TOP

Virtuálny svet sa stal pre mňa výzvou

Sociálne siete sa stali miestom evanjelizácie. Koronavírus vyzýva ľudí, aby si sakrálny priestor vytvorili vo svojich domácnostiach. Ako im v tom pomáhajú ich pastieri a ako vnímajú túto situáciu, o tom som sa porozprávala s Mgr. Miroslavom Janásom, farárom v Lednických Rovniach.
CESTA KU KŇAZSTVU

Do Lednických Rovní ste prišli len nedávno. Aká bola vaša cesta až sem?

Máte pravdu, som tu len deväť mesiacov. Narodil som sa v Žiline a vyrastal som v Tepličke nad Váhom. Tá je teraz známa najmä vďaka automobilke Kia. Kňazom som už dvadsaťdva rokov. Predtým som ako kaplán pôsobil v Považskej Bystrici a v Kysuckom Novom Meste. Potom som sa stal farárom, a tak sa na istý čas mojím domovom stal Svrčinovec a Stará Bystrica.

 

Teraz ste farárom v Lednických Rovniach. Ako vnímate svoju farnosť?

Pre mňa osobne ako pre kňaza je toto miesto výzvou. Keď som bol kaplánom, nemal som takú zodpovednosť. Ale teraz je to niečo iné.

 

Byť farárom je teda bremeno?

Nie. Je to iný uhol pohľadu. Je to zodpovednosť spojená so zásobou skúseností. Musím priznať, že so svojou novou farnosťou som sa zatiaľ celkom nezoznámil. Vždy, keď prídem na nové miesto, vnímam, že je to pre mňa čas pozorovania. Snažím sa byť vnímavý na všetko, čo tu zanechal môj predchodca. Chcem pokračovať v tom dobrom, čo tu nájdem, a teším sa, ak niekto chce pracovať pre Ježiša.

 

Poďme na to inak. Čo vás vo farnosti teší?

Napríklad to, že som tu našiel životaschopné spoločenstvo veriacich. Na sväté omše chodí mládež, ale aj rodiny. Som rád, že v kostole som stretával strednú i staršiu generáciu. Sú tu ľudia, ktorí s láskou spomínajú na akcie vo farnosti, ale aj tí, ktorí prichádzajú s novými nápadmi a podnetmi. Páči sa mi ich tvorivosť aj mimo kostola.

 

Takže ste dostali farnosť, kde vás veriaci nenechajú odpočívať?

Presne tak. Vnímam ich smäd po prehĺbení duchovného života. Chcel by som im preto ponúknuť pomoc v duchovnom napredovaní. Je mi jasné, že si tu nevystačím s tým, čo som si „priniesol“, a tak musím na sebe pracovať aj ja. Myslím si, že ľudia odo mňa veľa očakávajú.

 

 

APOŠTOLÁT POČAS KORONY

Možno od farára očakávali, že sa s ním budú stretávať na svätých omšiach. Ale prišla korona. Ako ste vnímali túto situáciu?

Keď sa to začínalo, akurát som bol práceneschopný. Stratil som hlas, a tak som sa na chvíľu potešil, že nemusím hľadať kňazov, ktorí by za mňa slúžili sväté omše vo farnosti. No keď som videl, že situácia je vážna, začal som písať. Pridal som ako návnadu niekoľko návrhov na sociálne siete a čakal som na odozvu.

 

Chytil sa niekto na túto návnadu?

Áno. V mnohých moje návrhy vyvolali záujem. Vlastne práve to bol začiatok mojej digitálnej pastorácie a komunikácie s aktívnymi farníkmi.

 

Bolo vám hneď jasné, že sa z vás stane „online pastier“?

Ani mi to nenapadlo. Premýšľal som, čo ďalej. Keď som sa ako-tak zmieril s virtuálnym priestorom, tak som uvažoval o tom, ktorá platforma by bola pre mňa tá najvhodnejšia. A doteraz ju hľadám; tá, ktorú využívam, mi nevyhovuje. Nestotožňujem sa celkom s jej prostredím. A stále vo svojom vnútri proti tomu bojujem. Uvidíme, kam sa časom posuniem.

