TOP

V pravoslávnom kláštore: Keď je Boh na prvom mieste

Kláštor Optina Pustyn patrí k najznámejším ruským pravoslávnym kláštorom, kde žili mnohí svätí starci. Má osobitné miesto v ruskej histórii a kultúre.

Preklad: sr. Vojtecha Mereďová, SPraem

O fenoméne tohto pravoslávneho kláštora, o jeho starcoch, ich odkazoch a poučeniach je nasledujúci rozhovor s archimandritom Melchisedekom Artjuchinom, predstaveným Chrámu svätých apoštolov Petra a Pavla v Jaseneve pri Moskve, ktorý je aj tlačovým tajomníkom Synodálneho oddielu pravoslávnej cirkvi pre kláštory a mníšsky život. Bol jedným z prvých mníchov, ktorí začali v roku 1988 obnovovať Optinu.

 

SVÄTÉ SPOLOČENSTVO

Otec Melchisedek, prečo práve v Optine Pustyn vznikol fenomén starcovstva? V čom je unikátnosť tohto kláštora?

Historik G. P. Fedotov raz povedal, že Sarov a Optina Pustyn sú dva najhorúcejšie ohne, okolo ktorých sa zohrievalo celé Rusko. Starec Varsonofij Optinský, predtým plukovník štábu imperátorskej armády, slúžil v Kazani. Ostávalo mu niekoľko mesiacov do menovania za generála – a tu zrazu všetko nechal, aby sa stal mníchom. Nielen preňho, ale aj pre druhých sa Optina Pustyn stala udivujúcim kláštorom.

Jeden z ruských historikov raz povedal: „Veľa kláštorov malo svojich pustovníkov, svätých – svätého (prepodobného) Sergeja, svätého Nikona, starca Serafíma Sarovského; no v Optine boli nielen svätí – bolo tam sväté spoločenstvo.“ Unikátnosť Optiny Pustyn je v tom, že sa preslávila nie jednotlivcami, ale vzniklo tu celé mníšske bratstvo. Preto je celý kláštor jedinečným duchovným centrom!

Kedysi zažatá svieca rozsvietila mnohé lampy. Starci Lev a Makarij boli súčasníci. Dvaja starci – v jednej dobe! Svätý Ambrosij bol duchovným synom starcov Leva a Makarija. Učeníkmi starca Ambrosija Optinského boli starci Josif, Varsonofij a Nektarij. A tak ďalej… Skončilo sa to v roku 1938 zastrelením posledného predstaveného, archimandritu Isaakija (Bobrakova). Vidíme tu zhruba storočnú neprerušenú niť svätých ľudí. Áno, prišli problémy, pokušenia, nešlo všetko hladko, no v tme neustále svietili lampy starcov a mníchov.

O osobitnej Božej prozreteľnosti hovorí aj to, že v kláštore neboli žiadne zázračné ikony, ostatky svätých, osobitné svätyne, ktoré by priťahovali pútnikov. Do Optiny Pustyn prichádzali za starcovstvom a múdrou radou. Práve starci sa stali slávou kláštora, životodarným duchovným prameňom.

Starec Varsonofij raz povedal: „Bez práce stratí sa tvoj smútok a ty uvidíš v plnom úžase žiariacu diaľku druhej krajiny, krajinu živých, zasľúbenú krajinu. Krajina živých, zasľúbená krajina.“

 

Ako by ste vysvetlili, že Optinu Pustyn volajú „krajina živých“?

Prečo živých? Smrť môže prísť – omnoho skôr než sa zastaví srdce, než vypovedajú obličky, svoju činnosť zastaví mozog. Smrť môže prísť aj vtedy, keď sa zo života stratí viera, láska. A naopak, keď človek žije s vierou a v duchu, aj keď leží ako drevo, paralyzovaný, no jeho hlava je funkčná, bije srdce – taký človek je živší ako všetci živí.

Uvediem jeden príklad: V Optine Pustyn bol slepý a paralyzovaný mních Karp. Bratia ho opatrovali. V kláštore bolo zvykom, že na veľké sviatky prichádzali k nemu spolubratia spievať cirkevné piesne. Jeden brat raz videl jeho ťažké utrpenie a v duchovnom spolucítení povedal: „Otec Karp, aký si ty nešťastný človek! Stále ležíš a ležíš!“ On odpovedal: „Nešťastný? Nie som nešťastný. Aj keď ležím, pozerám sa na Boha.“ Raz tento mladík povedal starcovi Ambrosijovi: „Ako je mi ľúto otca Karpa… Súcitím s ním; nešťastný človek, leží a ešte je aj slepý.“ Starec Ambrosij odpovedal: „Aj keď je Karp slepý, vidí svetlo.“ Silná duša starca premáhala utrpenie a s vďačnosťou niesla kríž. Takýchto ľudí bolo veľa v celej krajine. Krajina živých, zasľúbená krajina.

