Trénerka a maliarka Veronika Ferencová: Keď sa mi otvorili oči, bola som ochotná zanechať úspechy, dary, talenty

Trénerka a maliarka Veronika Ferencová: Keď sa mi otvorili oči, bola som ochotná zanechať úspechy, dary, talenty
Bola úspešnou športovkyňou v pretláčaní (armwrestlingu), no po zranení nabral jej život iný zmysel. Dnes sa venuje hlavne fitness trénovaniu, maľovaniu obrazov či písaniu. Veronika Ferencová (32) z Veľkého Šariša obnovila svoj život s Bohom a snaží sa z toho čerpať.

Žena a armwrestling. Ide to dokopy? Ako si sa k nemu dostala?

Od malička som rada športovala. Súťažila som najprv v atletike a až potom ako sedemnásťročná som sa dostala k armwrestlingu na strednej škole, kde si ma telocvikár vybral. Ľudia si väčšinou myslia, že je to mužský šport, ale na Slovensku máme ženy, viacnásobné majsterky sveta, a dokonca v roku 2021 na svetovom a európskom šampionáte boli naše ženy úspešnejšie než muži.

 

Darilo sa ti, bola si úspešná. Mala si z toho radosť?

Darilo sa mi, postupne som vyhrávala domáce súťaže, až som sa dostala do reprezentácie. Mala som vtedy vysoké ciele, pretože som chcela získať medailu z majstrovstiev sveta a Európy. Kvôli opakujúcim sa zraneniam lakťov sa mi to už nepodarilo. Mojím najlepším úspechom bolo 4. miesto na majstrovstvách sveta v Poľsku a 3. miesto na Svetovom pohári vo Varšave. Tento šport som milovala a aj teraz som stále jeho súčasťou, ale už ako členka výkonného výboru.

 

Po čom tvoje srdce vtedy ešte túžilo?

Vtedy sa môj život točil len okolo tréningov a súťaží. Bola som ochotná obetovať všetko, aby som vyhrala. Mala som cieľ, ktorý som chcela dosiahnuť a to ma najviac motivovalo. Veľmi som vtedy túžila po uznaní, a to s úspechmi aj prichádzalo.

 

Trénerka a maliarka Veronika Ferencová: Keď sa mi otvorili oči, bola som ochotná zanechať úspechy, dary, talenty

 

DOSTALA SOM SA DO BLUDNÉHO KRUHU

Ako si prišla na to, že v živote môže byť aj niečo viac ako šport či úspechy?

Prišla som na to vtedy, keď som začala mať postupne zdravotné problémy, nielen fyzické, ale aj psychické. Počas súťažného obdobia som vždy mala cieľ a potom po ukončení súťaženia zrazu nebol. Stratila sa postupne motivácia a dostavili sa stavy úzkosti a k tomu aj ďalšie zdravotné problémy s chrbticou. Bolo to také ťažšie obdobie, kedy som nevedela, kam sa mám zaradiť. To, čo som neskôr začala robiť, bolo úplne niečo iné ako predtým. Začala som pracovať ako osobná trénerka. Pracujem s ľuďmi a som zameraná na nich, ale dovtedy som bola zameraná len na seba.

 

Zmenilo sa v tebe niečo kvôli tomu?

Táto práca ma bavila, ale niečo mi ešte chýbalo, tak som napísala a vydala svoju prvú knihu, o rok na to druhú knihu a oficiálne zorganizovala aj „krst“ kníh. Aj tak som stále mala pocit, že mi niečo chýba, že ešte musím niečo robiť, tak som v roku 2019 začala maľovať obrazy a o rok na to som zorganizovala svoju prvú vernisáž v galérii v našom meste. Je to pre mňa nepochopiteľné, nielen to písanie, ale aj maľovanie, pretože ja som sa nikdy nevenovala výtvarnému umeniu a teraz sú moje obrazy aj v zahraničí.

 

Môže to súvisieť s tým, že si sa dostala k viere v Boha? Akým spôsobom to prebehlo?

Ako športovkyňa som sa musela nejako motivovať, tak som čítala veľa motivačnej literatúry a cez tieto knihy som sa dostala k ezoterike. To bol spúšťač všetkých problémov. Moje zdravotné problémy pretrvávali a lekári mi nejako výrazne nepomohli, tak som chodila k rôznym liečiteľom. Uznávala som východné náboženstvá, meditovala som a verila som tomu, že len sám človek si tvorí svoj život. Všetko, čo som si predstavovala, som si pritiahla do života. Znie to možno super až neuveriteľne, ale ovládalo ma to natoľko, že som už nevedela rozlišovať, čo je správne a čo nie. Moje zdravie bolo na určitý čas lepšie, ale potom sa to opäť zhoršilo, až som sa dostala do bludného kruhu. Postupne sa viac zhoršovali aj úzkosti a depresie. S priateľom som sa po šiestich rokoch rozišla. Pamätám si na ten najhorší moment, keď som si sadla na zem, pozerala sa na všetky tie medaily, knihy, obrazy a zaplavil ma neskutočný smútok a prázdnota, že môj život absolútne nemá zmysel.

