konaní ani nesnažia zachrániť manželstvo, pokojne by som pri rozvode zaviedol povinné návštevy poradne a preukázanie snahy o záchranu rodiny.
Prácu s rodinami a manželstvami trpezlivo, dlho a dobre robia predovšetkým dobrovoľníci z radov Cirkvi. Nie je ich málo na to, v akom stave sú rodiny a manželstvá?
Je ich málo, a preto mnohí padajú na nos od množstva práce. Je to aj obraz toho, akí sme kresťania, pretože by sme mohli viacerí svoje talenty a schopnosti viac ponúkať vo farnosti či na iných úrovniach, napríklad v pro-life a prorodinnom aktivizme. A samozrejme, keby takéto funkcie boli platené aj pre páry, ktoré nie sú veriace, teda štátom platené, mohli by tieto služby byť lepšie a dostupnejšie.
Chcete funkčné štátne prorodinné inštitúcie. Akú máte predstavu?
Štát potrebuje k týmto veciam pristupovať systematicky. Preto žiadame vytvorenie Rady vlády pre rodinnú politiku a demografický rast, kde by sme chceli participovať v navrhovaní a pripomienkovaní konkrétnych opatrení. Taktiež si viem predstaviť, že by rodinná politika mala mať dôstojné postavenie na ministerstve, ktoré rodinu nesie v názve – vo svojom vlastnom systematicky pracujúcom oddelení. Totiž často sa zvykne zamieňať za sociálnu politiku, ktorá ale problémy hasí. Rodinná politika by mala problémom predchádzať. Štát by mal mať stratégiu a akčné plány na podporu demografie a rodiny a, samozrejme, mal by ich aj realizovať.
EKONOMICKÁ PODPORA RODÍN MÁ BYŤ ZALOŽENÁ NA PRÁCI RODIČOV
Chcete aj finančnú podporu rodín, ktoré sa rozhodnú prijať viac detí. Čo by to znamenalo a aká by bola „poistka“ proti zneužívaniu systému?
Pri otázke pôrodnosti vždy vyvstáva otázka Rómov. Netreba pred tým zatvárať oči a treba systém nastaviť tak, aby sa nemohol zneužívať – napríklad cez zvýšený daňový bonus (t. j. menej daní stŕhaných z práce rodičov), alebo aj cez negatívne dane a odvody (to znamená, ak pracuješ a máš rodinu, nieže neplatíš dane, máš ich záporné, teda štát ti pripláca). Najlepšia rodinná politika z kategórie finančnej je dobre a spravodlivo ohodnotená práca. Nesmieme rezignovať na to, že ľudia stále majú niesť zodpovednosť za svoju rodinu a bolo by namieste, aby zamestnaný otec za osem odpracovaných hodín denne dokázal dôstojne uživiť svoju rodinu. Na druhej strane nemôžeme nechať bez pomoci tých, ktorí prepadajú do chudoby. Motivovať ich, aby sa z nej dostali, ale nenechať ich zomrieť hladom.
Znamená to ďalšie sociálne dávky?
Viem si predstaviť zavedenie účelovej nenávratnej pôžičky na zabezpečenie bývania pre rodiny, ktoré sa zaviažu mať zodpovedne dve, tri, štyri a viac detí (porovnaj Maďarsko, ktoré postupne dvíha pôrodnosť). Viem si predstaviť aj zvýšenie rodičovského príspevku z aktuálnej sumy asi 220 eur, o čom sa už v súčasnosti diskutuje na ministerstve. Viem si predstaviť aj posilnenie medzigeneračnej solidarity tým, že by dospelé deti tvorili akýsi nultý dôchodkový pilier (časť odvodov pracujúcich detí by išla priamo na zvýšenie dôchodku rodičov – rodičia, najmä mama, si v produktívnom veku odriekali dovolenky, autá a pod., aby vychovali daňového poplatníka, preto je spravodlivé, aby sa im to na dôchodku vrátilo). Len treba vôľu.
Aké výhody by napríklad mohla získať rodina so štyrmi deťmi?
Zodpovedná štvordetná rodina by mohla mať vyššie dôchodky, nižšie dane a odvody, príspevok na kúpu bývania. No najmä docenenie štátu, poďakovanie a zmenu mentality okolia, ktoré by na nich nemalo zazerať ako na asociálov.
Finančná pomoc však nemusí zabrať a nie je najpodstatnejšia… deti totiž najčastejšie strácame pri potratoch a tam to nie je o financiách…
Potraty sú obrovské nešťastie a nespravodlivosť, voči ktorej sa snažím dlho bojovať. Ubližujú nielen dieťaťu, ale aj matke – popotratový syndróm, depresie, riziko nedonosenia ďalšieho dieťaťa, dokonca v extrémnom prípade riziko smrti pri potrate. O tom sa veľa nehovorí, a tak som pripravil stránku www.cenapotratu.sk. Skutočných príčin potratov je veľa, každý prípad je iný. Iste veľkú mieru zohráva zbabelý postoj otca dieťaťa vyjadrený vetou „Rozhodni sa, ako ty chceš“ či „Vyrieš si to“. Namiesto chlapskej opory „Je to moje dieťa, chcem ho, spolu to zvládneme“ je tak matka zaťažená emóciami a neistotou v podstate tlačená do potratu. K štatistikám potratov značne prispieva aj naša kultúra dvoch detí (najčastejšie idú na potrat matky dvoch živých detí). V roku 2017 sa narodilo takmer 58 000 detí, umelých potratov bolo asi 7 500. Ak dobre počítam, na dosiahnutie záchovnej hranice by sme potrebovali narodenie 87 000 detí ročne. Tých 7 500 je obrovské číslo, no do záchovnosti by nám aj pri nulovej umelej potratovosti chýbalo 21 500 detí. Je to v našich hlavách a peňaženkách.
List s ponukou odišiel. Prišla aj nejaká reakcia, resp. pozvanie na stretnutie?
Ozval sa nám štátny tajomník ministerstva rodiny, pokúsime sa s ním stretnúť a hovoriť o systematickej rodinnej politike a o tom, čo je reálne čím skôr uskutočniť. Mrzí ma, že sa s nami odmietol napriek dvom urgenciám stretnúť premiér Pellegrini, považujem to za chybu.
Čo môžeme urobiť na podporu takýchto iniciatív my dolu, ktorých sa to vlastne týka?
Ako otec mladej rodiny som na tom rovnako ako iní a chápem, že denne riešime svoje rodiny, deti, padáme na gauč k televízii či k počítaču a sme radi, že máme pokoj. Ale tu vidím práve príležitosť nemrhať časom a využiť ho múdrejšie – aspoň hodinu mesačne venovať vzdelávaniu sa, angažovanosti, aktivizmu – pomoc vo farnosti či komunite, založenie novej či pomoc etablovaným organizáciám (áno aj finančnou formou, pretože bez peňazí sa toho veľa nedá urobiť) – www.zazivotarodinu.sk, využitie času na napísanie blogu či zverejnenej básne, šírenie prorodinných a pro-life myšlienok na sociálnych sieťach, vo svojom okolí, podpísanie petícií, zozbieranie peňazí od známych a zaplatenie bilbordu pri potratovej nemocnici, zorganizovanie auta či autobusu na Národný pochod za život… Treba sa zamyslieť, v čom som dobrý a tieto talenty využiť nielen pre seba. Pretože svet a naša zodpovednosť sa nekončí za prahom našich dverí.
Titulná fotka: Mária Jakušová