TOP

Vdova Henrieta Honzová: Verím, že Boh môže uzdravovať nevyliečiteľne chorých aj riešiť beznádejné situácie

Henrieta Honzová (41) s manželom Richardom boli koordinátormi kurzu Manželské večery na Slovensku. Slúžili najmä v Prešove v katolíckom spoločenstve Marana Tha. Popri tom vyrábali evanjelizačné či rodinné tabuľky, ktoré ich na jednej strane živili a na druhej nimi šírili krásne posolstvá. Po takmer devätnástich rokoch však manželov rozdelila smrť. Richard po ťažkej chorobe odišiel minulé leto do večnosti a Henrieta ostala sama s ich piatimi deťmi.

Minulý rok si prežila ťažké časy, zomrel ti manžel. Mnohí by v takej situácii zanevreli na Boha. Mala si tiež k nemu taký postoj?

Prežili sme veľmi náročné obdobie. Na Boha som nezanevrela, ale je pravda, že som sa musela vnútorne vysporiadať s celou situáciou nielen ľudsky, ale aj duchovne. V mojom duchovnom živote som jednoducho prišla k múru, ktorý ma vyzýval k dvom možnostiam – buď na neho narazím a ostanem stáť na mieste, alebo ho preleziem a pôjdem ďalej. Ja som si zvolila tú druhú možnosť.

 

Vieš opísať, čo si prežívala, čo si cítila v srdci?

V prvé dni som v srdci cítila sklamanie, pretože počas celého obdobia manželovej choroby nám z rôznych strán prichádzali povzbudenia o tom, že je to len skúška viery, ktorou musíme prejsť, ale že Boh porazí túto chorobu a my ho budeme chváliť celý život. Toto bol asi najväčší zápas, ktorý som v sebe tesne po Riškovej smrti riešila.

 

Nevyčítala si Bohu, prečo Riša nezachránil, neuzdravil?

Samozrejme, že som to Bohu vyčítala. Stretla som sa s názormi veriacich, ktorí prišli o partnerov a tí teda tvrdili, že Bohu nikdy nič nevyčítali. Ja teda áno a nehanbím sa za to. Ja a Otec máme proste otvorený vzťah.

Nerozumela som, že v nebi potrebovali otca takej veľkej rodiny a jediné dieťa rodičov, a že Riškova misia tu na zemi sa už skončila. Videla som v ňom veľký potenciál, ktorým si Boh mohol poslúžiť. To bol môj ľudský pohľad na celú situáciu.

 

Navyše si sa musela ďalej starať o päť detí, dom, živobytie… Ako váš život pokračoval?

Keď mi v noci zavolali z nemocnice, pozrela som na repliku turínskeho plátna, ktoré máme na vnútornej strane spálňových dverí, a povedala som Ježišovi: „Odpúšťam ti, ale ľudsky to potrebujem spracovať.“

Bolo mi strašne. Zvieralo mi hrdlo i žalúdok. Prvé dni som nemohla normálne fungovať. Myslela som si, že bez Riška sa už ani nenadýchnem. Zrútil sa mi celý svet, všetky ideály, všetko, na čom som stavala, čím som žila a čo ma napĺňalo. Manželstvo bolo pre mňa prístavom, oázou, istotou. A zrazu som ostala na všetko sama. Sama so sebou a sama s veľkou rodinou. Odišla moja polovica a ja som si nevedela predstaviť, ako budem ďalej bez neho žiť.

 

KEĎ PRECHÁDZATE CESTOU VIERY A DÔVERY, ZISTÍTE, ŽE BOH VÁS NEOPUSTIL

Museli ste ako rodina fungovať ďalej. Aj mať príjem. Ostala si však na to sama. Dospela si k rozhodnutiu pokračovať vo výrobe evanjelizačných a rodinných tabuliek, ktoré ste s Rišom spolu tvorili. Ako to prebehlo?

Tomuto rozhodnutiu predchádzali modlitby na tento úmysel, keďže som vedela, že časom sa situácia upokojí a bude potrebné, aby som sa niečomu venovala. Vyhradila som si týždeň, kedy som rozlišovala, do čoho ma Pán Boh volá. Problém bol však v tom, že mi chýbal základ tejto práce, a to je grafické vzdelanie.

