TOP

Veľkonočne. Telom, dušou i srdcom

Niekedy prežívame Veľkú noc len tak povrchne, zvykovo, s nezáujmom. Mnohokrát to tak u mňa bolo. No predminulý rok bol iný. Prežívala som celý Veľký týždeň na vlastnom tele, duši, živote.
Zelený štvrtok: Darovanie (sa)

„Nie každý má tú milosť prežívať Svätý týždeň na vlastnom tele, duši,“ povedal mi jeden človek na Zelený štvrtok. Vtedy som si uvedomila, aká nesmierna je to milosť.

Intenzívne som prežívala sviatky nie ako spomienku na niečo, čo sa udialo zhruba pred dvetisíc rokmi, ale niečo, čo sa deje tu a teraz. Vo mne. Na mojom vlastnom živote. Na oltári môjho života.

 

Posledná večera. Miloval až do krajnosti. Umývanie nôh. Boľavých, špinavých. Gesto lásky. Strach dovoliť Ježišovi, aby mi umyl nohy. Cítim sa taká zraniteľná! A On sa ma dotýka práve na tom najzraniteľnejšom mieste! No napokon slzami privolím a púšťam ho. Všade. Umývanie nôh sa stáva symbolom reálneho umývania skrytých, hnisavých rán v mojom vnútri, otvárania zamknutých trinástich komnát. Boh mi umyl nohy. Boh s láskou pobozkal moje boľavé nohy.

Ježiš, ktorý sa láme PRE mňa, aby sa mi mohol dať. A ja ho z lásky zjem (presne nachádzam tú podobnosť, ako pri malej sestre, pri ktorej som si často uvedomila, že by som ju od samej lásky „zjedla“). A zároveň sa tým dávam ja jemu – lámem sa pre neho a tíšim jeho smäd po mne.

Obraz (ne)prijímania Ježišovej obety. Hlučný koncert na našom námestí, ktorý rušil posvätné ticho. (Veď ani na Golgote nebolo ticho – krik, ruch, mnohí žili svojím bežným životom, akoby sa nič nedialo…)

Trpké ticho. Samota. Tma. Ježiš. Kvapky krvi stekajúce po vysilenej tvári. Boj človeka a Boha. Otče, ak je to možné, nech ma minie tento kalich. Modlitba plná veľkej bolesti a strachu. Vyústi v prospech voľby LÁSKY. Otče, nie ako chcem ja, ale ako chceš ty.

Fascinuje ma Ježiš, ktorý v Getsemani zápasí o Otcovu vôľu. Boh zápasí o Božiu vôľu. Lebo vedel, že aj my o ňu budeme zápasiť. A On chcel prejsť všetkým pred nami. Totálne všetkým!

V noci som išla von. Do tmy. Zápasiť s Otcom o jeho vôľu. V prvých hodinách Veľkého piatka. Chladná noc a zapálené srdce. Chcem to, čo chce On. Aj keď je to zjavne niečo úplne iné, ako chcem ja. A tak chcem aj chcieť to, čo chce On. Z mojich pier (a srdca) vychádza modlitba: „Ak je to možné, vezmi. Ale ako chceš ty, nie ako chcem ja.“

VEĽKÝ PIATOK: Láska. Totálna

Ticho. Prehlušujúce všetko ostatné. V srdci počujem tupé údery kladiva. Chcem byť človekom s otvoreným náručím, aj keď ruky takto zaujmú tvar kríža. Chcem, aby aj môj kríž bol triumfom lásky smerujúcej k radosti veľkonočného rána.

„Telo Kristovo!“ A ja pri prijímaní Eucharistie vidím v kúsku chleba Ježišovo zmučené telo na kríži. A tak to ostane asi navždy. Obraz, ktorý je veľmi silno vrytý do mojej mysle (i srdca).

Ježiš prežil v posledných hodinách každý druh ľudského utrpenia. Fakt všetko. Lebo sa chcel stotožniť vo všetkom s nami. Som z toho v úžase. Aby nik nemohol povedať, že Boh nerozumie jeho utrpeniu. Lebo ním prešiel bytostne vo svojom Synovi.

V situácii, keď sa zdá, že je všetko beznádejne stratené, keď sa zdá, že zlo na chvíľu zvíťazilo… Dramatická zmena scenára. Tragický koniec zvrátený. Stačil povzdych zločinca, možno slovo kostrbatej modlitby. A všetko sa v okamihu mení. „Dnes budeš so mnou v raji.“ Prísľub raja. Vo chvíli absolútneho vyprázdnenia na kríži. Stratil všetko, aby teraz získal všetko v Kristovi. Ako veľmi sa aj my musíme vyprázdniť od všetkého, aby mal priestor On!

Láska, ktorá dala všetko. Totálne. Nič si nenechal pre seba. Všetko dal nám. Slovo, príklad, povzbudenie v zázrakoch, príklad služby v umývaní nôh. Aj to bolo viac, než sme si zaslúžili. No jemu to nestačilo. A tak nám dal seba samého v Eucharistii. Stal sa pre nás pokrmom, hoci vedel, že bude často opovrhovaný. Vedel, že jedine On môže nasýtiť a napojiť naše vysmädnuté srdcia. A tak išiel úplne do krajnosti.

Kríž, ktorým nás zmieril s Otcom. Kríž ako symbol lásky agapé. Kríž ako objatie. Kríž ako nová nádej pre svet. Kríž ako symbol smrti, ktorá povstáva k večnému ŽIVOTU. Ešte z kríža… Dar odpustenia. Prísľub raja. Zverenie ľudstva Matke. Je dokonané. Dal všetko.

 

BIELA SOBOTA: Nádej

Aké veľké ticho na celej zemi! Zdá sa, že Boh spí. Zastal čas. Obraz semena hodeného do zeme. Semeno pochované, skryté, pošliapané, neužitočné, ktoré zdanlivo odumrelo. A zatiaľ sa tu pripravuje výbuch života.

Ticho, ktoré je v mojom živote veľmi často prítomné. Smrť, ktorou vo svojom živote často prechádzam. Hrob, ktorý vo svojom srdci často nosím. A tak sa tak zvláštne cítim dnes „ako doma“. Mlčím a očakávam úsvit veľkonočného rána, stojac pri hrobe (svojho vlastného života).

Obnova krstných sľubov. Vyznávam, zriekam sa. Svätá noc sa stáva symbolom chvíle, ktorú očakávam vo svojom živote najväčšmi – chvíle, kedy pôjdem DOMOV.

 

VEĽKONOČNÁ NEDEĽA: Radosť, radosť, radosť

Nezvyčajná radosť v mojom srdci. Vnímavá pri slávnostnej Eucharistii viac ako zvyčajne. Celé moje ja sa raduje. A pritom ešte nevyšlo z hrobu, do ktorého som samu seba pochovala. A prichádza zvláštna Ježišova výzva: „Ja som v tele dotrpel. Teraz je rad na tebe.“ Výzva, ktorá vháňa slzy do mojich púštnych očí.

Veľkonočná nedeľa. Víťazstvo. Radosť. Triumf Lásky. Čo to pre mňa znamená? Len ďalšie odžité sviatky? Alebo som s Kristom vstal k novému životu?

Zmŕtvychvstanie presvecuje celý náš život. Srdce prežiarené Zmŕtvychvstalým. Kristus z mŕtvych vstal! A to všetko mení. Celý náš život. Celé naše bytie. Všetko. Totálne.



Komentáre