 

 

RUSKÝ ČLOVEK NEHĽADÁ NIČ TAK AKO POSVÄTNOSŤ

Prečo sa v 20. storočí s takou zlobou oborili na svätých mužov? Cirkev a jej svätých si však, jemne povedané, nectili ani v 19. storočí. Vzdelaní ľudia v nej vyhľadávali nedostatky, striehli na jej chyby a pády…

Celú podstatu negatívneho pohľadu na cirkev objasňuje Dostojevskij. Raz povedal: „Ruský človek sa ničomu tak neraduje ako padnutiu spravodlivého a hovorí: „Keď také veľké stĺpy, svetlá padli, čo potom hovoriť o nás, jednoduchých ľuďoch? Keď takíto sa nemohli udržať, tak ako potom my, jednoduchí ľudia?“ Upadnutím spravodlivého do hriechu ospravedlňujú svoj hriech a svoj zlý život.“

No Dostojevskij tiež píše: „Ruský človek nič tak nehľadá ako svätyňu a svätého, aby ich našiel a poklonil sa im a povedal: „Nemám pravdu, som hriešny, nespravodlivý, no niekde musí byť pravda, posvätnosť, čistota, svätosť.“ Zavolá k nej a pokloní sa jej.“

Mimochodom, Peter I. raz povedal: „Ospravedlňovať svoje hriechy a pritom sa odvolávať na hriechy iných ľudí je rovnaké ako umývať sa špinou.“

Preto prichádzali ľudia do Optiny, lebo tu naozaj boli svätí ľudia, a nielen jeden – dvaja, ale celé bratstvo.

Lev Tolstoj povedal o starcovi Ambrosijovi túto podivnú vec: „Tento skoro paralyzovaný človek, stále chorý a ležiaci, ktorý sa ledva prežehnal, prijímal denne desiatky a stovky návštevníkov. Ťažko sa mu hovorilo, ale ťahali sa k nemu ľudia zo všetkých kútov Ruska. Zdá sa mi, že tento človek urobil pre duchovný život Ruska viac ako takzvaní samospasitelia.“

Lev Tolstoj bol v Optine niekoľko ráz. Na konci života bol sám u svojej rodnej sestry – mníšky Márie zo šamordinského kláštora – a povedal jej: „Vieš, Majka, ja by som rád išiel do Optiny Pustyn a stal sa tam jednoduchým kandidátom a vykonával tam akúkoľvek prácu, no pod jednou podmienkou: aby mi títo mnísi nekázali modliť sa! Veď modlitba je najťažšia práca – duchovná práca. Všetko ostatné je ľahšie… len sa nemodliť.“

Teda najťažšia práca je duchovná práca. Všetko ostatné je ľahšie: vagóny nakladať… len sa nemodliť.

 

Do Optiny prichádzali toľké známe osobnosti literatúry a písomníctva z celého Ruska…

Len čo začneme menovať, kto bol v Optine Pustyn, hneď pochopíme jej význam. Koľko spisovateľov tam poprichádzalo! Gogoľ bol v Optine dva razy – v roku 1850 a 1851, Dostojevskij v roku 1876 – najpredávanejší a najviac čítaný ruský spisovateľ, ktorého diela preložili do viacerých jazykov. A aké je u neho obdivuhodné vnútorné videnie človeka!

V knihe Bratia Karamazovci spoznáme Optinu Pustyn; to, čo tam videl, opísal aj v tomto románe. Pochopiteľne, starec Zosima nie je starec Ambrosij, no po prvý raz sa svet pozitívne zoznámil s mníšskym životom a starcami vďaka Dostojevskému. Návšteva Optiny Pustyn zohrala veľkú úlohu v jeho živote, v jeho vzťahu k viere, pravosláviu a mníšstvu.

Peter a Ivan Kirejevskí, Aksakov, Turgenev, filozof Solovjev, spisovateľ Poseljanin, Sergej Nilus, Aleksej Tolstoj, cárska rodina, Alžbeta Fiodorovna, Konstantin Romanov – všetci boli v Optine. Zo súčasníkov boli v kláštore Rasputin, Solouchin, Belov, Solženicyn.

 

MODLITBA OPTINSKÝCH STARCOV

Z tohto kláštora pochádza i nasledujúca modlitba, ktorá je rozšírená aj na Slovensku. Je to ranná modlitba optinských starcov:

„Pane, daj, aby som s pokojom v duši prijal všetko, čo mi prinesie nadchádzajúci deň.

Daj, aby som sa úplne odovzdal Tvojej svätej vôli.

Po celý deň ma vo všetkom veď a posilňuj.

Nech by som dostal v priebehu dňa akékoľvek správy,

nauč ma prijať ich s pokojnou dušou a pevným presvedčením,

že nad všetkým je Tvoja svätá vôľa.

Vo všetkých mojich skutkoch a slovách veď moje myšlienky a zmysly.

Vo všetkých nepredvídaných situáciách mi nedaj zabudnúť,

že všetko je zoslané od Teba.

Nauč ma priamo a rozumne konať s každým členom mojej rodiny,

aby som nikoho nezarmucoval a neroztrpčoval.

