Viera & duša: Prečo sa počas Vianoc zhoršujú depresie?

Viera & duša: Prečo sa počas Vianoc zhoršujú depresie?
Prinášame ďalšiu časť zo seriálu Viera & duša. Tentoraz je témou depresia – civilizačná choroba 21. storočia. Aké sú jej príznaky? Kedy treba vyhľadať pomoc? A môže depresiou trpieť aj veriaci človek? Nielen na tieto otázky sme hľadali odpovede spoločne s psychologičkou Janou Vindišovou.

Práve predvianočné a vianočné obdobie je pre mnohých ľudí, ktorí trpia, trpeli alebo majú nejakú predispozíciu na psychické ťažkosti, veľmi náročné. Prečo sa počas vianočných sviatkov u mnohých ľudí prebúdzajú či zhoršujú depresie? „Predvianočný čas je – paradoxne – psychicky náročným obdobím. Na jednej strane naďalej žijeme každodennú realitu – rodinné a zdravotné problémy, ale aj dôsledky socioekonomickej krízy –, na druhej strane nemožno nevnímať tlak na to, aby toto obdobie bolo časom radosti a blahobytu. Potreba byť navonok šťastným a veselým človekom predovšetkým vtedy, keď srdce plače, môže byť nesmierne vyčerpávajúca,“ vysvetľuje psychologička Jana Vindišová a pokračuje: „Práve preto môže v adventnom a vianočnom čase dochádzať k zhoršeniu psychických ťažkostí. Naopak, práve duchovný rozmer Vianoc môže napomôcť k ich odidealizovaniu a poľudšteniu. Návrat k jednoduchosti betlehemskej maštaľky, kde prebývala ‚odmietnutá‘ svätá rodina, môže pomôcť tým, u ktorých je vianočná nádej pokladom v mimoriadne krehkých nádobách.“

 

MÔŽE ZA DEPRESIU NEDOSTATOK VIERY?

veriaci ľudia si často kladú otázky v štýle: Je moja depresia dôsledkom hriechu? Prečo mi ani spoveď nepomáha dostať sa z depresie? Sú myšlienky na smrť ťažkým hriechom? V kruhoch veriacich ľudí je depresia často neprípustná a považuje sa za nedostatok viery. Skúsme si to aplikovať analogicky – sú cukrovka, rakovina či infarkt považované za nedostatok viery? Pri somatických ochoreniach nám nenapadne súvislosť, že ide o nedostatok viery. Preto by sme to mali brať podobne aj pri duševných ochoreniach, medzi ktoré depresia patrí.

Veriaci ľudia sa neraz snažia riešiť depresiu len duchovnými prostriedkami, ide o takzvanú spiritualizáciu. „Pri depresii v žiadnom prípade nemožno prehliadať duchovnú dimenziu človeka, omnoho častejšie sa však možno stretnúť s podceňovaním jej prirodzeného (biologického a psychologického) základu. Americký psychiater a autor Katolíckej príručky o depresii A. Kheriaty upozorňuje, že následkom nadmernej spiritualizácie môže byť nebezpečné odmietanie pomoci odborníkov. Používa výstižný príklad pacienta trpiaceho diabetom, u ktorého by sa len málokto spoliehal na to, že hladinu cukru v krvi bude regulovať výlučne Božia milosť,“ vraví Vindišová.

Nie je pravdou ani to, že veriaci človek nepotrebuje pomoc psychiatra alebo psychológa, lebo mu stačí Boh a kňaz. „Ide o mimoriadne nebezpečné presvedčenie, ktoré môže brániť vo vyhľadaní odbornej pomoci pri doslova živote ohrozujúcom ochorení. Depresívny človek nie je zodpovedný za svoje prežívanie, avšak nesie určitú mieru zodpovednosti za to, ako na svoj stav zareaguje, vrátane vyhľadania kompetentného odborníka. V prípade, že v stave ťažkej depresie nie je schopný samostatného rozhodovania a nemá dostatočnú silu riešiť svoju situáciu, istá miera zodpovednosti sa prenáša na ľudí v jeho okolí, ktorí sú svedkami jeho utrpenia. Vyhľadanie odborníka môže byť príležitosťou k rastu v čnosti pokory, k prehĺbeniu sebapoznania a po zlepšení stavu aj k obnoveniu či prehĺbeniu duchovného života,“ pokračuje ďalej psychologička Vindišová. „Aj český kňaz Aleš Opatrný zdôrazňuje, že psychologická a psychiatrická pomoc by nemali byť mylne interpretované ako ateistická alternatíva uspokojovania existenciálnych a psychických potrieb neveriaceho človeka.“

