Viera & duša: Úzkosti – hlava plná myšlienok
Prinášame ďalšiu časť zo seriálu Viera & duša. Pozrieme sa bližšie na tému, ktorá trápi nemálo ľudí – úzkosti a to, ako s nimi bojovať. Čo to úzkosti sú? Existuje pomoc aj pre veriaceho človeka? Sprievodcom na tejto ceste nám bude opäť psychologička Jana Vindišová.
Úzkosti sú najčastejším problémom, kvôli ktorému ľudia vyhľadávajú odbornú pomoc – psychologickú či psychiatrickú. Trápi sa s nimi množstvo ľudí. Zahraničné štatistiky z obdobia pred pandémiou koronavírusu a po druhej vlne ukazujú približne trojnásobný nárast úzkostných porúch – čiže takýmito symptómami trpí približne každý tretí človek. Prečo však vôbec úzkostiam podliehame?
„Úzkosť je do istej miery prirodzenou reakciou ľudského organizmu. Ten v prípade ohrozenia vstupuje do stavu pohotovosti a je pripravený reagovať útokom alebo útekom pred hrozbou. Na rozdiel od strachu je úzkosť iracionálna a stáva sa zovšeobecnenou predtuchou hrozby, pred ktorou nemožno jednoducho utiecť, preto je vo svojej podstatne neadaptívna,“ vysvetľuje psychologička Jana Vindišová. Naše abstraktné myslenie nám umožňuje premýšľať o rôznych alternatívach reality – neraz hrozivých –, z čoho vznikajú otázky: „Čo ak…?“
Nie je to však len vec v našich myšlienkach. V takých chvíľach sa pripravuje na boj aj naše telo – začne nám búšiť srdce, stúpa nám tlak, napínajú sa nám svaly a trávenie sa spomaľuje. „V prípade obáv z budúcnosti, strápnenia na verejnosti, choroby či vlastnej smrti tieto telesné reakcie spôsobujú značný diskomfort,“ vysvetľuje Vindišová. Hovorí však, že reagovať úzkostne je pre naše telo prirodzené, pretože v minulosti nám tento stav pomáhal prežiť. Avšak v dnešnom civilizovanom svete dokáže úzkosť život poriadne skomplikovať. „Existencialisti považujú za špecifický ľudský zdroj úzkosti konfrontáciu s nezmyselnosťou života, smrťou, vinou či dokonca s vlastnou slobodou predovšetkým vtedy, keď sa človek musí rozhodnúť a prijať zodpovednosť,“ pokračuje.
K úzkostným poruchám zaraďujeme generalizovanú úzkostnú poruchu, panickú poruchu, obsedantno-komupulzívnu poruchu, posttraumatickú stresovú poruchu, ako aj disociatívne a konverzné poruchy, ktoré sú zvyčajne následkom prežitej traumy. U detí sa môže vyskytovať strach z odlúčenia, ale aj vyššia miera telesných ťažkostí bez dokázanej organickej príčiny, ktorými neraz komunikujú stav svojej duše.
POROZUMENIE VLASTNEJ ÚZKOSTI JE MIMORIADNE DÔLEŽITÝM KROKOM
Psychologička radí, že odbornú pomoc treba vyhľadať vtedy, ak úzkosť človeka obmedzuje v každodennom fungovaní – to znamená, že mu spôsobuje značné problémy vo vzťahoch či v rodinnom živote, študentom napríklad pri učení a skúškach, pracujúcim v zamestnaní. Veriacim ľuďom môžu úzkosti výrazne skomplikovať aj duchovný život. „Úzkosť človeka akoby uzatvárala a zabraňovala mu žiť život v plnosti a rozvíjať talenty. Práve v takýchto situáciách stojí za to prijať pomocnú ruku,“ hovorí psychologička Vindišová.
Najprv odporúča vyhľadať psychológa a požiadať aspoň o podpornú psychoterapiu. Nápomocné môžu byť takzvané uzemňujúce (grounding) techniky, ktoré človeka, vznášajúceho sa na vlnách úzkosti, dokážu dostať späť na zem. Často sa využívajú dychové cvičenia, ale aj práca s telom. Je to logické, keďže úzkosť a strach sú primárne telesnými reakciami. Dôležitým krokom je tiež pátranie po zdrojoch úzkosti, ktorá môže byť výsledkom dedičnosti, ale aj dôsledkom životných udalostí (napríklad rané traumy) a učenia od dôležitých osôb, prevažne rodičov. „Porozumenie vlastnej úzkosti je mimoriadne dôležitým krokom,“ zdôrazňuje Vindišová.
