#verimvBoha: Ježišovo utrpenie a smrť

#verimvBoha: Ježišovo utrpenie a smrť
Krok po kroku sa pozrieme na naše Vyznanie viery – Krédo. Čo v ňom vlastne vyznávame? Na každom kroku nám bude sprievodcom jeden človek, ktorý má s danou témou čo-to spoločné. Pokračujeme piatym dielom seriálu – o utrpení, ukrižovaní, smrti a pochovaní Ježiša Krista. O skúsenosti so smrťou najmladšieho syna sa s nami podelila mama Mária Kohutiarová.

Toto tajomstvo ukrižovania, smrti a pochovania Ježiša Krista si obzvlášť pripomíname počas Pôstneho obdobia. A vrchol tohto tajomstva – Kristovo zmŕtvychvstanie – slávime práve vo Veľkonočnom období. O čom nám hovorí toto ústredné tajomstvo našej viery?

Katechizmus Katolíckej cirkvi učí, že „pôvodcami a vykonávateľmi všetkých múk, ktoré Kristus vytrpel, boli hriešnici“ (čl. 598). Vysvetľuje to kvôli tomu, že neraz sa prisudzuje vina za Ježišovu smrť len Židom, ale v skutočnosti je to aj kvôli mojim hriechom: Treba uznať že túto vinu majú všetci, ktorí opätovne upadajú do hriechov. Lebo ako je pravda, že naše hriechy pohli Krista Pána, aby podstúpil smrť na kríži, tak zaiste tí, čo sa utápajú v nemravnostiach a zločinoch, v sebe znova križujú Božieho Syna a vystavujú ho na posmech“ (čl. 598) a ďalej pokračuje: „A ani zlí duchovia ho neukrižovali, ale ty si ho ukrižoval spolu s nimi a križuješ ho znovu, keď nachádzaš rozkoš v nerestiach a hriechoch.“

Nemôžeme však povedať, že by Ježišova násilná smrť nebola ovocím nejakej nešťastnej náhody, patrí do tajomstva Božieho plánu: „Tento biblický spôsob vyjadrenia však neznamená, že tí, čo vydali Ježiša, boli iba pasívnymi vykonávateľmi scenára, ktorý vopred napísal Boh.“ (čl. 599) Pretože „Boh dopustil činy pochádzajúce z ich zaslepenosti, aby uskutočnil svoj plán spásy“ (čl. 600).

 

ZA MÔJ HRIECH ŠIEL JEŽIŠ NA KRÍŽ

Kristus zomrel za naše hriechy, ako o tom píše apoštol Pavol (1 Kor 15, 3). Jeho utrpenie je osobitným splnením proroctva o trpiacom Služobníkovi z Knihy Izaiáš: Nemá podoby ani krásy, aby sme hľadeli na neho, a nemá výzoru, aby sme po ňom túžili. Opovrhnutý a posledný z ľudí, muž bolestí, ktorý poznal utrpenie, pred akým si zakrývajú tvár, opovrhnutý, a preto sme si ho nevážili“ (Iz 53, 2 – 3). Mlčky sa necháva viesť na zabitie a aj Ján Krstiteľ na začiatku Ježišovho verejného účinkovania o ňom hovorí, že je „Baránok Boží“.

Boh vydal svojho Syna za naše hriechy – jeho vykupiteľská láska predchádza aj naše zásluhy: „Láska je v tom, že nie my sme milovali Boha, ale že on miloval nás a poslal svojho Syna ako zmiernu obetu za naše hriechy“ (1 Jn 4, 10). Je to nekonečná láska, ktorá objíma každého človeka. Ako čítame v Jánovom evanjeliu (15, 13): „Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov.“

Boží Syn ide dobrovoľne na smrť, aby nás spasil: „Nik mi ho (život) neberie, ja ho dávam sám od seba“ (Jn 10, 18). Ešte pred svojím utrpením a smrťou slávi s učeníkmi Poslednú večeru a dáva svoje telo a krv – to, čo slávime v každej svätej omši. Eucharistia sa tak stáva sprítomnením jeho obety.

 

JEŽIŠ SVOJOU POSLUŠNOSŤOU NAHRÁDZA NAŠU NEPOSLUŠNOSŤ

„Ako sa neposlušnosťou jedného človeka mnohí stali hriešnikmi, tak zasa poslušnosťou jedného sa mnohí stanú spravodlivými.“ (Rim 5, 19) Katechizmus vysvetľuje, že Ježiš svojou poslušnosťou nesie hriechy mnohých a berie na seba naše neprávosti. „Ježiš odčinil naše viny a zadosťučinil Otcovi za naše hriechy,“ pokračuje (čl. 615).

Táto Ježišova láska, ktorá išla až do krajnosti, mení celý náš život. „Kríž je jediná obeta Krista, ktorý je jediný „prostredník medzi Bohom a ľuďmi,“ (čl. 618). Urobí všetko, aby nás vykúpil a otvoril nám nebo.

Po ukrižovaní je pochovaný a okusuje aj smrť, z ktorej potom vstáva z mŕtvych. Ako čítame v Knihe Zjavenia (1, 18): „Bol som mŕtvy, a hľa, žijem na veky vekov.“ Nebola to len nejaká zdanlivá, ale skutočná smrť. Ježiš okusuje smrť za všetkých ľudí.

Kristus zostupuje k zosnulým, zostupuje do hlbín smrti, „aby mŕtvi počuli hlas Božieho Syna a aby tí, čo ho počujú, žili“ (čl. 635). Svojou smrťou premáha smrť a diabla. Otvára brány neba spravodlivým, ktorí ho predišli.

