TOP

Veci, za ktoré sa hanbíme

Obraz, ktorý ma definitívne pritiahol ku kresťanstvu, bol trpiaci Ježiš na kríži. Zatiaľ, čo pred tým som kríž vnímala ako istý masochizmus u ľudí, ktorí sa vyžívajú v utrpení, po obrátení som naňho získala celkom nový pohľad. Pamätám si to, akoby to bolo včera. Katarína, otvor už oči! Veď na kríži sa nachádza aj tvoje utrpenie. Už ho viac nemusíš skrývať, ani sa za neho hanbiť, lebo ani Boh sa za svoje utrpenie nehanbí. Bol to moment veľkého nádychu. Kým som sa vo svete bulváru, módy a Instagramu snažila vtesnať do dokonalej role, kresťanský Boh otváral náruč pre celé moje ja. Ubolené, slabé a hriešne.

Ak existuje niečo, čo ma celý život vytáča do nepríčetnosti, je to práve spoločenská diktatúra ideálneho človeka. Človeka, ktorý netrpí – nepozná neúspech a ak ho aj pozná, tak len taký drobný, ktorý ho zľahka pošteklí, nepoloží ho úplne na lopatky. Po drobnom páde, ktorý ani pádom nebol, sa ihneď vzchopí, zmobilizuje všetky svoje sily a dobyje veľkomesto, krajinu, Mesiac, ba aj vesmír, keď si povie! Z takto silného človeka sa mi dvíha žalúdok. Po prvé preto, lebo sa hrá na Boha a je pyšný, až to bolí. Nevie, že všetko, čo má, môže na druhý deň stratiť, lebo dobro, ktoré dosiahol, má len tak povediac v prenájme. Po druhé preto, lebo silný sebestačný človek bez veľkých útrap a pádov neexistuje. Ale mnohí sa tak tvária! Akoby mali život v malíčku učia ostatných, ako majú žiť. Upozorňujú na svoje zlaté reťaze a vily s bazénom a klopú si na čelo. Toto som JA dokázal. A čo máš ty? Hlupáci. Ani netušia, aký koniec ich čaká. A že ich kríž ešte len príde. Ale viac, ako ich trápny osud, mi prekáža to, aký majú vplyv na ostatných. Nahovárajú im, že ich životy a prežívanie sú defektné. Že svoj život nezvládli a že sa mali viac snažiť a za svoje bolesti si môžu sami.

V redakcii, v ktorej som robila, brali prakticky všetci antidepresíva. Netreba sa pohoršovať, vyhorenie skrátka k aktívnej novinárčine patrí. Ale napriek tomu, že sme už nevládali stále prinášať nové a bombastické správy, napriek tomu, že sme fičali na výparoch z kávy a zúfalom pozlátku zo spoločenských akcii, napriek tomu sme tým ľuďom predostierali to isté: Buď krásna. Buď úspešná. Buď silná! Dokonalý časopis ráta s dokonalou ženou, ktorou sme sa všetky bez výnimky chceli stať. Keď sa však konečne odišlo do tlače, celá redakcia na svoje ideály kapitulovala a odrazu prestala existovať. Viaceré redaktorky sa odpravili na vidiek. Do lesa. Niekam, kde netreba na ksicht patlať mejkap a celulitída na zadku nie je smrteľný hriech. Projekt ideálnej ženy tak zostal vždy len na papieri.

// Čítajte celý text //



Komentáre