TOP

Tridsaťtriročný pri Božom hrobe: Pane, buď živý aj v mojom živote

Tento text píšem počas letu, lietadlo sa nachádza niekde medzi izraelským Tel Avivom a rakúskou Viedňou. Sedadlá sú spolovice neobsadené. Cestujúci „registrujú“ skupinku obchodníkov zo známej kozmetickej firmy: hlasno sa smejú, vzájomne na seba pokrikujú a filmujú sa, aby poslali odkaz kolegom, ktorí v Izraeli neboli: „Bola to nesmierna energia, celá Svätá zem, je úžasné žiť to, o čom snívame…“ Toto je moja bodka za návštevou krajiny, po ktorej kráčal Ježiš.

Vráťme sa však o niekoľko mesiacov nazad. Je október 2019. Niekoľko mesiacov predtým, ako mám oslavovať 33. narodeniny – označované ako Kristove roky–, vzniká v mojom srdci túžba putovať do Jeruzalema a v tomto „Kristovom veku“ byť a modliť sa pri Božom hrobe a Golgote. Kupujem teda cenovo najvýhodnejšie letenky a do kalendára si zapisujem termín, ktorý je – ako darček – iba dva dni po mojich februárových narodeninách. Božia réžia. Poobede odlietam smer Izrael, jeden celý deň v Jeruzaleme, nasledujúce ráno návrat domov.

 

MESTO, KTORÉ VONIA

Termín sa blíži a pre šíriaci sa koronavírus zvažujem, či mám vôbec vycestovať (hovorí sa, že Izrael uzavrie celé hranice, no nakoniec k tomuto kroku nepristúpi). Už na letisku vo Viedni sa ku nám pridáva viacero skupín Židov, ktorí pri čakaní na lietadlo pri bráne (gate), vstanú a obrátení smerom k nejakej svetovej strane odriekajú svoje modlitby, pričom sa celým telom monotónne „pohupujú“. Zaslúžia si môj rešpekt – vidieť, že modlitbu majú v krvi a vôbec neriešia, čo si o nich ďalší ľudia myslia.

Viac ako trojhodinový let a malý priestor na nohy (ktorým sú známe nízkonákladové letecké spoločnosti) dá zabrať, večer však pristaneme bezpečne v Tel Avive. Cítim sa neistejšie ako pri iných cestách – dôvodov je viacero: som mimo „materskej“ Európskej únie, nemám v rukách eurá, a musím zvládnuť sprísnené bezpečnostné kontroly. O to viac, keď cestujem úplne sám. Na moje sólo cestovanie sa ma celú cestu pýtajú mnohí a neustále. Nápisy a texty v hebrejčine umocňujú moju bezmocnosť a niekoľkokrát sa aj stratím.

Noc trávim v hosteli s ďalšími jedenástimi ľuďmi na izbe. Tel Aviv si ma nezíska, zatiaľ čo Jeruzalem je láska na prvý pohľad. Ráno vyrážam rýchlovlakom, ktorý je o 40 minút v meste kráľa Dávida. Trasa vlaku vedie cez niekoľko tunelov, za tým posledným sa vám otvorí fascinujúca panoráma a výhľad na toto mesto na viacerých pahorkoch. Ak sa rozhodnete kráčať peši – ako ja – nohy dostanú zabrať.

Železničná stanica je hlboko pod zemou, nahor vás vyvezú až tri dlhé eskalátory. Vonku nájdete jedinú linku električky, ktorá je prehľadná a dovezie vás až k múrom starého mesta. Mám „šťastie“, v automate na lístky nefunguje moja platobná karta a nikde nablízku nie je zmenáreň, kde by som zamenil americké doláre za izraelské šekle. Rozhodnem sa odkráčať si to popri koľajniciach pešo. Mám tak dostatok času dobre sa nadýchať nového Jeruzalema, kým prídem k starému mestu.

Jeruzalem je totiž mesto, ktoré ma najviac prekvapilo svojimi vôňami (miestne trhy sú zmesou byliniek, korenia, sladkostí či čerstvého pečiva). Prekvapujúce – pre nás Európanov – sú aj mladé dievčatá, ktoré sa v uniformách vracajú z kasární, alebo do nich smerujú, a na pásoch majú – akoby nič – samopaly. (Izrael má povinnú vojenskú službu pre obe pohlavia.)

Samotné mesto pôsobí zároveň aj moderne a na viacerých miestach nájdete rôzne zaujímavé atrakcie: bicykle, ktoré keď rozšliapete, vyrobenou energiou spustíte hudbu, bubon či zažnete lampu. Alebo nadživotné rádio, ktoré hrá na ulici a pri ňom oddychujú starčekovia.