V tom týždni mi nečakane zavolala kamarátka Evka zo spoločenstva a pýtala sa ma, ako mi môže pomôcť s tabuľkami. Nemohla tušiť, že rozlišujem, čo s tým. Ostala som milo prekvapená. Do toho mi zavolal pán, ktorý sa za Riška modlieval a je povolaním grafik, že vníma, ako ho Boh volá do toho, aby mi robil nové návrhy. Medzitým sa pridala ďalšia grafička a nakoniec sa mi v stretku ponúkol manželský pár, že mi budú pomáhať s papiermi. Pán Boh sám mi vyskladal tím ľudí, ktorí v srdci prežili, že mi chcú takýmto spôsobom poslúžiť, a ja som za to veľmi vďačná. Aj v tomto veľmi vnímam dar spoločenstva.

 

Aký si potom zaujala postoj voči službe na Manželských večeroch?

Túto službu som milovala a videla som množstvo ovocia, ktoré priniesla. Napríklad aj Riškovo obrátenie sa udialo počas tohto kurzu. Zo začiatku som si vôbec nevedela predstaviť, kde a ako budem slúžiť, keďže toto bolo niečo, čím sme obaja žili. Emócie postupne opadali a ja som čelila rozhodnutiu, čo ďalej. Najprv mi to pripadalo zvláštne, priam až nevhodné, aby som túto službu prevzala ako vdova, ale po konzultácii s lídrom nášho spoločenstva a tiež po modlitbe na tento úmysel som povedala Bohu znovu „áno“. Verím, že Pán Boh so mnou neskončil, a že mi dovolí slúžiť jeho ľudu aj naďalej.

 

Vedela si v tom najťažšom období, že Boh je stále s tebou a stará sa? Cítila si to?

Človek môže veľa teoretizovať, ale až keď prechádzate cestou viery a dôvery zistíte, že Boh vás neopustil. Niektoré veci vidíte priamo, niektoré až s časovým odstupom. Oboje však majú svoj význam. Áno, zažívame nadprirodzenú Božiu starostlivosť a lásku.

 

 

KEĎ TVOJA DÔVERA BUDE VEĽKÁ, MOJA ŠTEDROSŤ BUDE BEZHRANIČNÁ

Prišiel neskôr aj nejaký prelom v prežívaní? Vnímaš Boha s odstupom času inak? Ak áno, ako?

Samozrejme, že prišiel prelom. Keď prežijete takúto skúsenosť, nemôžete ostať rovnakí. Prežívam nanovo Božiu lásku. Hľadám nanovo jeho tvár a v podstate celé moje doterajšie vnímanie Boha nabralo úplne iné kontúry. Umlčala ma moja vlastná viera, respektíve to, ako som si ju predstavovala. Pochopila som, že Boh sa nedá ohraničiť, obohnať múrom a zaradiť do istých formúl. Vždy tvorí niečo nové. Je to jeho Duch, ktorý hýbe svetom, i mojím srdcom, a ja potrebujem nájsť tú slobodu v ňom, aby ma znovu vrátil sebe samej pretvorenej na jeho obraz.

 

Nebojíš sa, čo s tebou a deťmi bude, ako a z čoho budete žiť?

Nebojím sa. Čo by mi to pomohlo? Kam by ma ten strach viedol? Keď sme v manželstve prežívali isté obdobie finančné ťažkosti, počúvali sme Denníček sestry Faustíny Kowalskej. Vždy, keď som si začala zúfať a prišla som s tým za Riškom, zakaždým mi citoval, čo Pán Ježiš povedal sestre Faustíne: „Sám sa robím závislým od Tvojej dôvery. Keď Tvoja dôvera bude veľká, moja štedrosť bude bezhraničná.“ Toto je jedno z Riškových posolstiev, ktoré si nesiem ďalej.