 

Trénerka a maliarka Veronika Ferencová: Keď sa mi otvorili oči, bola som ochotná zanechať úspechy, dary, talenty

 

SPOVEĎ PO PÄTNÁSTICH ROKOCH

Kedy nastal zvrat?

O pár dní na to ku mne prišla cvičiť moja klientka, teraz už veľmi dobrá kamarátka Andrea, a jej som trochu spomenula svoje problémy. Ona mi to vtedy všetko vysvetlila. Povedala, že by bolo dobré, aby som sa išla vyspovedať. Vtedy som si povedala, že to asi skúsim. Ale ja som do kostola nechodila a  žeby som nejako verila v Boha – to tiež nie. Myslela som si, že mi také veci v živote netreba.

 

Bolo ťažké ísť sa vyspovedať? Vieš opísať ten moment?

Nevedela som, čo ma čaká, ale do kostola som sama určite nechcela ísť. Tak som sa dohodla s mojím už bývalým priateľom, aby sme išli spolu. Išli sme do Klokočova na omšu a tam sme sa aj vyspovedali. U mňa to bola spoveď po pätnástich rokoch. Bolo to ťažké, pretože som nechcela ísť a aj som sa s priateľom kvôli tomu pohádala. Farár mi pri odchode dal knižku od exorcistu, otca Petrička. Túto knihu som nemohla dočítať, lebo mi bolo zle a prichádzali stavy úzkosti. V ďalšie dni som sa postupne začala modliť základné modlitby Otče náš, Zdravas, ale aj to bolo s ťažkosťami.

 

Čo sa potom stalo?

Prešlo pár dní, no mne bolo ešte horšie. Až som v jeden deň v zúfalstve kľakla na kolená, začala som plakať a modliť sa. Prosila som Boha, aby mi odpustil, aby mi pomohol, lebo už naozaj nevládzem. A vtedy to prišlo, pocítila som neskutočný vnútorný pokoj, bol to pocit, ktorý som nikdy v živote nezažila, ani keď som získala medailu, ani pri písaní, ani pri maľovaní. Bol to pocit pokoja, bezpečia, cítila som prvýkrát takú bezhraničnú lásku aj napriek tomu, aká som bola a čo všetko som robila. V tej chvíli sa mi doslova otvorili oči a videla som všetky svoje hriechy. Bola som ochotná všetko zanechať, úspechy, dary, talenty, všetko… Všetkého by som sa v tej sekunde vzdala, pre tento jediný moment, a takto je to aj teraz.

 

Čo si prežívala, keď ťa Boh začal viac uzdravovať a dával sa ti spoznávať?

Bolo to zaujímavé obdobie, veď aj teraz je, lebo v kostole mi síce už nie je tak strašne zle, ale ešte mi tam nie je dobre. Absolvovala som generálnu spoveď a zriekla som sa všetkého, čo som dovtedy zle robila. Postupne sa v mojom okolí začali meniť veci k lepšiemu. Zlepšili sa vzťahy doma aj mimo domu. S priateľom som sa stretla a povedala som mu, aby mi všetko odpustil. Kamarátka ma naučila modliť sa ruženec a chodili sme spolu do kostola. Začala som maľovať iné obrazy, písať inak. Celkovo vnímam materiálne veci inak, už tak netúžim po peniazoch, úspechoch, uznaní a ani nešportujem na úkor zdravia. V tom období som sa modlila, aby mi Boh ukázal cestu, čo ďalej. A ja som sa po šiestich rokoch skutočne zamilovala. Zamilovala som sa do svojho bývalého priateľa a do pol roka sme mali svadbu.

 

Trénerka a maliarka Veronika Ferencová: Keď sa mi otvorili oči, bola som ochotná zanechať úspechy, dary, talenty

 

BUDHU BY SOM NENAMAĽOVALA

Vyjadruješ svoj vzťah k Bohu aj cez umenie?

Áno a myslela som si, že aj prestanem maľovať, ale zverila som to do Božích rúk. Modlila som sa, či je tento dar od Boha alebo nie, lebo ak nie, tak ho hneď zanechám. No postupne som začala maľovať prevažne obrazy s náboženskou tematikou. Môžem povedať, že tieto obrazy sa mi veľmi dobre maľujú. Prišli aj ponuky, aby som namaľovala Budhu a rôzne podobné symboly, ale tieto veci neurobím.

 

Ako ti potom Pán Boh potvrdil, že máš maľovať?

Mne bolo v podstate jedno, či budem ďalej maľovať alebo nie. Maľovať obraz je drina, sú to hodiny a hodiny práce. Prirovnala by som to k jednému tréningu pretláčania rukou. Modlila som sa k Bohu a prosila ho, že ten dar zanechám, že ja to nepotrebujem v živote, ale po pár týždňoch som veľmi túžila namaľovať niečo s náboženskou tematikou, aj ako poďakovanie.

 

Aké námety si už namaľovala, pokiaľ si ich aj premodlila?