 

 

MOCNÝ BOH STARÉHO ZÁKONA

Blížim sa peši k starým hradbám Jeruzalema. Ľudia sa tu fotografujú pred obrovským nápisom „I love JLM“. Pohľad na vysoké múry je fascinujúci. Tu sa diali mnohé príbehy z Nového zákona, tu sa diali starobiblické udalosti. Nemám presný plán, kadiaľ budem kráčať, viem len, čo chcem vidieť. Staré mesto tvoria štyri štvrte: kresťanská, moslimská, židovská a arménska. Uličky sú úzke a na prvý pohľad neexistujú medzi štvrťami uličky, netuším, kde práve som.

Zrazu sa ocitávam na Via Dolorosa – Krížovej ceste. Idem však v protismere, chcem sa dostať k Levej bráne, a kráčam preto oproti. Súčasná Krížová cesta sú úzke uličky plné obchodíkov a šiatrov, v ktorých sa musíte pretláčať cez bohatú ponuku vecí a vôní. Idem proti davu… a zrazu sa ocitávam pri Múre nárekov. Nasleduje postup, na ktorý som si zvykol. Bezpečnostné kontroly: batoh do skenera, veci z vreciek nohavíc von, kontrola cez bezpečnostný rám. Kontroly tu absolvujete pomerne často, napríklad aj pri každom vstupe na železničnú alebo autobusovú stanicu.

Som dnu. Stojím oproti zvyšku múru Jeruzalemského chrámu – naľavo je priestor pre mužov, vpravo zasa pre ženy. Beriem do rúk malý papierik a keďže musím improvizovať (nemyslel som na dostatočné zásoby papiera vopred), píšem naň iba konkrétne mená tých, ktorí ma žiadali o modlitby a tento lístoček vložím do štrbiny múru. Hotovo. Beriem židovskú čiapku na hlavu a vykročím smerom k stene.

Na mieste zaváham, či som si na modlitbu predsa len nemal vybrať viac katolíckejšie miesto. Rýchlo však tieto myšlienky preruším, pred očami mi vyskakujú biblické príbehy Starého zákona, v ktorých konal mocný Boh. Boh Abraháma, Izáka a Mojžiša. A vnímam prepojenosť starších bratov vo viere s naším príbehom. A tak len s pokorou prosím, aby tento mocný Boh rovnako konal aj v životoch mojich priateľov.

 

 

NA OLIVOVEJ HORE

Vraciam sa nazad do uličiek starého mesta, kým konečne nenájdem Leviu bránu. Nasleduje klesanie pod hradby a zasa stúpanie ku Getsemanskej záhrade. Zachovaných je tu pár metrov štvorcových s olivovníkmi a tiež tabuľky s menami pápežov, ktorí tu vysadili nové stromy. Na mieste stretávam už tretiu skupinu Slovákov. Pomodlím sa v Kostole utrpenia a nekonečnými schodmi stúpam na Olivovú horu. Schody sú naozaj nekonečné a stojí to dostatočnú námahu vyjsť až hore. Už chápem, prečo autobusy parkujú až hore. Výhľad však stojí za to. Pred očami vidíte v popredí staré mesto, v pozadí moderné výškové budovy, blízko je židovský cintorín a brána, ktorou má prísť podľa viery židov Boží Syn.

 

 

Na Olivovej hore „parkuje“ ťava. Skutočná a ja ju ako turista z Európy obdivujem, vôbec sa však nepohne. V lámanej angličtine sa mi prihovorí zrejme jej majiteľ: „Tá je z plastu,“ žartuje, keď ma vidí. Pokračujem ďalej smerom nahor ku Kaplnke Nanebovstúpenia – podľa tradície odtiaľto Ježiš vystúpil do neba. Blízky chrám Pater Noster (kde Ježiš učil učeníkov modliť sa) je cez obed zatvorený, preto nasleduje rovnaká dlhá cesta po schodoch, teraz však klesám. Mierne stúpanie a som znova pri Levej bráne. Začínam oficiálne svoju Krížovú cestu na Via Dolorosa.

 

 

PÁR SEKÚND PRI PRÁZDNOM HROBE

Tesne za bránou nachádzam nenápadnú budovu označenú ako Rodný dom Panny Márie. Nasleduje prvé zastavenie Krížovej cesty a miesto, kde Ježiša odsúdili na smrť. Pri stene je odložených viacero krížov, ktoré si môžu skupinky veriacich „požičať“, aby sa aj týmto spôsobom mohli pomodliť túto modlitbu v uličkách starého mesta.

Prechádzam jednotlivé zastavenia – niektoré však neviem nájsť. Nie sú nepodstatnejšou súčasťou trasy, a ak kráčate po prvý raz, môžete sa ľahko stať, že si tabuľky a označenie nevšimnete. Okolo je mnoho ľudí, krik, vône a tesné uličky.