Pane, daj mi silu preniesť sa cez útrapy prichádzajúceho dňa

a cez všetky jeho udalosti.

Veď moju vôľu a nauč ma modliť sa, veriť, dúfať, trpieť, odpúšťať a milovať.

Amen.“

V tejto modlitbe je jednoduchosť, múdrosť, ktorá je pochopiteľná pre všetkých; a kde je prostota, tam „prebýva veľa anjelov“. Mnohokrát sme ju podarovali rôznym riaditeľom závodov, vedúcim tlačiarní, medikom, vojakom – a všetci boli veľmi vďační! U mnohých vedúcich, ktorých som navštívil, visela na stene. Je písaná v Duchu a Duchom.

 

Prečo sa táto udivujúca modlitba narodila práve v Optine?

Pretože Optina Pustyn je zlatá čaša, do ktorej sa nalievalo najlepšie duchovné víno Ruska. Svätí žili vo viacerých kláštoroch, ale sväté bratské spoločenstvo bolo len tu. Starci žili Bohom, dýchali Bohom, u starcov bol Boh na prvom mieste; a keď je Boh na prvom mieste, tak je aj ostatné na svojom mieste. Vtedy sa napĺňa myseľ aj srdce a z plnosti srdca hovoria ústa Duchom vnuknuté modlitby.

 

 

BOH POČÚVA POSLUŠNÝCH

Prečo je pre nás také dôležité poznať a ochraňovať skúsenosť starcov?

Pretože kto je sám sebe radcom, je sám sebe vrahom. Otec Ján (Krestjankin) mi hovoril: „Čítajte knihy optinských starcov; nájdete v nich odpovede na všetky vaše duchovné otázky.“ Pre nás je dôležité poznať názor svätých otcov a v potrebnej situácii ho aj použiť, nie riadiť sa svojím rozumom. Zostali diela starcov, ich listy, svedectvá o ich živote. A spasenie, ako sa hovorí, je vo viacerých radách.

 

Ako vy vidíte fenomén starcovstva?

Na náhrobné kamene viacerých ľudí by sme mohli napísať tieto slová: Žili a nevedeli, prečo žili. Optinskí starci vedeli, prečo žijú. Možno nevedeli veľa, ale vedeli skoro všetko o tom hlavnom, a to hlavné poznanie je duchovná geniálnosť. A čo je to geniálnosť? To je deväťdesiat percent práce a desať percent osvietenia zhora. Všetko nevzniklo na osamotenom mieste.

Boh počúva poslušných. Každý starec bol určitý čas učeníkom. Lepšie sa nazývať učeníkom učeníka ako zbierať zbytočné plody svojvôle. A za toto učeníctvo, za túto úprimnú poslušnosť im Pán udelil dary, o ktoré sa potom delili: dar uzdravenia, dar videnia duchovného života… (Dodám, že najhoršia je imitácia tohto daru – keď ľudia, ktorí nemajú tento dar, jednajú tak, akoby ho mali. Niekoho vedú, ale pritom nepoznajú Božiu vôľu pre toho človeka.)

Starec Ambrosij sa niekedy neponáhľal s odpoveďou na otázku, len odvetil: „Ešte nepočujem.“ To znamená, že každý z optinských starcov sa snažil počuť Božiu vôľu. Každý z nich bol poslušný. A Boh počúva poslušných.

 

Ktorý z optinských starcov je vám najbližší?

Myslím, že Lev, Makarij, Ambrosij, Varsonofij. No podľa charakteru Varsonofij a Lev.

 

POCHOPIŤ, PREČO ŽIŤ

Prečo aj teraz stále prúdia davy pútnikov do kláštorov?

Ivan Iljin povedal: „V duši človeka je nezničiteľné tiahnutie k posvätnému.“ Dostojevskij to vyjadril nadčasovo, keď napísal: „Ruský človek, ak nepochopí, prečo žije, ani žiť nezachce a skôr zničí seba i vtedy, keď bude mať navôkol chlieb.“ Preto ľudia nehľadajú chlieb a hľadajú zmysel. V živote človeka sú dva dôležité dni: deň, keď sa narodil, a deň, keď pochopil, prečo sa narodil.

Ľudia žijú tak, akoby nikdy nemali zomrieť, a zomierajú tak, akoby nemali žiť. No pripomeniem: Kto je sám sebe radcom, je sám sebe vrahom, preto je lepšie byť učeníkom učeníka. Preto aj hľadali vedenie, aby nestvárali hlúposti. Napríklad F. M. Dostojevskij v roku 1876 po smrti syna Alekseja prišiel z diaľky Petrohradu do Optiny.

Optina Pustyn je duchovné centrum, pri dotyku s ním sa rozhorí duch – ako pod lupou. Starec Anatolij Optinský povedal: „Neodkláňajte sa od Optiny Pustyn, veď koľkých ona priviedla – a ešte privedie – do neba!“

S archimandritom Melchisedekom Artjuchinom viedol rozhovor Nikita Filatov.



Komentáre