Veriaci ľudia neraz hovoria o tom, že v skutočnosti nemajú depresiu, ale temnú noc duše. Vojtěch Kodet hovorí, že temná noc patrí určitému pokroku v duchovnom živote a nás sa týka skôr množstvo temných popoludní. Ako však odlíšiť depresiu od temnej noci? Pri temnej noci ide skutočne o pokrok v duchovnom živote, človek nevníma Božiu prítomnosť, avšak je schopný normálne fungovať vo svojom bežnom živote a mať potešenie z vecí, ktoré ho tešili aj predtým. „V oboch prípadoch človek prestáva prežívať radosť z modlitby, avšak počas temnej noci sa napriek tomu usiluje udržať spojenie s Bohom a neuvažuje o zanechaní duchovného života,“ dodáva Vindišová.

 

DEPRESIA – KEĎ ŽIVOT BOLÍ

William Styron v diele Viditeľná temnota píše o tom, ako depresia vyzerá: Porucha duševnej rovnováhy sa u pacienta rozvíja v podobe smršte – v skutočnú búrku pustošiacu mozog – to je asi najbližšie podobenstvo o tom, ako depresia vyzerá… Myseľ sa mučivo upiera k vlastnému vnútru a ľudia trpiaci depresiou sú nebezpeční len sami sebe. Všeobecne sa dá povedať, že šialenstvo depresívneho typu je pravým opakom násilia. Nápor je to strašný, ale je to nápor hlbokej temnoty. Toto je doslova umelecké vyjadrenie depresívneho prežívania.

„Depresia naozaj bolí. Vnútorná bolesť niekedy býva prirovnávaná k bolestiam tela vo vrcholných štádiách rakoviny,“ pridáva sa psychologička Vindišová. „Jedna mladá žena mi raz povedala, že keď trpí ťažkou depresívnou epizódou, je to, ako keby zomierala zaživa. Akoby od vnútornej bolesti, ktorú v tých chvíľach prežívala, sa až nevedela nadýchnuť. Vtedy sa pre ňu stala ťažkou, ba až nemožnou každá činnosť, ktorú mala vykonať. Zároveň pre ňu bolo veľmi náročné byť medzi ľuďmi, lebo aj medzi nimi sa cítila sama ako na opustenom ostrove.“

Depresia je v Medzinárodnej klasifikácii chorôb MKCH-10 zaradená medzi takzvané afektívne poruchy. Je to porucha nálady. Rozlišujeme ľahký, stredný a ťažký stupeň depresie. Zároveň poznáme deväť diagnostických kritérií depresívnej epizódy, pričom pre stanovenie depresie musí byť prítomných aspoň päť príznakov: depresívna nálada; strata záujmov či potešenia z činnosti; významný pokles či nárast váhy; nespavosť alebo nadmerná spavosť; psychomotorický útlm alebo vzrušenie; prežívanie viny alebo zbytočnosti; únava alebo strata energie; narušenie myslenia, neschopnosť sústredenia; myšlienky na smrť, samovražedné úvahy či pokusy. Tieto príznaky musia trvať súvisle aspoň dva týždne. O depresii hovoríme vtedy, ak jej príznaky závažne ovplyvňujú bežné fungovanie človeka a nejde o užívanie psychotropných látok či iné telesné ochorenie.

Americký psychiater Kheriaty pomenúva a vysvetľuje základné príznaky depresie trošku obšírnejšie: zmeny vo vnímaní („tunelové“ videnie reality, človek vníma aj neutrálne podnety ako negatívne); narušený spánok (nemožnosť zaspať, skoré ranné vstávanie, pocit únavy aj pri 16 – 18 hodinovom spánku); znížená energia (únava bez ohľadu na spánok, z toho vychádza problém vykonávať bežné činnosť, ako napríklad vstať z postele a robiť bežné činnosti); zmena chuti do jedla (strata chuti do jedla, ojedinele opačný charakter); zmena v pohybovej aktivite (spomalenie a obmedzenie pohybu); neprimeraný pocit viny (vina, ktorá nemá základ v previnení); anhedónia (strata schopnosti tešiť sa z aktivít, ktoré dovtedy človeka tešili); myšlienky na smrť (smrť ako jediné východisko).