 

 

Trochu blúdim, ale nakoniec sa mi podarí dostať ku Bazilike Božieho hrobu, posledné zastavenia sú ešte dnu a tu sa Krížová cesta končí a nachádza sa tu prázdny hrob a Golgota. Som tu. Intuitívne sa staviam do dlhého radu, ktorý smeruje k Božiemu hrobu. Vyzerá to nadlho (nakoniec viac ako 40 minút čakania), a tak otváram pripravený text zjavení Anny Kataríny Emmerichovej, kde táto blahoslavená opisuje svoje videnia. Boh jej dal možnosť detailne byť súčasťou Ježišovho života, a tak v knihách opisuje konkrétne priestory, emócie a slová, ktoré Biblia nezachytáva. Nechávam sa pohltiť dejom a viac ráz sa pristihnem pri tom, že strácam prehľad, kde som: „Aha, Jeruzalem. Aha, Boží hrob…“

Vchod k Božiemu hrobu je úzky, vnútri je predsieň a za ním malý priestor, v ktorom je prázdny hrob. Dlho som premýšľal nad tým, čo pri tejto návšteve „urobiť“, čo sa pomodliť, čo povedať – v bezradnosti, aby som niečo nezanedbal, to nechávam na Ducha Svätého. Vojdem dnu a s dvoma ruskými manželmi pokľaknem, dotýkam sa studeného hrobu a zavriem oči. Zvnútra vychádza jediná veta: „Pane, buď živý aj v mojom živote!“ Miestny ortodoxný kňaz už klopká na stenu – je čas umožniť prežiť tento okamih aj ďalším. Vonku premýšľam nad touto krátkou, ale údernou modlitbou – ktorá sa objavila. Môže si človek priať viac na tomto posvätnom mieste?

 

 

ĎAKUJEM, ČO SI PRE MŇA UROBIL

Paradoxne – keďže nepoznám mapku chrámu, prichádzam na Golgotu až po návšteve Božieho hrobu. Možno je to dobrý okamih uvedomiť si, v akej optike máme pozerať na všetky ťažké veci a tragédie, ktoré nás postihnú. Odkiaľ čerpať silu.

Aj tu je množstvo ľudí a ja mám rovnakú dilemu: Čo povedať, aby som tých pár sekúnd využil skutočne naplno? Znova sa nechávam inšpirovať Duchom Svätým a čas čakania vyplním modlitbou za druhých.

Prejde asi 40 minút a pokľaknem si a v otvore hľadám skalu, ktorej sa dotýkam. Golgota. Nasleduje krátka veta a modlitba: „Ježiš, ďakujem, čo si pre mňa urobil!“ Mních dáva pokyn, aby som pokračoval ďalej a pustil iných.

 

 

Vychádzam z chrámu a mlčky premýšľam nad týmito dvoma vetami, ktoré sa mi objavili v srdci. Aj keby toto boli dva jediné okamihy v Jeruzaleme, ktoré som prežil za rýchlych 48 hodín, stálo to za to, že som „otočil“ toto kráľovské mesto. Prechádzam cez uličky starého mesta a akoby ani nevnímam to, čo sa v nich deje – iba niekde v pozadí registrujem vône, zvuky a farby.

Rozhodol som sa znova kráčať uličkami mesta, popri koľajniciach električky, až ku vlakovej stanici Jeruzalem Jicchak Navon. Jeruzalem žije, má svoj rytmus a vôňu. Zastavujem sa ešte na trhoch a naberám si po pár kusov z voňajúceho pečiva. Rôzne plnky a chute dajú bodku danému dňu, slnko začína zapadať.

 

 

V odchádzajúcom vlaku smer Tel Aviv cítim vďačnosť, že som mohol spoznať toto mesto a pripisujem si ho k svojej milovanej trojici: Rím, Porto, Jeruzalem. Vo Viedni ma po pristáti čaká teplotný skok: V Tel Avive bolo 22 stupňov, na letisku v Rakúsku sú 4 stupne. Kráčam viedenským letiskom k východu a v srdci si držím tieto dve vety: Ježiš, ďakujem, čo si pre mňa urobil! Pane, buď živý aj v mojom živote!

 

 

AKO VZNIKALA REPORTÁŽ

Pár mesiacov predtým, ako som oslávil svoje 33. narodeniny, zatúžil som už v Kristových rokoch navštíviť známe sväté miesta v Jeruzaleme, kde Ježiš triumfoval nad smrťou – Golgotu a prázdny hrob. Na otočku a za 48 hodín, v stredu podvečer odlet z Viedne a prílet do Tel Avivu, nasledujúci jeden celý deň v Jeruzaleme, a piatok doobeda návrat z Izraela do Rakúska. O tom, čo som tam zažil, videl, a najmä „zavoňal“, sú tieto riadky. Mesto Jeruzalem ma uchvátilo a verím, že ešte bude možnosť vydať sa do jeho ulíc.



Komentáre