Ako sa modlíme na Bielu sobotu v posvätnom čítaní v breviári: „Aké je dnes veľké ticho na zemi! Veľké ticho a osamelosť. Veľké ticho, lebo Kráľ spí. Zem sa zľakla a zatíchla, lebo Boh v tele zaspal a zobudil tých, čo spali od vekov… Ide hľadať [Adama, nášho] prvého otca ako stratenú ovcu. Chce navštíviť tých, čo sedia vo tme a v tôni smrti. Áno, Boh a jeho Syn idú vyslobodiť z múk uväzneného Adama a s ním uväznenú Evu… Ja som tvoj Boh a kvôli tebe som sa stal tvojím synom… Prebuď sa ty, čo spíš! Veď som ťa nestvoril na to, aby si bol uväznený v podsvetí. Vstaň z mŕtvych; ja som život tých, čo zomreli.“

 

#verimvBoha: Ježišovo utrpenie a smrť

 

MÁRIA KOHUTIAROVÁ: Boh robí len dobré veci

Manželia Kohutiarovci nečakane prišli v roku 2019 o najmladšieho syna Jonatána. Viac nám o tejto ťažkej životnej skúške povedala mama Mária.

 

Ako vám pri strate vášho  najmladšieho syna pomáhala vaša viera?

Myslím, že bez viery v Zmŕtvychvstalého a v získaný život večný by sme takúto situáciu, na ktorú sme vôbec neboli pripravení, nedali. Žili sme však a žijeme vo vedomí a presvedčení, že zem je len naším prechodným bydliskom. Vždy som deťom zdôrazňovala, že túžim, aby sme sa stretli všetci v nebi – na tom najlepšom mieste. Vedeli sme, že toto je obrovský sen a denne opakovaná veta nášho Jonatána: „Chcem byť v nebi prvý!“ Práve preto som – hoci bol vymodlený a milovaný – v prvý deň hospitalizácie v nemocnici dala Jonimu slobodu odísť do svojho (a nášho) milovaného neba – k nášmu milovanému Otcovi. Stále verím a túžim po tom mieste aj ja sama, aj moji doma. Pri Jonatánovi to bola generálna skúška – asi tak, ako mal Abrahám na hore Morja: Miluješ mňa, alebo je tvoj syn predo mnou?

 

Pomáhala vám v takýchto ťažkých chvíľach skutočnosť, že Ježiš si tým všetkým prešiel a preto je nám blízko?

Neviem povedať za ostatných, len za seba. V prvom rade napriek šoku a bolesti z nepredvídanej situácie som v sebe mala obrovský pokoj a istotu, že všetko je v Božích rukách. Skôr teraz viac rozumiem Márii, Ježišovej a našej Matke – ako s pokojom, odovzdanosťou a vierou prijímala smrť svojho milovaného Syna. Vedela, že všetko je v Božom pláne a Boh to premení na dobré.

Celý ten čas, čo Joni odchádzal, som vnímala ako nádherne tajomne slávnostný… ťažko to pomenovať niekomu, ale bolo v tom niečo presahujúce zem a čas, akýsi akt odovzdania nášho synčeka Pánovi, odkiaľ nám bol darovaný. Pre mňa to bol znovu čas, akým som Bohu znovu povedala „fiat“, staň sa…  Nerozumela som a nerozumiem, prečo Jon – ale dôverovala som, že Boh vie a robí len dobré veci.

 

Čo bolo pre vás najťažšie v tomto utrpení?

Postoje ľudí. Počas Joniho odchádzania a ešte viac po jeho odprevadení, rozlúčke do neba. A to boli aj postoje niektorých členov našej širšej rodiny, aj ľudí v obci, kde žijeme. Na druhej strane sme zažili obrovské množstvo prijatia, podpory a aj nádherné poďakovania od mnohých neznámych ľudí, ktorým sa naše svedectvo prijatia Joniho odchodu stalo darom a uzdravujúcim liekom pri prijatí ich dávnych bolestí z odchodu ich drahých.

 

Ako sa na toto utrpenie pozeráte s odstupom niekoľkých rokov?

Ako na dar. Dostali sme v pokore, v dôvere a v prijatí tohto času viac, ako sme stratili. Veľmi vnímame Joniho blízkosť a pomoc! S manželom ho voláme „veľvyslanec rodiny“ alebo aj „lano do neba“. Túžba po nebi, po blízkosti s Bohom a s našimi drahými ešte viac vzrástla. Hovorím, že od Joniho odchodu žijem jednou nohou v nebi a druhou na zemi. Ako aj predchádzajúce náročné situácie v našej rodine, aj táto nás všetkých duchovne posunula o pomyselný kilometer dopredu oproti „ušmotlanému! kroku vlastnými silami. Veľa nás tento čas naučil a verím, že to ešte nie je všetko ovocie tohto času.

V žiadnom prípade som ani raz Bohu ani nikomu nič nevyčítala, že práve my a práve Jon. Som stále vďačná, že náš synček je u Pána, na tom najlepšom, najkrajšom a najdokonalejšom mieste – nič lepšie by som mu ja ako mama tu nemohla dať! Tak ako som to našim deťom vždy hovorila – stalo sa. Prečo by som sa mala sťažovať, plakať, privolávať ho späť svojou nespokojnosťou s Božím plánom? Naopak: veľmi sme si uvedomili, aký bol náš synček pripravený pre nebo – a ako bol v mnohom zrelší ako ľudia žijúci sedemdesiat, osemdesiat rokov… My sami sa od neho máme čo učiť – a aj si to doma často pripomíname!

 

Prečítajte si aj: Mária Kohutiarová o synovi Jonatánovi († 7): Po nebi túžim ešte viac ako predtým

Viera+

Najnovší podcast+

Invalid Date

0:00

Obchod+