A druhé veľmi silné bolo, keď ho bol v nemocnici zaopatriť kňaz a on ho z izby vyprevádzal s tým, že mu povedal: „Neboj sa. Boh je dobrý.“ Toto sú slová, ktoré povedal v stave veľkých bolestí. Viac k tomu nemám čo dodať. Keď on bol schopný povedať niečo také v stave, v ktorom sa nachádzal, kto som ja, aby som to nejakým spôsobom spochybňovala?

 

Napriek všetkému, čo sa stalo, veríš, že Boh je všemohúci?

Nemám o tom pochýb. Dokonca verím, že môže uzdravovať nevyliečiteľne chorých, riešiť beznádejné situácie a osláviť sa aj v našej najväčšej slabosti.

 

 

STAVIAM SA PRED PÁNA CELÉHO VESMÍRU A DOVOĽUJEM MU, ABY PRE MŇA NIEČO UROBIL

Mnohí ľudia dnes žijú v beznádeji, v smútku zo života, z chorôb, z korony… Ako sa to podľa teba dá prekonať alebo aspoň sa tomu nejako nepoddávať?

Moja dobrá priateľka Mima mi raz, keď som s ňou riešila jednu záležitosť, povedala: „Máš na výber. Buď sa tomu poddáš, alebo to vezmeš z tej lepšej stránky.“ Bolo to tak jednoduché a múdre zároveň. Odvtedy na to často myslím. Na všetko sa vieš pozrieť dvoma spôsobmi a je na Tebe, pre ktorý pohľad sa rozhodneš.

A tiež si uvedomujem dôležitosť vzťahov. Ja som vzťahová. Mám ich veľa a veľa ich tvorím. Toto je moja forma lámania a dávania sa iným. Pravdou však je, že som zažívala aj situácie, kedy som bola zo vzťahov veľmi vyčerpaná. Teraz však, keď mi je niekedy ťažko, je tu vždy niekto, komu môžem zavolať, prípadne sa v rámci možných korona opatrení stretnúť. Teda istým spôsobom žnem to, čo som roky zasievala.

 

Čo si myslíš, je Boh nádejou pre každého človeka? V akomkoľvek probléme?

Pochybuješ? Ja teda nie. Neviem si predstaviť, ako by som zvládala celú túto situáciu nepoznajúc Boha. Stretávam aj ľudí, ktorí ho ešte nepoznajú a prežívajú stratu blízkeho človeka. Tá beznádej by sa dala krájať. Smrť a nič viac. Prázdno, opustenosť, zúfalstvo. Tak veľmi by som im chcela povedať, že je tu Ježiš… Cesta, ktorá vedie niekam. Cesta, ktorá nekončí. Cesta, ktorá sama o sebe má zmysel – prináša uzdravenie, oslobodenie a nádej. Cesta, ktorá má meno. Verím, že Boh dá milosť aj im, a že si poslúži napríklad aj mnou, a nielen v našom spoločenstve.

 

Čo treba urobiť, aby mohol Boh konať v životoch ľudí?

Neexistuje zaručený spôsob ani modlitba. Tu rozhoduje otvorené a úprimné srdce. Toto sa nedá predpísať ani naučiť. Možno postoj: „Tu som, Pane. Konaj vo mne a cezo mňa, ako chceš. Bez teba nedokážem nič. Potrebujem ťa…“ otvára náruč Božiemu Duchu, aby prúdil a konal. Chýba nám chvála. Tá, ktorá odvádza odo mňa a smeruje moje srdce k nemu.

 

Máš aj konkrétnu radu?

Nedávno som počula zaujímavú myšlienku, ktorá sa týkala Pôstu. Väčšinou je náš postoj taký, že chceme v Pôste urobiť niečo pre Boha. Ukázať, dokázať, podať výkon. Skúsme si to však celé otočiť a dovoľme Bohu, aby v tomto milostivom čase on urobil niečo pre mňa. Dnes ma táto myšlienka prenikla, a preto otváram svoje srdce, staviam sa pred Pána celého vesmíru a dovoľujem mu, aby pre mňa niečo urobil. A, pravdupovediac, už teraz sa teším, čo za úžasný dar pre mňa vymyslel.

 



Komentáre