Často som sa vtedy modlila modlitbu k svätému Michalovi Archanjelovi a taký obraz som aj namaľovala. Ďalším obrazom bol Ježiš a tento obraz som darovala k narodeninám mojej dobrej kamarátke Andrei, ktorá ma priviedla k Bohu. Postupne som začala maľovať a išlo mi to veľmi ľahko, trvalo to síce hodiny, ale neboli momenty, žeby sa mi nedarilo. Mojou inšpiráciou sú modlitby, napríklad k svätému Charbelovi, k svätému Michalovi Archanjelovi, k svätej Terezke, modlím sa pompejský ruženec či modlitbu ruženca alebo ma inšpiruje aj účasť na svätej omši. Keď mi je ťažko, tak si zvyknem čítať 31. žalm. Naposledy, keď som bola v Prešove v kostole svätého Mikuláša, zaujal ma obraz svätého Charbela a tak som si v duchu povedala, že toto musím namaľovať! A tak som ho namaľovala a obraz je teraz vystavený v gréckokatolíckej farnosti Bardejov. Teraz mám v pláne maľovať pátra Pia a poslednú večeru.

 

Trénerka a maliarka Veronika Ferencová: Keď sa mi otvorili oči, bola som ochotná zanechať úspechy, dary, talenty

 

VŠETKO DENNODENNE ODOVZDÁVAM DO BOŽÍCH RÚK

Si fitness trénerka. Čo presne robíš?

Áno, som fitness trénerka. Zo začiatku som sa zameriavala, tak ako väčšina trénerov, prevažne na chudnutie. Zmenilo sa to postupne, keď mi dookola chodili ľudia väčšinou s rovnakými problémami. Zistila som, že schudnúť sa dá aj inak. Niekedy stačí, ak si človek vyrieši doma alebo v práci problémy, ktoré má. Takže som sa viac začala zameriavať na to, ako sa človek cíti. Pri prvom stretnutí je pre mňa dôležité, čo chce človek odo mňa, či čaká, že ja zaňho urobím zázraky alebo je ochotný sám pre to niečo urobiť, obetovať. Momentálne moje zameranie nie je už ani tak na chudnutie, ale skôr na celkový pocit. Tým, že ja sama mám problémy s chrbticou, tak sa viac venujem cvičeniam zameraným na túto oblasť. Problémy s chrbticou ovplyvňujú celé telo a preto po dôkladnej diagnostike je potrebné tréningový plán prispôsobiť na konkrétneho človeka. S tým, že človek začne rozumne cvičiť, postupne sa začína lepšie cítiť, a to vedie častokrát aj k úbytku tuku.

 

Trénuješ aj teraz?

Trénujem, ale kvôli Covidu už pomenej. Momentálne mám už len skupinové cvičenia u nás v meste. Celkovo chodí menej ľudí ako pred pandémiou.

 

V čom vidíš zmysel tejto práce?

Je to fajn práca, baví ma to. Občas mám pocit, že nie som len trénerka, ale aj psychologička a doktorka. Niekedy si myslím, že stačí, ak sa s človekom porozprávam a povzbudím ho a ani cvičiť nemusí, aby schudol a cítil sa lepšie. V tejto práci sa treba vedieť odosobniť, ale zároveň byť aj empatický.

 

Čo je celkovo zmyslom tvojho života?

Pravdu mal blahoslavený Carlo Acutis, keď povedal: „Objav Boha a nájdeš zmysel života.“ A takto je to u mňa. Viera v Boha je zmyslom môjho života a ja úplne všetko dennodenne odovzdávam do Božích rúk.

 

Si vydatá, spomínala si, aký priebeh mal váš vzťah, ale ako ste sa spoznali?

Spoznali sme sa v Košiciach, ja som tam študovala na vysokej škole. Na prvé stretnutie s ním som vôbec nechcela ísť, ale nakoniec sme sa stretli. Naše začiatky neboli také ako u mnohých párov, láska tam bola skôr len z jednej strany. Chodili sme spolu, ale až po šiestich rokoch som sa doňho zamilovala a až potom to bol skutočný začiatok.

 

Máš nejaký recept na dobré manželstvo?

V manželstve som ešte krátko na to, aby som mohla napísať recept na dobré manželstvo. Len z mojich skúseností napíšem, že ak sa dvaja vezmú, z kostola s nimi vychádza aj Boh, a preto všetky starosti, trápenia, ktoré prídu, treba zveriť jemu a On sa postará. Najlepšie je, keď obidvaja majú vieru v Boha.

A ešte dodám, že odpúšťať, odpúšťať, odpúšťať – a áno, aj vtedy, keď si myslíme, že nie sme na vine.

 

A čo recept na dobrý duchovný život? Čo ťa drží pri Bohu každý deň?

To, že vypočul moje prosby a zmiloval sa nado mnou, že mi ukázal cestu, pomohol, a preto som veľmi vďačná. Každý deň za to ďakujem. Aj teraz sú trápenia, choroby, občas nejaké hádky, ale jedine s Božou pomocou sa to všetko dá zvládnuť. Keď je problém, beriem ruženec do ruky, modlím sa a všetko odovzdávam v modlitbe Bohu. On sa postará, vždy sa postará!

Rozhovory+

Najnovší podcast+

Invalid Date

0:00