Viera & duša: Ako sa správne pozrieť smútku do očí?

Viera & duša: Ako sa správne pozrieť smútku do očí?
V seriáli, v ktorom objavujeme prelínanie psychológie a viery, sa v tretej časti zameriame na smútenie po strate blízkeho človeka. Dalo by sa povedať, ako má vyzerať „dobré smútenie“? Alebo čo by nám v tom mohlo pomôcť?

Novembrový čas „dušičiek“ je pre mnohých náročný, lebo v nich veľmi intenzívne ožívajú spomienky na stratu blízkeho človeka, ktorého stratili možno pred dňami, týždňami, mesiacmi či rokmi.

To, ako by malo vyzerať správne smútenie po strate blízkej osoby, sa nedá povedať. Nie je na to šablóna ani návod. Dôležité je však pamätať na to, že aj Katechizmus Katolíckej cirkvi hovorí o tom, že v emóciách nie je morálne zlo ani dobro. „Neexistuje nesprávny smútok, avšak smútkový proces môže byť v niektorých prípadoch predĺžený, respektíve patologický. Niekedy hovoríme o takzvanom komplikovanom smútení,“ vysvetľuje psychologička Jana Vindišová.

Zdôrazňuje, že prežívanie smútku po strate milovanej osoby možno považovať za normálnu reakciu a nemali by sme sa jej brániť. Čo to znamená? „Dovoliť si smútiť, plakať, byť slabý, je nesmierne dôležité. Bolo by nebezpečné usilovať sa byť príliš rýchlo ‚v pohode‘. Práve preto môže byť nebezpečné utlmovať prirodzený proces smútenia liekmi. Neraz prichádzajú pocity bezmocnosti, zúfalstva, neschopnosť plniť bežné úlohy či telesné príznaky ako prechodná strata chuti do jedla alebo nespavosť. I keď neexistuje ‚správne‘ smútenie, môže existovať správny postoj k vlastnému smúteniu.“

 

ZÁKLADOM JE UMOŽNIŤ SI SMÚTIŤ

Aj keď nehovoríme o akomsi „správnom smútení“, je dôležité vedieť, čo nám v tomto procese môže pomôcť a čo nám, naopak, škodí. Úplným základom je umožniť si smútenie, v pravde akceptovať a pomenovať realitu, ktorá je spôsobená stratou. „Prijatý kríž bolí menej, a ak ho objímeme, nesie sa ľahšie,“ hovorí psychologička Vindišová. Pripomína aj praktické rady ako ochranu pred komplikáciami v procese smútenia či určitým zacyklením sa v bolesti: dbať o vlastnú psychohygienu, dopriať si spánok, prechádzku, upokojujúci čaj či kávu, nápomocné môže byť aj symbolické sprítomnenie si človeka, s ktorým sa musíme rozlúčiť (písanie spomienok, vlastnej modlitby či básne, koláže z fotografií), uvoľniť nahromadené emócie a bolesť prostredníctvom denníka či jednoduchého zaznamenávania myšlienok a pocitov, zvýšená podporná sieť sociálnych vzťahov. „Je potrebné rozlišovať, kedy potrebujeme plakať sami a kedy je lepšie vyhľadať počúvajúce ucho či náruč blízkeho človeka. Ak sa zdá, že to sami či s pomocou blízkych jednoducho nezvládneme (alebo to nezvláda niekto z ľudí v našom okolí), je možné vyhľadať smútkové poradenstvo či terapeutické sprevádzanie u odborníka na duševné zdravie,“ zdôrazňuje Vindišová.

Poukazuje na to, že kritickými momentmi bývajú výročia – napríklad prvé Vianoce po strate. „Niekedy je nápomocné stráviť ich úplne inak – na inom mieste či v spoločnosti iných ľudí, možno i tých, ktorí sú tiež osamelí, prípadne vymyslieť akýsi nový „rituál“ slávenia sviatkov (zapálenie sviečky a modlitba, návšteva cintorína, prestretie miesta pri stole),“ odporúča psychologička.