Neraz sú prítomné aj výrazné somatické prejavy – duša doslova hovorí cez telo. Sú to ťažkosti ako chronická bolesť, tráviace, dýchacie, neurologické či srdcovocievne ťažkosti. Avšak vyšetrenia u lekárov sú negatívne, hoci ich títo pacienti absolvujú mnoho. Žiaľ, aj na Slovensku je ešte stále prítomná tendencia vnímať prijateľnejšie nejaké somatické ochorenie ako duševné.

 

Viera & duša: Prečo sa počas Vianoc zhoršujú depresie?

 

AKÉ SÚ MÝTY O DEPRESII?

Niekedy sa depresia vyskytne ako jednorazová epizóda počas života, ale často sa opakuje. „Štatistiky hovoria o tom, že keď niekto prekonal prvú depresívnu epizódu, je až 60 % šanca, že zažije aj ďalšiu. V prípade druhej epizódy je pravdepodobnosť 75 % a pri tretej sa zvyšuje až na 90 %. Neraz ide o celoživotný boj,“ vysvetľuje psychologička Vindišová.

Psychologička zároveň pomenúva mnohé mýty, ktorými je depresia opradená. Napríklad to, že depresia nie je skutočná choroba – nie je to pravda, je to závažné ochorenie, ktoré má výrazný vplyv na ľudský život. Hovorí aj o tom, že depresia nemusí byť spôsobená nejakou traumatickou udalosťou alebo životnými okolnosťami, niekedy vzniká bez zjavnej príčiny. Depresia takisto nie je primárne choroba žien, ale oboch pohlaví, avšak ženy častejšie vyhľadajú odbornú pomoc.

Vindišová zdôrazňuje aj to, že depresia nie je len o smútku: „Jedna žena mi raz povedala, že najhoršou formou depresie je pre ňu stav, keď neprežíva žiadne emócie – je to vtedy ešte niečo hlbšie ako veľmi hlboký smútok.“ Dôležitý rozdiel je napríklad v tom, že pri smútení príznaky slabnú, zatiaľ čo pri depresii naberajú na sile a človek sa nedá len tak rozveseliť. Depresia môže byť genetická záležitosť, ale taktiež nemusí. Antidepresíva nemenia osobnosť, ale pomáhajú človeku, aby bol viac sám sebou – ako pred chorobou.

Medzi ďalšie mýty patrí aj to, že by sme o depresii nemali hovoriť, lebo to zhoršuje príznaky. „Ak o depresii hovoríme, znižujeme mieru stigmy, ktorá je s duševným ochorením spojená. Ak sa podelíme o svoju vlastnú skúsenosť, môže to niekomu pomôcť,“ pokračuje Vindišová. Zároveň rozprávanie o depresii môže, naopak, pomôcť zmierniť príznaky.

Dôležité je aj to, že depresívne symptómy zriedka ustúpia bez odbornej pomoci a rozhodne nie je známkou slabosti, pretože nesúvisí s osobnosťou a charakterom človeka. „Depresia je spojená s chemickou nerovnováhou v mozgu, pričom apriori nesúvisí s fyzickou či psychickou silou človeka. I keď niektorí ľudia disponujú nižšou odolnosťou voči záťaži (môže ísť o genetickú predispozíciu, ale aj o dôsledok prežitých životných udalostí), depresiou môžu trpieť jednotlivci s rozličnými osobnostnými danosťami. Zlú náladu, únavu a pocity beznádeje, ktoré sú súčasťou ochorenia, rozhodne nie je možné prekonať silou vôle,“ hovorí ďalej Vindišová.

Depresia dnes postihuje čoraz viac ľudí, ale nemusíme sa jej báť. Je to ochorenie ako každé iné, aj keď jeho príznaky vôbec nie sú príjemné a ľahké. Vhodná odborná pomoc pomôže ľuďom vrátiť sa do bežného života. Anselm Grün vo svojej knihe Deprese jako šance píše, že liečba depresie nebude nikdy účinná, pokiaľ nebudú zasiahnuté všetky tri zložky – telesná (lieky), duševná (psychoterapia) a duchovná (duchovný život, duchovné sprevádzanie). Netreba sa preto báť prosiť o pomoc. „Práve ľudia bojujúci s duševným ochorením môžu byť vzácnou príležitosťou k stretnutiu s trpiacim Kristom, ktorého obraz v sebe nesú,“ dodáva na záver psychologička Vindišová.

Viera+

Najnovší podcast+

Invalid Date

0:00

Obchod+