 

Pôsobili ste už predtým vo virtuálnom priestore?

V predchádzajúcej farnosti som spravoval webovú stránku. Zhotovoval som záznamy z podujatí a dával ich na internet, ale nebolo to pre mňa prvoradé. Rád komunikujem s ľuďmi a povzbudzujem ich vo viere z očí do očí.

 

Teraz kňazi viac-menej ani nemajú inú možnosť komunikovať s veriacimi, iba cez internetové siete…

V podstate je to tak, ale nie každý kňaz má podmienky či talent pružne reagovať na požiadavky veriacich vo virtuálnom svete. Sme jednoducho originálni. Preto nemožno odsúdiť tých, ktorí sa nevenujú pastorácii týmto spôsobom. Je mi ľúto, keď veriaci hovoria: „Tento náš farár je neschopný.“ Ono to nie je o neschopnosti, ale o talentoch – a tie má každý z nás iné.

 

 

VIRTUÁLNA PASTORÁCIA: PLÁNY I SÚČASNOSŤ

Čo pán farár Miroslav a virtuálny svet? Keď sa skončí korona, budeme vás v ňom stretávať aj naďalej?

No, to dúfam. Mám jeden plán. Možno to ani nie je plán, ale akási túžba vytvoriť spoločenstvo – tím ochotných a tvorivých ľudí. Spoločne by sme vytvárali kvázi televízne miniprogramy. Napríklad správy o dianí vo farnosti, diskusné relácie, katechézy či prednášky na náboženské témy. Vnímam to aj ako ponuku pre tých, ktorí obchádzajú kostol. Takto by mohli mať príležitosť a zažiť čo-to zo života farnosti.

 

Poďme si zaspomínať. Prvá omša online. Vy sám. Aké to bolo?

Pamätám si to presne. Bola to sobota večer po zavedení mimoriadnych opatrení. Pre mňa osobne to bolo náročné. Dokonca až tak, že som na konci svätej omše zabudol dať požehnanie a povedať: „Iďte v mene Božom.“ Ale urobil som to v závere prenosu inými slovami.

 

Čo bolo pre vás pri online omšiach najťažšie?

Najväčšie bremeno je, keď si musím sám aj odpovedať. Nie je tam žiaden dialóg. Keď ľudia pozerajú omšu doma, počujú aj môj hlas, aj si spoločne odpovedajú – sú hlasom Božieho ľudu. A tak som sa potom pri slávení bohoslužieb rozhodol, že budem mať na svätej omši aspoň miništranta, teda minimálnu asistenciu.

 

Vstúpil online priestor aj do iných častí vašej pastorácie?

Určite. Chatujem. Urobil som aj jednu online diskusnú reláciu na tému Ako hovoriť s deťmi o súčasnej situácii. V Pôste som ponúkal farníkom v priamom prenose modlitbu Anjel Pána, Korunku Božieho milosrdenstva, ale aj krížovú cestu. Dôležitou vecou sú aj emaily. Práve cez ne majú farníci možnosť napísať, čo cítia a prežívajú. Snažím sa im aj odpísať. Neviem, či im dávam brilantnú odpoveď, ale niekedy naozaj stačí, ak si prečítajú, že sa za nich niekto modlí.

 

Máte so svojou farnosťou plány do budúcnosti, keď budú znova otvorené kostoly?

Myslím si, že to nebude tak skoro, ako sme si to predstavovali. To, čo teraz môžem povedať, je, že sa na to pripravujem. Už teraz je mi jasné, že budem pokračovať v evanjelizácii farnosti aj vo virtuálnom priestore.

 

 

KOMUNIKÁCIA S VERIACIMI

Spomínali sme emaily, chatovanie, nové spôsoby komunikácie. Ako sa podľa vás zmenili hodnoty ľudí? Čo im tento čas priniesol?