A potom sú tu veci, ktoré nám v tomto procese nielenže nepomôžu, ale práve naopak, škodia. Psychologička hovorí najmä o nevyžiadaných, aj keď neraz dobre mienených radách typu: „Zomrelý by bol smutný, keby videl, ako plačeš. Boh vie, čo robí, a chce ťa aj týmto krížom niečo naučiť. Netvár sa tak skrúšene.“ Problémom býva aj to, keď sa snažíme potlačiť smútok (napríklad kvôli deťom) a nasilu sa snažíme okamžite fungovať ako pred stratou. „Nebezpečná je tiež snaha utopiť smútok v alkohole, ale aj naoko menej škodlivý a až príliš častý únik do virtuálneho sveta, kde možno zabudnúť na všetko. Smútku sa musíme pozrieť do očí aj za cenu bolesti. A k tomu by sme mali viesť aj tých najmenších. Aj malé dieťa dokáže uniesť pravdu, ak je komunikovaná primerane a citlivo a dokáže sa konfrontovať aj s realitou smrti blízkeho človeka, možno skôr ako so skutočnosťou, že ho najbližší klamú a skrývajú pred ním svoje prežívanie,“ vysvetľuje Vindišová.

 

Viera & duša: Ako sa správne pozrieť smútku do očí?

 

KAŽDÝ ČLOVEK I KAŽDÝ PROCES SMÚTENIA JE JEDINEČNÝ

Možno ste už počuli, že aj smútenie má nejaké fázy. V literatúre sa často uvádzajú fázy smútenia, ktoré popísala Elisabeth Kübler-Rossová – popieranie, hnev, vyjednávanie, depresia, zmierenie. Táto teória však primárne vychádzala z prežívania ľudí, ktorí sú konfrontovaní s vlastnou blížiacou sa smrťou (napríklad pri diagnostikovaní nevyliečiteľného ochorenia). Psychologička Jana Vindišová upozorňuje, že by sme sa mali vyvarovať pokušeniu napasovať komplexný proces do jednoduchej schémy, kde kroky prebiehajú v presne definovanom poradí: „Ak smútkový proces prebieha prirodzene, možno ho prirovnať k stúpaniu po špirále. Aj keď sa možno zdá, že sa pohybujeme v kruhu (raz je lepšie, inokedy horšie a niekedy prídu naozaj ťažké dni aj po dlhšom čase), v skutočnosti v týchto kruhoch stúpame hore a každý ďalší pád prežívame už na ‚vyššej úrovni‘, akoby sme sa postupne odrážali od dna a smerovali k novému životu s integrovanou stratou.

Otázkou neraz zostáva, kedy treba zbystriť a vyhľadať odbornú pomoc pri strate milovaného človeka. Čo je normálne a čo už začína byť niečím, s čím si sami neporadíme?

Výskumy uvádzajú, že takzvané komplikované smútenie sa vyskytne u približne piatich percent smútiacich. „Na odborníka by sme sa mali obrátiť, keď sa proces smútenia stáva chronickým či patologickým. Netreba sa však báť, ak trvá o niečo dlhšie – samotná dĺžka ešte nie je znakom patológie. Každý človek i každý proces smútenia je jedinečný a niekto jednoducho potrebuje viac času,“ pokračuje Vindišová.

Kedy teda spozornieť? Ako hovorí psychologička, ak smútiaci prežíva akútne príznaky smútenia aj po uplynutí niekoľkých mesiacov – ide hlavne o intenzívny hnev, ľútosť, zdravotné ťažkosti, nespavosť a najmä výrazne zníženú kvalitu života s neschopnosťou fungovať v práci či osobnom a rodinnom živote. V najhoršom prípade sa môže objaviť zmena vedomia, halucinácie či úplné emocionálne otupenie a zúženie vedomia. Na podklade komplikovaného smútenia vznikajú i psychopatologické symptómy ako úzkosť a depresia. V tomto prípade je vyhľadanie odbornej pomoci nevyhnutné.

 

Viera+

Najnovší podcast+

Invalid Date

0:00

Obchod+