Ponúka aj jednoduchú svojpomocnú techniku – jednoduché dychové cvičenie. Človek sa nadychuje do bránice (do brucha, na ktoré si môže priložiť ruku) na štyri doby nosom, nakrátko zadrží dych a následne vydychuje na šesť dôb. „Dlhší výdych v porovnaní s nádychom vedie k aktivácii parasympatického nervového systému, ktorý je zodpovedný za upokojenie organizmu. Niečo podobné realizujeme celkom prirodzene vtedy, keď dobehneme do cieľa alebo vystúpime na vysoký vrch. Nie nadarmo sa do prirodzeného jazyka dostal výraz predýchaj to,“ vysvetľuje.
Psychológ môže človeka s úzkosťou naučiť viacero relaxačných techník, aby si mohol vybrať tú, ktorá mu najviac vyhovuje. „Podobných metód sa rozhodne netreba obávať. Namiesto vyhľadávania potenciálne okultných prvkov by sme skôr mali ďakovať za múdrosť mechanizmov ľudského tela, ktorá poukazuje na múdrosť samotného Tvorcu,“ pokračuje Vindišová.
Pri veľkej úzkosti je vhodné zvážiť aj návštevu psychiatra, ktorý zvyčajne predpíše pacientovi antidepresíva. Ich sekundárnym účinkom je práve zníženie úzkosti. „Mnohí ľudia bežne a na pravidelnej báze užívajú takzvané anxiolytiká, ktoré si nejakým spôsobom „zoženú“ alebo získajú od všeobecných lekárov. Pritom si neuvedomujú, že lieky, ktoré vedú k okamžitej úľave, sú mimoriadne návykové a časom je nutné výrazné zvyšovanie dávok. Medikamentózna liečba úzkosti skutočne patrí do rúk kompetentného odborníka,“ upozorňuje psychologička.
VIERA V BOJI S ÚZKOSŤAMI
Veriaci ľudia si neraz kladú otázku, ako im môže duchovný život pomôcť v boji s ich úzkosťami. Aj v žalmoch často nachádzame verše, ktoré hovoria o prežívaní úzkosti: Srdce sa vo mne chveje a padá na mňa hrôza predsmrtná. Úzkosť a triaška idú na mňa a zmocňuje sa ma des (Ž 55, 5 – 6). Od konca zeme volám k tebe; keď sa mi srdce chveje úzkosťou, priveď ma na nedostupné bralo (Ž 61, 4). Keď ma omotali povrazy smrti a zmocnili sa ma úzkosti podsvetia, keď som sa ocitol v súžení a trápení, vzýval som meno Pánovo: „Pane, zachráň môj život“ (Ž 116, 3 – 4). Duch sa mi zmieta v úzkostiach; v hrudi mi srdce meravie (Ž 143, 4). Aj žalmy môžu byť spôsobom modlitby, v ktorom vieme pomenovať aj to, čo sami prežívame.
Potom sa však niektorí ľudia s úzkosťami môžu pýtať, čo robiť, keď je v Písme (vraj) 365-krát napísané „Nebojte sa!“? „Je pravdou, že vo Svätom písme opakovane zaznievajú slová Neboj sa!. Pre človeka, ktorý trpí nadmernou úzkosťou, sa táto výzva stáva nedosiahnuteľným cieľom. Viera môže byť významným zdrojom najmä vtedy, ak ju neužívame ako zázračnú tabletku proti úzkosti, ale vnímame ju ako vzťah s tým, ktorý nás prijíma aj ustráchaných a slabých. Keďže boj s úzkosťou je behom na dlhé trate, duchovný život môže prinášať potrebnú posilu i výzvu k nádeji na život bez strachu,“ vraví Jana Vindišová a dodáva: „Naším cieľom by nemalo byť nemať strach, ale prekračovať hranice vlastného (bezpečného) ja a vyjsť v ústrety životu aj napriek pretrvávajúcej úzkosti.“
V neposlednom rade netreba zabudnúť na to, že ak je zdrojom obáv prežívanie viery a náboženstvo, okrem psychológa môže byť mimoriadne nápomocný aj múdry duchovný sprievodca či chápavý spovedník. Obaja sa môžu vzájomne dopĺňať a spoločne pracovať pre dobro celého človeka.