Ak by som to mal zhodnotiť, ľudia musia bojovať – a mnohí aj bojujú – so strachom a obavami. Vzhľadom na vzniknutú situáciu, akú ešte nik z nás nezažil, museli prehodnotiť tradičné hodnoty života. U mnohých vnímam pocit väčšej zodpovednosti za iných a v konečnom dôsledku si uvedomujú, že im chýbajú blízki ľudia. Sú aj takí, čo tento čas využívajú pre vlastné pohodlie a na oddych. No vnímam aj to, že je veľa ľudí, ktorí sa snažia nakúpiť toho čo najviac, aby im nič nechýbalo. A potom sedia doma a jedia a jedia. (Ako sa to skončí, to nebudem komentovať.)

 

Nastali u ľudí zmeny aj v duchovnom živote?

V tomto čase sa s istotou zmenila forma duchovného života. V minulosti, keď chcel niekto potvrdiť, že je veriaci, povedal: „Chodím pravidelne do kostola.“ Teda chodenie do kostola na sväté omše bolo akoby puncom viery. Keď som sa pred niekoľkými rokmi pýtal miništranta, ktorý často miništroval, kedy a ako sa modlí, odpovedal: „Iba na svätej omši!“

Všetko bolo úzko prepojené s kostolom, a teraz sú ľudia nútení hľadať rôzne formy duchovnej stravy. Modlia sa spolu v rodinách, najmä osamelí sa spájajú s rádiom Lumen alebo TV Lux. Pozerajú prenosy omší a pobožnosti. Čítajú si nábožné knihy, životopisy svätých a iné duchovné zdroje aj na webových stránkach. Odborne by som povedal, že bola potrebná transformácia. Jednoducho, každý si pomáha, ako vie, aby život ducha dostával ako stravu. Ľudia sú aj v tejto oblasti vynaliezaví, radia si navzájom, povzbudzujeme sa cez médiá a sociálne siete…

 

Zmenil sa v čase korony aj život farára z Lednických Rovní?

Dobrá otázka. Ale určite áno. Zo začiatku sa mi zdalo, že mi pribudol čas. No po týždni sa znova niekam stratil. A teraz je to tak ako pred koronou, a predsa iné. Občas si uvedomujem, že som začal ponocovať. Dôvod je jasný: v mojom programe pribudli aktivity, ktoré si vyžadujú viac času. No deň má stále len dvadsaťštyri hodín.

 

Myslíte, že poznáte viac aj svojich farníkov?

S tým súhlasím. Vďaka digitálnej komunikácii sa môj vzťah s nimi prehĺbil. Je fajn, že môžeme každý deň prehodiť pár slov. Mnohí ma začínajú vnímať ako súčasť svojej rodiny, lebo každý deň slúžim svätú omšu v ich obývačke… Ja len zbožne dúfam, že to všetko krásne sa nevyparí a nezmizne v momente návratu do „normálneho života“.

 

 

SLOVO PRE UŠI VERIACICH

Ešte dlhšie zrejme budeme žiť život tak trocha „nenormálny“. Čo chcú ľudia v tomto čase počuť?

Pozitívne správy. Niečo pre potešenie duše, ale potrebujú počuť aj povzbudenie k zodpovednosti a disciplíne v oblasti hygieny. Práve od toho bude závisieť náš fyzický život a možno i večnosť. Ľudia chcú počuť, že niekto na nich myslí, že ich potrebuje a že sa na nich teší.

 

Za všetkým, čo povie farár, sa má vraj povedať amen. Čo to bude?

Modlitba: „Pane, ty si stále pri nás, dávaš nám pocítiť, že nebeská blaženosť je blaženosť v spoločenstve, vo vzájomnom prijatí, v osobnej láske a v spojení s tebou. A hoci vieme, že život tu nie je rajom na zemi ani nie je cieľom nášho putovania, poteš nás svojou milosťou. Daj nám zdravie, uzdrav naše vzťahy, pritiahni nás k sebe a poteš nás na tejto životnej púti, aby radosť, ktorú nám dávaš prežiť na tomto svete, bola zálohou toho, čo si pre nás pripravil v nebi.“

 

Amen.



Komentáre