Trináste zastavenie: Korona

Utrpenie spojené s napísaním a prečítaním tohto zastavenia venujme tým, ktorým nebude umožnené pohladiť ich blízkych po smrti, aj keď by to veľmi chceli. A tiež tým, ktorí ešte nedozreli, aby chceli pohladiť a dať sa pohladiť. A najmä tým, ktorých nemá kto pohladiť ani v živote, ani v smrti a ani po smrti.

Autor: MTR

Pardon! Ospravedlňujem sa za názov zastavenia. Taký neobvyklý! Klasicky znie názov tohto zastavenia takto: Pána Ježiša skladujú z kríža.

Napriek tomu, že v týchto dňoch sa klasické schémy rúcajú, poďme ešte na chvíľu ku klasike.

Nikodém, Jozef Arimatejský, Mária – matka Syna, teraz matka bez syna, Magdaléna, ktorá tak veľmi milovala – teraz bez milovaného, a možno ešte zopár žien.

Skladanie z kríža je krátky okamih medzi krížom a hrobom. Je mŕtvy! Ale ešte je. Dá sa ho, aj keď mŕtveho, ešte dotknúť. Ako umierajúci bol nedostupný, na kríži, veľmi vysoko. Ako pochovaný bude už o chvíľu veľmi, veľmi ďaleko.

Trináste zastavenie, zastavenie medzi smrťou a pochovaním, je o ľudskom tele, ktoré tu ešte je, a o dotyku, ktorý už o chvíľu nebude možný.

Skladanie z kríža nám ukazuje, čo vlastne ľudské telo je. A zároveň sa pýta, načo je.

Možno – paradoxne – však je, práve tu a teraz, aj čas zamyslieť sa nad šiestym, respektíve deviatym prikázaním. Aj ono je o tele, o dotyku a o mne a o tebe.

Trináste zastavenie – teológia tela. Teológia dotyku.

Dotyk. Ináč sa dotýka v láske matka tela syna, ináč milenci vo vášni a túžbe, ináč pracovník pohrebnej služby za peniaze a ináč vojak pochovávajúci na rozkaz nadriadeného.

Telo. Perióda, ktorá sa vyčíňaním koronavírusu práve definitívne končí, bola epochou tela. Telo ako najvyššia hodnota – modla, a telo ako materiálna, sériová, takmer bezcenná „kusovka“. Telo ako cieľ a telo ako cesta k cieľu. Telo ako dodávateľ a telo ako odberateľ reklamy. Telo ako tovar a telo ako platidlo. O chvíľu bude – ba niekde už aj je – tiel toľko, že o počtoch by sme radšej nechceli počuť. A nikto sa ich nebude môcť dotýkať, ba ani chcieť. Okrem pracovníkov pohrebnej služby – za peniaze, a vojakov – na rozkaz.

„Dal si mi, Bože, telo.“ (porov. Hebr 10, 5; Ž 40, 7 – 18)

Načo si mi dal telo?

„Aby som podľa možnosti dlho a blažene žil,“ hovorí odchádzajúca doba.

„Nie!“ hovoria vyššie uvedené verše. „Aby som plnil Božiu vôľu.“

Kristus spresňuje: „Moja vôľa je, aby ste sa navzájom milovali.“

A aby nedošlo k omylu, čo vlastne milovanie je, dodáva: „Nikto nemiluje viac ako ten, kto dáva svoj život.“

Možno nie tak naraz, ako to urobil on. Možno po troške, denne premieňať seba samého v prospech existencie druhého. Z lásky, cez stratu seba – cez obetovanie. Môj život je môj oltár. Telo je môj dar.

Dal si mi telo, aby som plnil tvoju vôľu, aby som sa v tele premieňal na obetu. Z lásky.

Ak nemiluješ – strácaš čas. Ak miluješ a nechceš sa obetovať a strácať seba v prospech druhého – nedaruješ sa. Nepremieňaš sa – strácaš život. Nie si tu na nič. Si zrno, ktoré neodumrelo, neprekročí tieň svojej smrti. Neprežije. Nepremenilo sa. Neprinieslo úrodu. Zhnije.

Tak sa dozrieva v tele. Kto to nepochopí, ten len telo pre hrob vykrmuje. Na nič tu nie je. Je ako soľ, ktorá stratila chuť. Nikto ju nechce. Treba ju naložiť a vyviezť na nákladných autách za mesto.

A akýkoľvek dlhý život je vskutku len okamihom „medzi umieraním a hrobom“. Okamihom, v ktorom treba stihnúť cenný dotyk lásky a obety.

Celá krásna si, Mária – Matka Božej Lásky. Oroduj za nás!

Krásna si, svätá Mária Magdaléna – učenlivá žiačka Božej Lásky. Oroduj za nás!

Tajomný a múdry Nikodém a štedrý darca hrobu Jozef Arimatejský, služobníci Lásky, orodujte za nás. Teraz i v hodinách po našej smrti.

Foto: wftv.com